Prezidentské voľby v ČR a Benešove dekréty

V Čechách a na Moravsko-Sliezku skončili prvé priame prezidentské voľby. Zvíťazil bývalý premiér, dlhoročný líder socialistov, a do dnešných dní politický dôchodok si užívajúci – Miloš Zeman. Oproti nemu stál ako protikandidát protežant tzv. pravice – Karel Schwanzenberg. Nebudem hodnotiť jednotlivých kandidátov, českí, moravskí i sliezki voliči si vybrali to, čo si vybrali, a čo my na Slovensku poznáme od zavedenia priamej voľby prezidenta v roku 1999 – tzv. voľbu menšieho zla. Teda, aspoň v danom okamihu a situácii si tak prevažná väčšina voličov myslí, že volila menšie zlo. Prezidentský súboj za riekou Moravou nápadne pripomínal súboj Gašparovič – Radičová z roku 2009. Čo však podľa môjho názoru zlomilo väzy K. Schwanzerbergovi (okrem účasti v nepopulárnej vláde p. Nečasa) bol jeho nemecký a šľachtický pôvod, a najmä otváranie tzv. Benešových dekrétov, témy citlivej ako v ČR, tak i u nás. Vedia však ľudia skutočne, o čo v tzv. Benešových dekrétoch išlo? Ľudia si myslia, že ide len o pozbavenie majetku a občianstva Nemcov, Maďarov, kolaborantov a iných osôb, ktoré napomáhali k rozbitiu predvojnovej Česko-slovenskej republiky či posluhovali nacistom. Skutočnosť je oveľa zaujímavejšia.

Benešove dekréty:

19. 7. 1945 o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov,

21. 7. 1945 o konfiškácií a rozdelení majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov,

2. 8. 1945 o pozbavení štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti,

25. 8. 1945 o ustanovení Dočasného národného zhromaždenia,

1. 10. 1945 o všeobecnej pracovnej povinnosti,

18. 10. 1945 o zrušení nemeckých vysokých škôl,

19. 10. 1945 o jednotnej československej mene od 1.11.1945,

24. 10. 1945 o poštátnení bánk a kľúčového priemyslu, poisťovní a potravinárskeho priemyslu,

25. 10. 1945 o konfiškácií nepriateľského majetku,

27. 10. 1945 o trestaní niektorých previnení proti národnej cti.

Na zamyslenie: dňa 5. 10. 1938 podal dovtedajší česko-slovenský prezident Edvard Beneš demisiu. 22. 10. 1938 opustil ČSR. Federálny parlament (ten istý, ktorý 18. 12. 1935 zvolil za prezidenta Beneša) dňa 30. 11. 1938 zvolil za česko-slovenského prezidenta Emila Háchu. Teda tzv. „prezident ČSR“ Beneš v skutočnosti nemal právo vydávať žiadne dekréty, tobôž nie vystupovať ako prezident. Do funkcie ho zvolilo až 28.10.1945 Dočasné – tiež nikým nevolené! – národné zhromaždenie! Napokon i Dočasné národné zhromaždenie bolo vytvorené na základe dekrétu zo dňa 25.8.1945. Bolo volené z okresných konferencií Národného frontu a jeho hlavnou úlohou bolo dodatočné schválenie dekrétov „prezidenta“. Ešte predtým však vláda ČSR protiústavne podpísala zmluvu o odtrhnutí Zakarpatska a jeho pričlenení k ZSSR, vďaka čomu Slovensko prišlo o rozsiahle územia na východe.

Z uvedeného je zjavné, že šlo o precedens nemajúci v systéme tzv. demokracie, pod pláštikom ktorej sa tieto sily ukrývali, obdobu. Mohlo by sa zdať, že Benešove dekréty sa týkali len nemeckého a maďarského obyvateľstva, ale nie je tomu tak. Tieto dekréty sa dotkli i slovenského obyvateľstva, a to nielen vládnucich, či verejne činných osôb, ale dekrétom z 19.10.1945 o jednotnej československej mene celého slovenského obyvateľstva. V tom čase totiž na území ČSR platilo niekoľko rôznych mien: Slovenská koruna, česká protektorátna koruna, maďarské pengó, nemecké ríšske marky a vládne poukážky. Tieto sa menili v pomere 1:1, čo znevýhodnilo vtedajšiu slovenskú korunu, ktorá bola jednou z najtvrdších mien: za 2 koruny sa kupovala 1 ríšska marka, a 10 českých protektorátnych korún malo hodnotu 1 slovenskej koruny, o ostatných menách zdecimovaných vojnou ani nevraviac. Takto bolo teda okradnuté a ukrátené všetko obyvateľstvo žijúce na území bývalého Slovenského štátu.

Takisto potrestanie zradcov a kolaborantov sa nedialo dôsledne – na rozbíjaní ČSR sa totiž okrem Nemcov a Maďarov podieľali i bratislavskí Židia. Títo totiž v októbri 1938, teda po Mníchovskej dohode, ale niekoľko dní pred Viedenskou arbitrážou, ktorá znamenala pričlenenie južného Slovenska k Maďarsku, predložili petíciu s 15 000 podpismi bratislavských Židov Maďarskému konzulátu s požiadavkou, aby bola Bratislava začlenená do Maďarského kráľovstva. Týmto sa teda prihlásili k tým, čo narúšali územnú integritu vtedy už autonómneho Slovenska. Nemali by sa teda považovať za rozbíjačov republiky, nemali by sa na nich vzťahovať rovnako Benešove dekréty o konfiškácií majetku? Namiesto toho sme dnes svedkami vracania majetku židovským náboženským obciam a vyplácaniu odškodného. Kto však odškodní vyhnané obyvateľstvo alebo trpiace šesťročnú hrôzovládu na zabratých územiach?

Dňa 8. mája 1946 (rok po skončení 2.svetovej vojny v Európe) prijalo Národné zhromaždenie v Prahe nasledovnú deklaráciu: „Každý trestný čin spáchaný medzi 30. 9. 1938 a 28. 10. 1945 s cieľom podpory boja Čechov a Slovákov za slobodu, alebo ktorý bol odplatou za akcie okupačných síl a ich prisluhovačov, nie je protizákonný, i keby bol inak trestný podľa zákona.“

Je veľmi zaujímavé, že táto amnestia bola ohraničená symbolicky do 28.10.1945 (na výročie vzniku ČSR), hoci vojna v Európe skončila kapituláciou Nemecka 8.mája 1945. Vysvetlenie je jednoduché. Povojnové pogromy, ktoré sa nijako nelíšili od protižidovských počas vojny, a ktoré postihovali v duchu hesla: Sláva víťazom – beda porazeným!, najmä nemecké obyvateľstvo (a skutočných či domnelých kolaborantov), predsa nemôžu byť súčasťou demokratickej tradície! Obdobie od mája 1945 sa veľmi ťažko vysvetľuje všetkým tým demokratom, ktorí sa pýšia demokratizmom Československa a jeho predstaviteľov, a ktorí vehementne bojujú proti fašizmu, intolerancii, rasovému či národnostnému prenasledovaniu. O Slovenskom štáte hovoria ako o vojnovom, takzvanom, vzniknutom z vôle Hitlera a nevedia mu zabudnúť pozbavenie občianstva a majetku 57000 židov a ich následné odovzdanie Nemeckej ríši. Tí istí rozprávkoví demokrati však nechcú nič počuť o tom, že v mierových a demokratických časoch pozbavili občianstva a majetku, len na základe príslušnosti k národnosti, státisíce občanov vlastného štátu, státisíce ich vyhnali a deportovali, desaťtisíce zavraždili či umučili, desaťtisíce sú dodnes nezvestné. Aký je teda potom rozdiel medzi toľko zatracovaným fašizmom, nacizmom, komunizmom na jednej strane a demokraciou, od ktorej údajne nik nič lepšie dosiaľ nevymyslel?

Ale späť k prezidentským voľbám v ČR. Schwarzenberg nám môže byť nesympatický, môžeme mať k nemu výhrady a zaiste aj máme. Prehral však do veľkej miery na Benešových dekrétoch. Na dekrétoch, o ktorých sami ľudia nevedia, čo znamenali a čím boli. Tak ako kedysi chodili babky-demokratky freneticky jasať a biť sa s dáždnikmi s odporcami na mítingy na Pasienky údajnému “otcovi štátnosti” (priliehavejšie by bolo otčimovi), zatiaľ čo on si na ich hlúposti a naivite budoval pre seba a svoju kamarilu pevné zázemie drancovaním nášho spoločného majetku. A takých po ňom prišlo a prichádza stále viac a viac. Len jedno sa nemení. Vždy sa podhodí nejaký obetný baránok, aby sa vyhladovaná svorka keď nie nažrala, aspoň vyzúrila. A o to ide aj v prípade Benešových dekrétov. Ak žiadať ich zrušenie či odškodnenie – potom do dôsledkov. Lebo obeťami neboli len a len Nemci a Maďari. A populistické e-maily či správy o tom, ako sa “zrušia” Benešove dekréty, sú kapitolou samou o sebe. Český prezident nemá žiadnu právomoc rušiť tieto dekréty, dokonca ani Nemecko nemôže ČR donútiť k ich zrušeniu. Nátlaky a pripomenutia robiť môže, ale to je všetko. Pokiaľ inak nerozhodnú víťazné mocnosti 2. svetovej vojny – a to sú ZSSR, USA, Veľká Británia a Francúzsko. Pokým tieto mocnosti nezmenia názor, Benešove dekréty sa nepohnú, ibaže by v ČR či SR zvíťazila vo voľbách prevažná časť strán, ktorá by mala v programe zrušenie Benešových dekrétov. A to je nepravdepodobné. Pravdepodobnejšie je to, že by o týchto veciach opäť rozhodovali mocnosti mníchovskými dohodami či viedenskými arbitrážami, ktoré vieme ako pre nás (a v konečnom dôsledku aj pre nich) dopadli….

Slavomír Hromada