ConleyPhaganFrankLebow-650x276Rok po šokujúcich udalostiach v Charlottesville, kde v rámci vojny proti dejinám chceli “premiestniť” sochu hrdinu občianskej vojny, konfederačného generála Roberta Edwarda Leeho, média a ľavicovo-liberálna opozícia znova volajú na poplach! Prebehol totiž ďalší pochod nacionalistov, tentoraz však nie v nejakom ospalom meste vo Virgínii, ale priamo vo Washingtone. Že sa jednalo o skutočnú hrozbu dosvedčuje fakt, že sa na ňom zúčastnilo až DVADSAŤ nacionalistov a niekoľko tisíc ich odporcov. Ale signál je jasný. Amerika sa mení na fašistický štát, biely policajti vraždia “nevinných” čiernych kriminálnikov a čo je najhoršie, v Oválnej pracovni sedí skrytý priateľ Ku-Klux-Klanu prezident Donald Trump. Čo k tomu dodať. Pre každého reakcionára, národného konzervatívca či nacionalistu je v skutočnosti Trump úprimným sklamaním. Platí to minimálne od doby, čo vyhodil svojho poradcu pre strategické otázky Stevea Bannona, význačného predstaviteľa alt-right v USA. Najväčším problémom pre moderných obyvateľov megapol na východnom a západnom pobreží USA však nie je iba Trump samotný, ale aj jeho voliči. Sú to obyvatelia americkej Stredozeme, veľkých prérii a hôr, farmári a drobní podnikatelia žijúci v malomestskom prostredí alebo na horských samotách. Najvadnejšou oblasťou je samozrejme americký Juh, čiže štáty bývalej Konfederácie. To však ešte nie je nič, pretože skutočným pásom duchovnej a rasovej totality je oblasť zvaná Bible belt (Biblický pás, tiež väčšinou na Juhu), kde ešte nezabudli na segregáciu a kde miestny ľudia žijú v zbožnosti a v pracovitosti. Voliči Obamu a Clintonovej ich pohŕdavo nazývajú “Hillbillies” (Vilkovia z kopcov) a spolu s našim publicistom a “teológom” Michalom Havranom a poľskou liberálnou žurnalistkou Katarzynou Surmiak-Domanskou ich považujú za obéznych zaostalých buranov, ktorí sú buď členmi, alebo aspoň obdivovateľmi Ku-Klux-Klanu.

Apropos, keď už spomíname Klan, práve Surmiak-Domanska o ňom vydala knihu Tu býva láska, kde všetky tieto stereotypy hojne rozmnožuje. U nej sa však jedná o tvorivý pokrok, pretože predtým písala o životných radostiach a starostiach LGBTI komunity. Zato ju v Biblickom páse pohoršilo napríklad to, že v rade pred pokladňou vo Walmarte za ňou stál mladík s plným košíkom jedla, kým jej stačili len štyri avokáda (z toho dve na večeru). Ak niekedy existovalo niečo ako typickí Američania v pozitívnom zmysle slova, sú to práve Hillbillies z Biblického pásu. A či sa to niekomu páči alebo nie, Ku-Klux-Klan je toho neoddeliteľnou súčasťou. Je teda na mieste si niečo o tejto prinajmenšom zaujímavej organizácii povedať.

Pôvodný Klan založilo v roku 1866 v meste Pulaski v štáte Tennessee šesť džentlmenov a bývalých dôstojníkov konfederačnej pechoty: John C. Lester, James R. Crowe, John B. Kennedy, Calvin Jones, Frank O. McCord a Richard R. Reed. Ich majetky boli skonfiškované a v občianskej vojne stratili mnoho priateľov a blízkych. Aby sa v novej životnej situácii nejako ukotvili, založili tajné bratstvo. Pri vymýšľaní vhodného názvu niekto navrhol výraz kuklos, čo v starej gréčtine znamená kruh. Hneď to však zmenili na ku-klux, čo bolo lepšie vysloviteľné v južanskom dialekte a slovo klan sa potom pripojilo už akosi automaticky. Mnoho členov južanskej plantážnickej aristokracie malo totiž svoje korene na škótskej Vysočine, kde bol klan (v gaelčine rodina) základnou jednotou spoločnosti. Kapitán Lester, nadšený z tohto názvu neskôr napísal, že im jeho vyslovenie pripomínalo chrastenie ľudských kostí. Vymysleli tiež organizačnú štruktúru, podľa ktorej na čele klanu stál Veľký Kyklop, ďalej tu bol Veľký čarodejník a liktori (podľa starorímskych liktorov, ktorí nosili vo zväzku prútov vsunuté sekery, fasces, z toho fašizmus). Aby urobili čo najväčší odstrašujúci dojem, obliekli sa do bielych habitov, nasadili si špicaté kukly s vyrezanými otvormi pre oči a do podobného materiálu zahalili aj svoje kone. Neskôr k tomu pribudol charakteristický vyšitý kríž s kvapkou krvi uprostred. Keď sa vydali na cestu mestom, bieli obyvatelia sa väčšinou dobre bavili, ale na poverčivých černochov to malo veľmi odstrašujúci účinok. To bol do budúcnosti veľmi dôležitý poznatok. Načasovanie vzniku Klanu bolo dokonalé. Po skončení Občianskej vojny porazený Juh prechádzal takzvanou Rekonštrukciou, čo síce pekne znie ale v praxi to znamenalo, že sa Severania na území bývalého nepriateľa chovali ako v nejakej africkej kolónii. Juh bol rozdelený na päť vojenských oblastí, ktorým velili generáli unionistických jednotiek. Tí sužovali obyvateľov premrštenými daňami a zároveň si nahonobili obrovský majetok predajom ich skonfiškovanej pôdy. Za nimi sa do južných štátov sťahovali tisíce obchodníkov a politikov, tzv. carpetbaggers (pomenovanie vzniklo podľa ich cestovných vakov zošitých z kobercov, v ktorom si niesli celý majetok), ktorí prišli na Juh otvorene koristiť. Navyše v rámci politiky revanšizmu boli voľakedajší vojaci Konfederácie zbavení občianskych práv a to v niektorých prípadoch aj na viac ako desať rokov. Nie tak černosi. Získaním slobody začali takmer okamžite s vraždami, lúpežami a znásilňovaním bielych žien. Pritom nové orgány sa na zločiny bývalých otrokov buď pozerali zhovievavo, alebo im otvorene nadržiavali. Niekedy dokonca vyviazli bez trestu. Černochom boli v rámci nútenej integrácie ponúkané také úrady a posty, na ktoré v žiadnom prípade nestačili. Pozitívna diskriminácia teda nie je vynález dnešnej doby. Členovia rýchlo rastúceho Klanu si tak našli nový cieľ. Jednotlivé bunky organizácie, nazývané deny, boli preto zvolané v roku 1867 na prvý zjazd Ku-Klux-Klanu do Nashvillu, hlavného mesta štátu Tennessee. Bola tu schválená nová organizačná štruktúra, stratégia a etický kódex. Za nového vodcu – Veľkého čarodejníka – bol zvolený obľúbený konfederačný generál Nathan Bedford Forrest. Poslaním bratstva malo byť trestanie zločinov, ochrana súkromného majetku a bezpečnosť slušných ľudí. Územie krajiny, na ktorom operoval Klan, dostalo názov Neviditeľná ríša a tá bola rozdelená na kráľovstvá, panstvá, provincie a deny. Vládnuť im mali Draci, Obri, Titáni a Kyklopovia. ktorých zastupovali Hydry, Fúrie a Noční jastraby. Názvy boli inšpirované starobylým svetom európskych mýtov. Členovia Klanu uznali zvrchovanosť vlády USA a sľubovali vernosť Ústave z roku 1787. Prisahali tiež, že budú chrániť slabých, bezbranných a predovšetkým vdovy a siroty po vojakoch Konfederácie. Členovia Klanu sa teda dali do práce a v tomto období sa mu pripisuje likvidácia jeden a pol tisíca väčšinou čiernych kriminálnikov. Nie je však pravdou, že by sa vyžívali v nevyberavom vraždení bývalých otrokov. Keď člen Klanu a bývalý konfederačný vojak William German v záchvate zúrivosti zavraždil nevinného černocha Billa Culluma, bol za to organizáciou odsúdený a popravený. Keďže činnosť Klanu sa rozšírila po celom Juhu a medzi jeho obyvateľmi bol ako pravý strážca poriadku a bezpečnosti veľmi populárny, začala proti nemu federálna vláda skutočný pohon. V obavách z ďalšej eskalácie napätia preto generál Forrest v roku 1869 bratstvo rozpustil s tým, že už splnilo svoju úlohu. Jeho vyhlásenie sa však nedostalo k všetkým denom a tak sa muži v bielych habitoch potulovali po lesoch Juhu až do konca obdobia Rekonštrukcie v roku 1877.

Druhé obdobie Klanu sa spája s príchodom novej cudzineckej vlny, ktorú tvorili tentoraz Židia. Medzi rokmi 1890 až 1914 ich do USA prišlo okolo jeden a pol milióna a mnoho z nich sa v krátkej dobe slušne obohatilo. Južania ich považovali za ďalších koristníkov. Región síce zaznamenal prudký priemyselný rozvoj, ale títo noví kapitalisti prišli čoskoro na to, že lepšie ako zamestnávať mužov je prijímať ženy a deti, lebo im mohli platiť nižšie mzdy. Navyše pôsobili provokatívnym dojmom pre svoju záľubu v luxuse, čím pohoršovali tradičnú protestantskú skromnosť, ako aj rozbíjaním náboženskej jednoty Juhu vytváraním židovských náboženských obcí. Rozbuškou ústiacou do prudkého nárastu antisemitizmu bola vražda Mary Phaganovej v roku 1913. Mala iba trinásť rokov a pracovala v továrni na ceruzky v Atlante v štáte Georgia, ktorú viedol židovský riaditeľ Leo Frank. Navonok viedol usporiadaný rodinný život zámožného džentlmena, ale v skutočnosti bolo verejným tajomstvom, že s obľubou obťažuje robotníčky. Zvlášť maloletú Mary. Tá v sobotu 26. apríla prišla do továrne, aby si vyzdvihla dlžnú mzdu (dolár a dvadsať centov), pretože sa chcela ísť zabaviť na slávnostnú prehliadku konanú pri príležitosti sviatku Konfederácie. O pätnásť hodín neskôr našiel jej nehybné telo nočný vrátnik v pivnici továrne. Bola uškrtená, mala otvorenú ranu na čele a mnohopočetné rezné rany a pomliaždeniny. Jej vražda pobúrila širokú verejnosť a pohrebu sa zúčastnilo desať tisíc ľudí. Nakoniec vyšlo najavo, že Frank sa pokúsil vo svojej kancelárii maloletú robotníčku znásilniť, a keď sa bránila, zavraždil ju. S odprataním tela mu pomáhal čierny vrátnik Jim Conley. Súd odsúdil Franka na trest smrti. Médiá však spustili hotový povyk a najmä The New York Times žiadali nový proces. Odvolanie bolo zamietnuté najmä vďaka davom pobúrených občanov, ktorí pred súdnou budovou zborovo spievali Baladu o Mary Phaganovej, ktorú zložil John Carson. Guvernér Stalton napriek tomu zmenil rozsudok na doživotie. Snahy o Frankovo oslobodenie však naďalej pokračovali a vyzeralo to tak, že budú nakoniec úspešné. O mesiac neskôr pred väznicou, kde zadržiavali Lea Franka, zastal konvoj ôsmich áut. Ich posádku tvorili šerifovia, pastor, bývalý guvernér Georgie, niekoľko sudcov, bankár, ktorý celú akciu financoval, ale tiež mnoho robotníkov a živnostníkov. Títo muži, ktorí sa nazvali Rytieri Mary Phaganovej, zneškodnili stráže, prestrihli telefónne drôty a uniesli Franka do mesta Marietty a tam ho obesili. Tak sa súčasťou južanskej kultúry stal “Zákon lynču”, ktorý mal potrestať kriminálnikov zakaždým, keď to nedokázali oficiálne úrady a súdy. Okrem tohto prípadu mal na znovuzrodenie Klanu veľký vplyv veľkofilm z roku 1915 Zrodenie národa, natočeného podľa románu Thomasa Dixona The Clansman. Mapuje príbeh dvoch rodov, ktoré proti sebe bojujú počas Občianskej vojny, ale v období Rekonštrukcie sa spoja, aby čelili všadeprítomnému ohrozeniu a sexuálnemu násiliu zo strany bývalých otrokov. Hlavní hrdinovia preto zakladajú Ku-Klux-Klan. Zhliadnutie filmu inšpirovalo člena Lesného bratstva Wiliama Josepha Simmonsa k znovuoživeniu Klanu 25. októbra 1915, na Deň vďakyvzdania. V skupine prvých štyridsiatych členov bola väčšina Rytierov Mary Phaganovej. Našli sa dokonca dvaja veteráni prvého Klanu. Potom sa časť z nich odobrala na vrch Stone Mountain, kde vztýčili veľký kríž a zapálili ho. Horiace kríže sa tak stali pre Klan typickým znamením a vztyčovali sa pri tajných rituáloch, alebo ako varovanie pred domami osôb, ktoré Klan považoval za nepriateľov. Tento akt však nemožno považovať za hanobenie náboženských symbolov, pretože horiaci kríž mal predstavovať Kristovo svetlo rozháňajúce temnotu. Preto bol obalený množstvom látok a zapálený takým spôsobom, aby horel, ale nezháral. Neviditeľná ríša tak symbolicky vstala z mŕtvych. Simmons prijal titul Ríšskeho čarodejníka a za štyri roky sa členská základňa rozrástla na niekoľko stotisíc bratov. Po tom, ako Simmons zomrel pri automobilovej nehode, prevzali jeho vedenie Edward Young Clark a Elizabeth Taylorová, členka konzervatívneho zoskupenia Dcéry Ameriky. Vďaka šikovnej kampani nového vedenia prijímal Klan tritisíc členov denne (!) a v roku 1925 ich počet stúpol na závratných šesť miliónov. Tento úspech bol posilnený aj silnou náboženskou ideológiou Klanu, ktorý bol pevne zakotvený v protestantskom fundamentalizme. Vďaka tomu však bol žiaľ bigotne antikatolícky a v roku 1925 sa mu podaril v štáte Texas presadiť plošný zákaz zamestnávania katolíkov na školách. V súčasnosti to už pri mnohých klanových provinciách neplatí a bez problémov prijímajú do bratstva aj členov Rímskokatolíckej cirkvi. Vďaka novému, obrovskému potenciálu sa už Klan nezameriaval len na zločiny Židov a černochov, ale prenasledoval aj prevádzkovateľov čiernych páleníc (v súvislosti s prohibíciou), majiteľov nočných klubov, prostitútky, neverných mužov a ženy (tých obvykle vyváľali v smole a perí), skorumpovaných úradníkov, živly štítiace sa práce a všetkých, čo nesvätili sviatočné dni. Ich heslo, “stopercentný amerikanizmus”, obsahovalo súčasti ako Boh, Vlasť, Biela nadvláda, Domov, Práca, Rodina  a Ženská česť. Presvedčenie, že biely obyvatelia Spojených štátov sú nadradení Afroameričanom vychádza z Biblie, konkrétne z knihy Genesis, podľa ktorej patriarcha Noe po Potope sveta preklial svojho syna Cháma (praotca tmavých plemien) za neúctivosť. Až do konca dejín majú jeho potomkovia slúžiť a byť podriadení bratom Jafetovi (praotcovi bielych) a Semovi (predkovi väčšiny Aziatov) a ich potomstvu. Veľkým krokom vpred bolo založenie časopisu Searchlight a chudobným klansmanom bola ponúkaná lacná rodinná rekreácia v hotelovom komplexe v Rockporte v Texase, ktorý bol vo vlastníctve Klanu. Členovia bratstva mali takú spoločenskú prestíž, že aj keď ich polícia chytila pri čine, prokurátor obvykle ani len nevzniesol obvinenie. Taktiež členstvo v Klane výrazne pomáhalo v rýchlej politickej kariére. Tak sa stali niektorí klansmani guvernérmi vo viacerých štátoch, senátormi a klansman Hugo Black dokonca doživotným sudcom Najvyššieho súdu USA. Toto bolo najslávnejšie obdobie Ku-Klux-Klanu v jeho dejinách. Vyvrcholením bola veľká prehliadka 8. augusta 1925. Zúčastnilo sa jej štyridsať tisíc klansmanov a mnohí z nich zdravili vztýčenou pravicou, tzv. Bellamyho pozdravom, ktorý si v Amerike tej doby ešte nikto nespájal s Hitlerom. V skutočnosti mali už dávno predtým zdvihnuté pravice aj školské deti pri známej prísahe vlajke Spojených štátov. V ten víkend sa výraz klansman stal synonymom slova Američan. V súlade s týmto presvedčením napísala vodkyňa Žien Ku-Klux-Klanu Daisy Douglas Barrová báseň s názvom The Soul of Amerika (Duša Ameriky). Historik Wyn Craig Wade veľmi správne napísal, že neuveriteľný úspech Klanu vyplýval z toho, že sa mu podarilo spojiť najdôležitejšie aspekty amerických tradícii – Náboženský mysticizmus puritánov z Nového Anglicka, odbojnosť účastníkov Bostonského pitia čaju a bojovnosť dobyvateľov Divokého západu. Snaha o morálnu čistotu sa však časom obrátila proti Klanu samotnému. Vyšlo najavo, že Clark a Tylerová, vzory cností, mali spolu pomer a definitívnu ranu dal povesti bratstva David Curtiss Stephenson, významný klansman z Indiany, ktorý bol odsúdený za znásilnenie. Druhá svetová vojna dala za slávou druhého Klanu definitívnu bodku.

The Clansman

Tretí a štvrtý Klan už nikdy nedosiahol význam svojich predchodcov. Jednak to bolo v dôsledku “syndrómu viny” za holokaust, jednak vďaka prenasledovaniu federálnou vládou a médiami, ktorému boli obyvatelia Juhu vystavení od šesťdesiatych rokov po zrušení segregácie prakticky až dodnes. Jednou z mála bášt súčasného Klanu je mestečko Harrison v štáte Georgia (prezývané Klantown), obývané takmer výlučne belochmi a kde nie sú žiadne rasové ani sexuálne menšiny. Neusadzujú sa tam síce milionári, ale ani chudáci z radov prisťahovalcov, ktorí by ruinovali mestský rozpočet. Ukazovateľ konzumácie alkoholu a neželaných tehotenstiev u mladistvých je najnižší v celých Spojených štátoch. Študenti miestnej školy dosahujú v celoštátnom testovaní najvyššie hodnotenia. Všetci sú kresťania a patria k strednej triede. Pritom členov Klanu je v celom meste asi len dvadsať. Aj tu je vidieť, aká dôležitá je pre správny chod každej komunity malá odhodlaná elita politických bojovníkov. Pravidelne usporadúvajú kultúrne a náboženské podujatia a prednášky, ktorých témami sú okrem náboženstva aj história, filozofia, genetika či sociálna antropológia. Medzinárodný význam týchto stretnutí podčiarkuje aj fakt, že sa na jednom z nich zúčastnil aj známy chorvátsky tradicionalistický filozof doktor Tomislav Sunić. Názory súčasných klansmanov sú vcelku zhodné. Amerika je ohrozená prisťahovalectvom a potomkovia starých koloniálnych rodín, ktoré urobili Ameriku veľkou, pomaly ale isto vymierajú. Zaujímavé je, že budúcnosť nevidia v zachovaní územnej integrity Spojených štátov amerických, čo je vzhľadom na dve storočia trvajúce turbulentné vzťahy s federálnou vládou pochopiteľné. Sú tiež zásadne proti vojnovým dobrodružstvám americkej armády v zahraničí. Niektorí členovia harrisonského Klanu otvorene hovoria, že USA treba rozdeliť na päťdesiat štátov tvoriacich súčasnú Úniu, alebo aj viac podľa etnického a náboženského kľúča. To je myšlienka podobná návrhom amerického nacionalistu Harolda Covingtona a jeho projektu s názvom Severozápadná republika. Ide o územie, kde sa takmer nevyskytujú Afroameričania či Latinoameričania a jadrom sú štáty Washington, Oregon, Idaho a ďalšie s nimi susediace. Iným regiónom vhodným na odtrhnutie je malebné územie Nového Anglicka (severovýchodný cíp USA), ktoré tak miloval spisovateľ hororovej literatúry, biely nacionalista a miestny rodák H. P. Lovecraft. Ide o štáty Maine, New Hampshire, Vermont, Massachusetts, Rhode Island a Connecticut s prirodzeným centrom v meste Boston. Všetky majú vysoké percento obyvateľov európskeho pôvodu, pravda až na Connecticut, ktorý je vďaka svojmu susedstvu s New Yorkom “rozmanitejší”. V každom prípade si dovoľme poznamenať, že rozpad USA na spomínané “biele zóny” a tých druhých, napr. latinoamerickú enklávu zloženú zo štátov juhozápadu USA od Californie po Texas (tzv. Aztlan), by bol pre svetový mier vítanou správou a skutočnou úľavou. Klansmani otvorene hovoria, že len rozpad USA na takéto etnicky čisté domoviny môže zabrániť v budúcnosti novej občianskej vojne.

V dlhodobom horizonte je nielen v nacionalistických kruhoch módny antiamerikanizmus, čo je vzhľadom na správanie sa (zatiaľ) jedinej svetovej superveľmoci vlastne logické. Avšak netreba hádzať všetkých Američanov do jedného vreca. Minimálne obyvatelia Bible beltu si zaslúžia zhovievavejšie hodnotenie. A tiež Ku-Klux-Klan, hoci si netreba zakrývať oči pred tým, že sa počas svojej histórie dopustil aj mnohých excesov, akým bolo napríklad vypaľovanie černošských kostolov. A keby sa túžba po odtrhnutí jedného dňa stala realitou, boli by tieto nové domoviny skutočnou inšpiráciou aj pre európske krajiny, držané v novodobom bruselskom žalári národov. Hillbillies si žiarlivo strážia svoju etnickú a náboženskú homogenitu a kultúru. Nevnucujú svoj životný štýl ani pohľad na svet iným, zároveň ale rozhorčene odmietajú, aby im niekto diktoval, ako majú žiť. Pri vstupe do Harrisonu Vás uvíta tabuľa: “Harrison, takmer 100% bielych – a kiež to tak zostane navždy”. Ak majú Spojené štáty americké po sebe zanechať nejakú kultúrnu stopu, bude ju možné nájsť len v podobných malých komunitách Bible beltu. Tie sú totiž skutočnou dušou Ameriky. Nech v nej teda zostanú navždy.

 

Mgr. Miroslav Kuna