France-Team

Nedá mi nenapísať aspoň krátku úvahu o práve skončenom športovom sviatku s názvom Majstrovstvá sveta vo futbale. Finálový zápas medzi Chorvátskom a Francúzskom si dal ujsť asi naozaj málokto. Ale tento duel bol symptomatický aj vďaka pozornejšiemu pohľadu na oba tímy, ktoré predstavujú vskutku dva diametrálne odlišné náhľady na to, ako by mala vyzerať národná reprezentácia.

croatia-football-team

Kým pri pohľade na chorvátsky tím bolo jasné, že sa jedná o mužstvo z Európy, pri “Francúzoch” som mal na chvíľu blažený pocit, že Empire Francais nezaniklo, a že za metropolu hrajú aj hráči z jej ohromnej koloniálnej ríše. Traja futbalisti z týmu nových majstrov sveta sa dokonca ani len nenarodili vo Francúzsku. Je preto na mieste si znovu položiť základnú a logickú otázku, či je v poriadku, že členmi národných tímov sa stávajú športovci, ktorí už na prvý pohľad k tomu ktorému národu nepatria. Je to predovšetkým ďalší dôsledok západného liberálneho pohľadu na občianstvo, podľa ktorého príslušnosť k nejakému národu nie je vecou osudovej predurčenosti, ale otázkou osobných preferencii a voľby. Teda ak by ste sa podľa tejto logiky rozhodli, že sa Vám máli byť Slovákom, môžete napríklad ako dlhoročný obdivovateľ japonskej kultúry skúsiť šťastie a požiadať o občianstvo v krajine vychádzajúceho Slnka. Ale chyba lávky, v tom Japonsku by ste boli zdvorilo odmietnutý, pretože ak sa tam aj oženíte s Japonkou, občanmi budú maximálne tak Vaše deti, ale Vy nikdy. Závideniahodný (aj keď stále ešte nedostatočný) prejav národnej ostražitosti. Ale nie ojedinelý. Dokonca sa obávam, že tak šialene plytvajú svojim občianskym právom len štáty na Západe.

Mesut-Özil-Erdogan-701x464

Ďalšou otázkou, ktorú treba preskúmať, je to, do akej miery sú “cudzí” hráči oddaní vlajkám, ktoré reprezentujú. Odpoveďou nech je nám jasný postoj nemeckého kanoniera Mesuta Özila, ktorý hrdo pózoval pred fotografmi po boku sultána Erdogana a tým vlastne ukázal, komu patrí jeho lojalita. Pripomínam len, že Özil sa už v Nemecku narodil (15. októbra 1988 v Gelsenkirchene) a preto by naivný človek očakával, že sa aspoň čiastočne bude ako Nemec cítiť. To sa však nedeje. Pritom Özil nie je nejaký nezamestnaný a frustrovaný mladý Turek z geta obývaného imigrantmi a potomkami imigrantov. Vo svojej adoptívnej vlasti dosiahol už teraz viac ako drvivá väčšina ľudí a aj napriek tomu je preňho dôležitejšie “volanie krvi.” A povedzme si otvorene, že tento postoj mu možno len závidieť. Škoda len, že u alogénnych nevedie časom k návratu do starej vlasti. Liberálni a ľavicoví sociológovia v súvislosti s tým varujú pred stratou nadšenia pre budovanie globálnej dediny a pred znovužívajúcim konceptom začleňovania sa podľa národných, rasových či náboženských kritérií. Ide tu o “návrat ku kmeňom”, ako to pomerne trefne pomenovali. Samozrejme, tým chcelo byť pôvodne podané vysvetlenie pre volebný úspech Donalda Trumpa, či nárast preferencii “krajnej pravice” v niektorých európskych štátoch. A keď nie pre ľudí Západu, tak pre hráčov pôvodom z Blízkeho východu či bývalých afrických kolónii sú rodina, viera a kmeň/rasa dôležitejšie ako nejaké voľnomyšlienkárske občianstvo, ako ho vnímame u nás. Jedinou motiváciou obliecť si národný dres je pre nich prísľub materiálneho bohatstva. A pomyselná národná hrdosť vďaka víťazstvu na majstrovstvách dostáva trpkú príchuť, keď ho národný tým dosiahne vďaka nakúpeným športovcom. Komercionalizácia športu je síce všeobecným javom, ale asi nikde to nie je také vypuklé ako pri futbale. Pritom to tak vždy nebolo. V antickej spoločnosti bol šport súčasťou štátneho kultu a víťazi dostávali symbolické ceny, ako napr. posvätný olivový veniec v Olympii. Dnes je šport a najmä futbal súčasťou kultu peňazí. A aj preto hráči z Afriky hrajú za európske štáty, a nie naopak. Škandalózne prestupy futbalistov za desiatky miliónov eur sú do neba volajúce, rovnako ako príjmy niektorých futbalových hviezd. Ako sa teda dá predpokladať národná hrdosť u hráčov, ktorí sa doslova predávajú za peniaze, pričom nezachovávajú vernosť ani vlastnej krajine? Nemýľme sa, futbal sa stal skutočnou školou svetoobčianstva a globalizmu, nie výstavnou skriňou patriotizmu. Teraz jedna osobná skúsenosť. Mám známeho, ktorý sa trasie (doslova, nejde o rečnícky obrat) od napätia pred každým zápasom Arsenalu. Pritom nie je Angličan, v Londýne bol asi dvakrát a jeho vášeň pre spomínaný tím už získava patologické črty. Je na najlepšej ceste skončiť ako istý Rumun, ktorý sa z lásky k svojmu obľúbenému futbalovému mužstvu nechal premenovať na Manchester United. Chápem a niekedy dokonca zdieľam fanúšikovské nadšenie pri (veľmi ojedinelých) úspechoch nášho národného tímu. Ale prečo by som mal fandiť klubu hrajúcemu za cudzie mesto či štát, to mi asi nevysvetlí nikto.

Ďalšou kapitolou samou o sebe sú niektorí futbaloví fanúšikovia. Stačí si len spomenúť na čerstvé zábery vyčíňania davov na Champs – Élysées, “oslavujúcich” zisk majstrovského titulu. Aj keď to mali na svedomí väčšinou počerní “Francúzi,” násilnosti na štadiónoch sú pre futbal akosi typické. Prečo nevzniká násilie na atletických pretekoch a minimálne je aj pri hokeji, či basketbale, aby sme zostali pri kolektívnych športoch? Pritom pre mnohých z takzvaných “ultras” sú príťažlivé nacionálne postoje a je preto škoda, že svoju silu a energiu smerujú na taký nevhodný cieľ. A veľmi skvostný je aj pohľad na futbalové fanúšičky. Kedysi by bol zázrak, ak by sa žena objavila na futbalovom štadióne. Nie je samozrejme úplne zlé, že sa tam ženy objavujú dnes. Ide skôr o to, ako sa prezentujú na veľkých podujatiach, ako sú svetové majstrovstvá. Pamätám si ešte na reporty z Majstrovstiev sveta v Nemecku v roku 2006, kde správanie mnohých fanúšičiek znepokojilo dokonca aj miestnych pasákov. Pre ich uvoľnené sexuálne mravy im odporučili, že keď už s takým nadšením rozťahujú nohy v hotelových izbách, alebo sa opierajú o parapet na verejných toaletách, nech si za to aspoň vypýtajú peniaze. Takto im vraj značne komplikujú ich počestné podnikanie. Spojenie masového, multikultúrneho, komercionalizovaného športu, násilia a sexu robí najmä zo súčasného svetového futbalu akúsi novodobú orgianistickú modloslužbu. Moderný futbal sa tak stáva náhradným náboženstvom, ktoré odvádza jeho vyznavačov od skutočných a vznešených cieľov. Veľmi výstižne sa o tom vyjadril taliansky nacionálny aktivista a autor vynikajúceho sprievodcu pre každého národného revolucionára Rozmetanie systému Franco G. Freda. Vo svojom diele píše doslova o “zvádzaní,” ktoré je jednou zo základných metód určených k ovládnutiu dnešnej masovej, a predsa atomizovanej spoločnosti. Nejedná sa totiž len o hmotné potreby, ale aj o zážitkový konzum, vrátane športu. Doslova hovorí: “Pokiaľ by všetky tieto činitele rovnováhy nestačili, nasadí buržoázna spoločnosť svoj najväčší a rozhodujúci ventil zabezpečenia, šport, masifikovaný, skoro diabolský fenomén prevodu, odchýlenie a odčerpanie zostatkovej energie na neškodný, aj keď burcujúci cieľ.”

Týmto článkom  neútočím na futbal ako taký, ani na šport. Športové hry sú autentickým dedičstvom a súčasťou európskej kultúry. Hru podobnú futbalu, zvanú harpastum, hrali už rímski legionári. Som však rozhodne proti budovaniu národnej hrdosti na základe úspechov pestrofarebných týmov! Láska k národu sa neprejavuje oslavou výkonov cudzincov, aj keď majú oblečené národné dresy. A už vôbec ju nemožno stotožňovať s rozbíjaním výkladov či podpaľovaním áut. Ak má mať profesionálny šport naozaj nejaký vyšší zmysel, aký mal napríklad v antike, musí sa stať súčasťou veľkého úsilia o renesanciu európskych národov a ich hodnôt. Afričania vo francúzskych či belgických dresoch tento cieľ nikdy nenaplnia. Naopak, pod vlajkou hurápatriotizmu ho úspešne spochybňujú. Lebo raz môže prísť deň, kedy vlajky nebudú na majstrovstvách potrebné. Vtedy už ani hráči a ani fanúšikovia na Západe nebudú vedieť, kam skutočne patria. A vlastne, bude im to jedno.

Mgr. Miroslav Kuna