V súvislosti s neutíchajúcou davovou psychózou okolo vraždy Kuciaka, vhodne doplnenou novým škandálom v prípade neúmyselného zabitia homosexuála Henryho, akoby vyšumela do stratena téma okolo kreovania nového “jadra” Európskej únie. Hlavný propagátor tejto idey (ex)premiér Fico, naoko odsunutý do úzadia, zrejme ani nemôže uveriť svojmu šťastiu! Spomínané excesy totiž úplne vytlačili túto NAOZAJ dôležitú tému z hlavných spravodajských blokov. A tak môže plíživé začleňovanie do “jadra” nerušene pokračovať. Napriek uisťovaniu o sľubovanom blahobyte tu hrozí veľké a skryté nebezpečenstvo, o ktorom sa nehovorí. “Jadro” má totiž zosúladiť sociálnu politiku, daňové systémy, zákonodarstvo a hlavne skoordinovať postupy národných vlád do tej miery, že sa nakoniec bude skôr podobať politickému systému americkej Únie, ako tomu čo tu máme teraz. A to pre nás znamená už definitívnu stratu aj tých zvyškov suverenity, čo nám ešte zostali. Samotná EÚ totiž úplne presne, dokonca šablónovite, kopíruje ústavný vývoj Spojených štátov amerických. Tie totiž pôvodne nemali takú podobu, akú majú dnes. Tiež začínali ako voľná konfederácia, ktorej členské štáty boli takmer samostatné. Priblížme si teraz tento proces, pretože je veľmi poučný aj pre naše dni. 

Začalo sa to v máji 1787, keď sa päťdesiatpäť delegátov z dvanástich štátov budúcej Únie stretlo vo Filadelfii, aby vypracovali novú Ústavu pre nový štát. Ak si z hodín dejepisu pamätáte, že bývalých kolónii bolo pôvodne trinásť, pamätáte si správne. Rhode Island účasť na tomto snemovaní odmietol a dvaja z troch zástupcov New Yorku odišli predčasne. To len pre ilustráciu, akú mali vtedy jednotlivé subjekty federácie slobodu a za aké “dôležité” považovali kreovanie spoločnej identity. Keď bol text novej konštitúcie hotový, podpísalo ju tridsať deväť zo štyridsiatich dvoch zástupcov, čiže nebol vôbec prijatý jednomyseľne. A nielen to. Podľa zápiskov jedného z poslancov, budúceho štvrtého prezidenta USA Jamesa Madisona sa delegáti pôvodne zišli, aby revidovali nefunkčné Články konfederácie, akejsi provizórnej ústavy. Čoskoro sa rozhodli odsunúť ich bokom a vypracovať ústavu úplne novú. Keby o tomto zámere informovali otvorene, väčšina štátov by sa vzbúrila a filadelfský snem by bol rozpustený. Slávna a tak často za vzor dávaná Ústava Spojených štátov amerických tak vlastne vznikla neústavnou cestou a proti vôli členských štátov. Avšak týmto sprisahancom unikol veľmi podstatný detail. Nikde v americkej ústave sa neuvádzalo, že by sa jednotlivé štáty od Únie nemohli odtrhnúť.

Ba naopak, štáty Rhode Island, Virgínia a New York si pri jej ratifikácii výslovne vyhradili právo na odtrhnutie a ostatné štáty proti tomu neprotestovali. Nebolo by to vlastne ani možné, pretože niektoré štáty neskôr vznikli odtrhnutím od pôvodného subjektu, ako to bolo v prípade Maine oddeleného od Massachusetts, Tennessee odlúčeného od Severnej Karolíny, či dokonca Západnej Virgínie vytvorenej Lincolnom, ktorá vznikla v roku 1863 proti vôli jej obyvateľov. Nikde v Ústave nie je štátom odobratá možnosť odtrhnutia. Keď už sme pri Lincolnovi, ten v roku 1848 predniesol prejav, v ktorom obhajoval právo ľudu kdekoľvek na svete povstať proti vláde a utvoriť si novú, ktorá bude lepšie vyhovovať jeho potrebám. Dokonca dodal, že sa to nemusí nutne vzťahovať na všetok národ a celú vládu. Svoju vôľu k slobode môže prejaviť aj časť štátu, alebo teritórium. Ale o trinásť rokov neskôr odmietol nechať štáty Juhu odísť z Únie a radšej rozpútal ničivú občiansku vojnu. Ako som už písal predtým v tomto článku:

http://http://meapatria.sk/historia/prekliata-dixie/

Bol to hlavný dôvod vojny a nie otázka otrokárstva, ako dodnes donekonečna verklikujú liberáli. Veľký pokrytec Lincoln totiž svoje Prehlásenie o oslobodení otrokov (1863) prikázal uplatňovať len vo vzbúrených štátoch Juhu s cieľom vyvolať tam povstanie otrokov. Na otrokárske štáty, ktoré zostali v Únii (Tennessee a Virginia) sa vôbec nevzťahovalo. Vznikla tak paradoxná situácia, keď otroctvo malo zostať zachované na území štátu, ktorý bojoval za jeho zrušenie! Navyše nemalo Prehlásenie zákonnú platnosť, a tak vlastne nikoho neoslobodzovalo. Nebolo totiž schválené Kongresom, ani parlamentmi jednotlivých štátov. Lincolnovo zrušenie otroctva tak bolo jednoznačne protiústavným aktom. Najvýstižnejšie to vystihol Lincolnov minister zahraničných vecí William Seward: “Predvádzame súcit s otrokmi tak, že ich oslobodzujeme tam, kde sú mimo náš dosah, a držíme v okovách tam, kde by sme ich mohli prepustiť.” Aj sám prezident v súkromí pripustil, že Prehlásenie je na nič. Otroctvo uznávala dokonca Ústava, keď Oddiel 2 článku I vyslovene stanovoval, že pre výpočet daní sa má s otrokmi nakladať ako z “tromi pätinami” osoby. Dopady Prehlásenia napokon pocítil najmä Sever. Len málo z jeho obyvateľov si totiž spojovalo vojnu so zrušením otroctva. Severné štáty mali voči černochom diskriminačné zákonodarstvo, a to aj napriek tomu, že tam otroctvo povolené nebolo. Po vydaní Lincolnovho prehlásenia naopak vzrástlo na Severe násilie voči černochom.

Čo bolo najhoršie, keď Severania pochopili, že bojujú za práva Afričanov, začali hromadne dezertovať. Z unionistických vojsk zbehlo skoro 200 000 mužov, ďalších 12 000 sa vyhlo odvodu a 90 000 ich ušlo do Kanady. Zrušenie otroctva bolo zavedené až prijatím Trinásteho dodatku Ústavy, ktorý bol však ratifikovaný až dlho po Lincolnovej smrti. Lincoln tak americkú Úniu nezachránil. On ju vlastne vytvoril tým, že zabránil napriek platnej Ústave aj svojim predošlým názorom ľudu južných štátov, aby sa od nej odtrhli a vytvorili si vládu podľa svojich predstáv. A to všetko vyšperkoval podvodným a protizákonným Prehlásením, s ktorým nesúhlasila drvivá väčšina Američanov, či už žila na Severe alebo na Juhu. Odvtedy si jednotlivé štáty USA museli osvojiť myšlienku, že v Únii budú udržané aj násilím, ak bude treba. Tento poznatok si vyžiadal počas občianskej vojny životy 600 000 ľudí. Niežeby sa v ďalšom období patrioti jednotlivých štátov nerozhodli vymaniť sa spod diktátu federálnej vlády. Názorným príkladom sú najmä Texasania, ktorí svoje právo na sebaurčenie posunuli vo forme žaloby až na Najvyšší súd. V prípade Štát Texas verzus White (1869) potom súd vyriekol osudový rozsudok, ktorý proti duchu Ústavy a myšlienkam Otcov zakladateľov zakázal obyvateľom štátu Osamelej hviezdy iniciovať akékoľvek kroky vedúce k samostatnosti. Texas to však nemienil vzdať a naposledy bola v roku 2012 spustená petícia požadujúca vystúpenie z Únie, ktorú podpísalo 125 000 občanov. Aj niektorí Kalifornčania po šokujúcom víťazstve Donalda Trumpa uvažovali o odtrhnutí (Calexit). Tu však šlo skôr o strašenie na úrovni malých detí, ktoré sa vyhrážajú útekom z domu, lebo nedostali takú hračku, akú chceli.

Dnes, aj po prijatí “ústavy” Európskej únie, majú ešte členské štáty možnosť z nej vystúpiť. Aké však máme záruky, že sa v “dvojrýchlostnej” Európe, uprostred jadra, budeme môcť domôcť rovnakej výsady? Jadro má byť totiž integrované omnoho viac a viac právomocí tak získa Brusel. Tak ako v prípade americkej Ústavy, aj v prípade jadra môže ľahko dôjsť k situácii, že vytvorenie de facto nového, čoraz centralizovanejšieho štátu, odsúhlasia sprisahaneckým spôsobom vybrané politické elity. Čo všetko potom zostane v kompetencii národných vlád? Bude môcť Brusel napr. odtrhnúť kus územia niektorého štátu a vyhlásiť ho za samostatný, alebo ho pričleniť k inému štátu, ako sa to stalo v Amerike v prípade Tennessee a Západnej Virgínie? Ak by sa v tomto jadre uskutočnil sen všetkých eurokratov – vytvorenie armády EÚ – nebude táto následne poslaná na pacifikáciu štátu, ktorý by chcel v budúcnosti z Únie vystúpiť? Alebo by len odmietol prijať na svoje územie ilegálnych narušiteľov hraníc v podobe povinných kvót?

Aj Fico sa v prípade Brexitu vyjadril, že Veľkú Britániu musí odtrhnutie sa od Bruselu “bolieť.” Pre ňu to bude “len” vo forme mnohomiliardového výkupného, ktoré bude musieť  zaplatiť za znovuzískanie svojej suverenity. Ale dokedy to budú iba peniaze? Nebudú raz aj členské štáty Európskej únie držané v jej hraniciach násilím, tak ako je to v prípade USA? Tieto otázky sa môžu zdať hypotetické a predčasné, ale európske elity už desaťročia snívajú o vytvorení Spojených štátov európskych, budovaných presne podľa vzoru USA. Len tak sa vraj môžeme postaviť globálnym hráčom ako je Rusko a Čína, či vychádzajúcim hviezdam ako India a Brazília. Reči o prenesení väčších kompetencii na Brusel a Štrasburg naberajú na intenzite. Pritom ideme presne proti väčšinovému postoju našich susedov vo V4. Poľsko a Maďarsko, kde s úspechom prebieha konzervatívna revolúcia, sa od “jadra” vyložene dištancujú. Už o dva roky (ak nie skôr) máme parlamentné voľby. Bude zaujímavé uvidieť, aké smerovanie si Slováci vyberú. Či sa budú chcieť ocitnúť v novodobom žalári národov, alebo sa postavia na obranu európskej kultúry. Druhá možnosť znamená mier a záchranu pred rozpustením v novom svetovom poriadku. Prvá raz môže raz ľahko viesť k občianskej vojne medzi federalistami a patriotmi, presne ako to bolo v USA v rokoch 1861-1865. Amerika tento konflikt prežila. Európa nemusí. Preto je správne rozhodnutie v otázke “jadra” pre našu budúcnosť omnoho dôležitejšie, ako vražda novinára, alebo zabitie filipínskeho gastarbeitera. Momentálne je to otázka pre nás všetkých rozhodne najdôležitejšia.

Mgr. Miroslav Kuna