Peklo na letišti

Je ich zúfalo málo a čelia obrovskej presile. Ich životný priestor ohraničujú spálené ruiny doneckého  letiska – ešte pred nedávnom architektonickej pýchy Ukrajiny. Celé mesiace bránia pozície tejto improvizovanej pevnosti. Akejsi ukrajinskej verzie Alama, Westerplatte či Camerone hlboko v tyle územia ovládaného pro ruskými separatistami. Práve separatisti neustále útočiaci na túto poslednú baštu Ukrajiny im dali meno, ktoré obletelo svet.

Volajú ich Kyborgovia. Ukrajinskí Kyborgovia.

Autorom tohto príbehu je americký vojnový fotograf ruského pôvodu Sergej Lojko. Práve on ako jediný z húfu novinárov a reportérov strávil niekoľko dní v troskách obkľúčeného letiska. Okrem unikátnych fotografií zachytávajúcich každodenný život a boj týchto ukrajinských obrancov sa ich príbeh rozhodol aj spísať do formy románu. Sám tvrdí, že nechcel napísať knihu suchým jazykom historika ale chcel dať šancu čitateľovi okúsiť brutálnu atmosféru bojov na východe Ukrajiny. Týmto príbehom vás bude sprevádzať autorove alter ego v podobe  hlavnej postavy – fotografa Alexeja Molčanova.

Aj keď hlavnou témou knihy je boj o letisko, v románe sú veľmi emotívne popísané aj udalosti na Majdane vrátene masakru demonštrantov ( Nebeská stotina), obsadenie Krymu „Zelenými mužíčkami“, udalosti v Slavjansku či dych vyrážajúca bitka pri Ilovajsku.

Tento román vás určite nenechá chladnými. Práve naopak, mnohé kapitoly v čitateľovi vyvolajú doslova záplavu emócií. Na 340 stranách textu ich bude viac než dosť.

„To je posádka ruského tanku, ktorého dostal protitankovkou jeden náš chlapec z Pravého sektoru. Nemal na sebe nepriestrelnú vestu a vypálil z prvého poschodia. No a pri výbuchu odletela črepina, ktorou to strelec dostal rovno do srdca. Takže náš chlapec zomrel, no posádka tanku vyskákala von. Naši ich samozrejme dostali. Na ranveji potom ležali skoro päť dní. Z ich strany si po nich nikto neprišiel. Toho smradu a psov- mrchožrútov už mali všetci plné zuby… Tak sme ich nakoniec uložili do dvoch chladiarenských boxov, v akých sa v stánkoch, obchodoch a kaviarňach niekde pri mori predáva studené pivo a voda…

Vojaci si na túto zlovestnú kulisu už dávno zvykli a separským mŕtvolám hovoria „strážcovia“

Kniha však nie je len napínavým opisom bojom ale aj výpoveďou o ľudských tragédiách. Tragédiách bez ohľadu na hranice a národnosť.

„Matka kľačala uprostred vojny zamrznutej do blata a volala svojho jediného chlapčeka, jedinú krv svojej krvi, a pohojdávala sa pri tom v rytme nepočujúcej uspávanky. Neďaleko zarachotila guľometná dávka. Kto po kom strieľal nebolo jasné, veď tu prechádzala frontová línia. Obaja sa doslova vryli do studenej zeme a v objatí tu ležali niekoľko dlhých minút. Ruská matka a ukrajinský vojak. Na bojisku, kde iný ukrajinský vojak zabil ruského vojaka, jej syna, ktorý sem sám prišiel tiež zabíjať.

Ale prečo?! Za čo…?!“

Hovorí tiež o sebaobetovaní, láske, hlbokých priateľstvách a skutočnom hrdinstve. O hrdinstve obyčajných ľudí o ktorých by si to pred touto vojnou málo kto myslel.

„ Prečo sme vôbec bránili to letisko?“ opýtal sa zrazu Stepan. „Aký to malo kurva zmysel?“

„Pretože ste museli, potrebovali ste to,“ odpovedal Alexej. „Tak ste ho bránili. Ukrajinci predsa museli niečo brániť, tak ste to letisko ubránili. Len tých chlapcov je človeku ľúto.“

Mea Patria