V obidvoch štátoch žilo 500 tisíc belochov a milión černochov, Bečuáncov a Basutov. O búrske republiky, v ktorých sa našli náleziská zlata a diamantov, sa začali zaujímať agresívni Briti, ktorí chceli získať kontrolu ťažby nerastného bohatstva. Chceli si podmaniť Búrov a ich štáty. Sám prezident Paul Krueger prezieravo vyhlásil nad nájdením zlata a diamantov: „ Namiesto radosti by ste mali plakať, pretože toto zlato spôsobí, že naša zem nasiakne krvou“. Nato čakali diamantoví magnáti Alfred Beit a Barney Bernato – vlastným menom Barnet Isaacs – ako pomocou svojej skupiny De Beers Group a s pomocou Cecila Rhodesa, ukradnutím ovládnu búrske náleziská diamantov. Organizátorom týchto plánov na dobytie bol Cecil Rhodes, ktorý svoj zámer chcel uskutočniť ozbrojeným prevratom za pomoci britskej armády a cudzincov, ktorí sa po objavení nálezísk zlata a diamantov hromadne hrnuli na búrske územie. Problém bol ten, že väčšina z nich boli Angličania. Tento puč sa mal uskutočniť obsadením hlavného mesta Johanesburgu, ktoré mal vykonať podplukovník a dobrodruh Leander Starr Jameson s oddielom štyristo mužov z policajných jednotiek juhoafrickej britskej spoločnosti.
Tu vidíme spojitosť o sto rokov neskôr v Srbsku. Po občianskej vojne ekonomicky vyčerpané Srbsko, na území Kosova a Metohije od roku 1998 musí odolávať provokáciam a teroru od albánskej menšiny, ktorá tu tvorí dve tretiny obyvateľstva. Na tomto území albánska menšina nie je pôvodná, ale z väčšej časti presídlená z Albánska za vlády Osmanskej ríše ako moslimské obyvateľstvo na miesto vyvraždených a vyhnaných kresťanských Srbov a Grékov a kresťanských Albáncov. Neskôr z ekonomických dôvodov za vlády komunistického diktátora Envera Hodžu pred hladomorom a perzekúciám. Albánci napádajú policajné hliadky a stanice legitímnej srbskej polície na území Kosova, ktorá tam udržiavala poriadok a zákonnosť. Proti Búrom táto agresívna provokácia nevyšla. Jameson bol so svojim oddielom 2. januára 1896 obkľúčený a zajatý. Tento neúspech sa skončil tak isto ako 1. búrska vojna ( 1880 – 1881 ) výhrou Búrov v Transvaale. Angličania ale stále stupňovali kampaň proti Búrom v tlači a predkladali stále nové nesplniteľné požiadavky. Tu vidíme spojitosť Srbska. Srbskej strane bol predkladaná zmluva z Rambouillet vo Francúzsku v ktorej sa mali dohodnúť srbská a albánska strana na nejakých výsledkoch ich správ a diplomacie, lenže čelní predstavitelia štátov NATO nepripustili ani jednu stranu k spoločnému rokovaciemu stolu o kríze v Kosove a Metohiji. Preto ani nemohli nič vyriešiť. Celá zmluva bola iba provokácia, ktorá mala ospravedlniť bombardovanie. Boli v nej také body a nariadenia, na ktoré by nepristúpil žiadny suverénny štát. Bol v nej i bod, v ktorom má Srbsko povoliť akýkoľvek pohyb vojsk na svojom území, čo sa rovná okupácii vojskami NATO a USA. Je to také isté ultimátum ako od Rakúsko – Uhorska v roku 1914.
Transvaalská republika prišla s požiadavkou, aby Briti prestali s provokáciami a stiahli z búrskych hraníc vojská. Ultimátum prezidenta Kruegera bolo zamietnuté a Búri zahájili vojnu, ktorá je známa ako anglo – búrska vojna. Anglická pozemná armáda bola profesionálna armáda s dlhou tradíciou, zato Búri boli väčšinou poľnohospodári a chovatelia dobytka. Búri nemali pravidelnú armádu a v mieri nevykonávali vojenský výcvik. Väčšina z nich boli ako lovci veľmi dobrými strelcami. Pod vojenskú službu spadali muži od 16 do 60 rokov. Bolo pre nich povinnosťou sa dostaviť pri vyhlásení vojny na zhromaždisko s vlastnou výzbrojou, koňom a proviantom. Organizačne spadali pod „komando“ oddiel o sile 300 až 500 mužov. Celkový počet búrskych síl bol 87000 mužov s viac ako 5000 dobrovoľníkmi z cudzích štátov. Vojna sa delila na 3 etapy. Anglické sily podcenili možnosti Búrov a počítali s tým, že vojnu skončia v krátkom čase s malým počtami ozbrojených síl v južnej Afrike – s 28000 vojakmi po celom území. Tak isto nepočítali agresori z NATO, že sa Srbsko vydrží brániť so svojou zastaralou protivzdušnou obranou skoro 80 dní najsilnejším štátom na svete a ešte im zostrelí „neviditeľné“ lietadlo pplk. Zoltánom Dányim z PVO.
Búri prešli do ofenzívy a so svojou odvážnou taktikou zaútočili ako prví a prekročili hranice Natalu a Kapskej kolónie. Takto obkľučovali jedno mesto za druhým: Ladysmith, Mefeking, Kimberley. Chceli rozvinúť svoje sily smerom k Durbanu a Angličanov zahnať do mora, ale chybou Búrov bolo, že neorganizovali prenasledovanie a zničenie nepriateľa a umožňovali Britom znovu usporiadať svoje sily a zúčastniť sa neskôr bojov. Angličania sa držali svojich starých foriem boja, a preto utrpeli porážky. V prvej etape vyhrávali Búri. Britské velenie muselo byť vymenené a na miesto Robertsa nastúpil Kitchener. Spojitosť s agresiou na Srbsko môžeme vidieť tiež v určitých etapách. Prvá fáza: finančne a materiálne podporovať umelú opozíciu, v 2. fáze podplatenie vysokých politických činiteľov, a ak tieto fázy zlyhajú je vám dané ultimátum – ak sa ani to nepodarí – nasleduje bombardovanie celej infraštruktúry, zničenie všetkých štátnych podnikov a civilného obyvateľstva.
Druhá etapa vojny sa vyznačovala surovými metódami, ktoré zaviedol Kitchener. Určovala, že za vojny sú všetky prostriedky povolené. Dobre poznal statočnosť Búrov a chcel ich zlomiť zákrokmi voči ich rodinám a zároveň dosiahnuť väčšiu kontrolu nad územiami a zbaviť Búrov zásobovacích základní. Tu sa ukázala skutočná tvár Britského impéria slúžiaceho kráľovnej a lordom v Londýne. Začalo prenasledovanie starcov, detí a žien, vypaľovanie fariem. Búri sa ale statočne držali. V Srbsku začína bombardovanie civilného obyvateľstva, ako prví začínajú útok Španieli s Turkami a bombardéry a rakety Tomahawk s USA a Britániou. USA a NATO sa nemôžu viac vyhovárať, že chránia albánsku menšinu pred „útlakom“ Srbov, to sa rozplýva keď 14. 4. 1999 britský pilot zbombarduje konvoj s albánskymi utečencami, ktorí utekajú pred náletmi a zabije 73 nevinných ľudí. Pilot varoval amerického navigátora v lietadle, že ide o traktory. Američan prikázal zničiť cieľ s upresnením, že ide len o Srbov a „je to vojenský cieľ. Zničiť cieľ!“ Brutálna surovosť amerických kultúrnych barbarov sa ukázala aj 14.5.1999 keď bol zbombardovaný konvoj Albáncov pri meste Koriša s bilanciou: 87 zavraždených a 60 zranených. Boli bombardované továrne pričom došlo k úniku nebezpečných karcinogénov, televízia, nemocnice, autobusy v Lužane, vlak Niš expres, kazetovými a bombami s ochudobneným uránom, čo priznali samotné USA. Barbarským činom bolo zbombardovanie čínskeho veľvyslanectva 7.mája 1999. Cynicky to nazvali „humanitárnym“ bombardovaním – tento zvrátený názov sa vryl navždy do historickej pamäte ako bolo nazvané vraždenie nevinných civilistov na srbskej i albánskej strane.
Británia musela zvýšiť počty armád až na 250000 mužov. Zatiaľ čo Búri mali 90000 mužov. Búrska vojenská rada sa 18. marca 1901 rozhodla prerušiť pravidelnú činnosť a začať partizánsku vojnu. Z dlhodobého hľadiska sa ani s inou taktikou nedalo voči britskej superveľmoci počítať. Tretia etapa bola najsurovejšia voči Búrom a civilnému obyvateľstvu a vyznačuje rôznorodou činnosťou Búrov. Ich komandá porážali Angličanov, neočakávanými prepadmi spôsobovali ťažké porážky postupujúcim posádkam, prepadávali železničnú dopravu, napádali zásobovanie nepriateľa, posily. V tejto taktike vynikali velitelia ako Koos de la Rey , De Wet, L. Botha. Ich komandá vyčerpávali anglické vojská. Aby komandá odrezali od podpory civilného obyvateľstva, bolo všetko civilné obyvateľstvo nahnané do koncentračných táborov, kde boli uväznení bez prístrešia, trpeli hladom a smädom a umierali na vyčerpanie a chorobyako osýpky, týfus či dyzentériu. V týchto 45 táboroch bolo viac ako 26000 žien a detí a 28000 mužov. Hovorí sa, že to bolo zlyhanie britského zásobovania a zdravotnej starostlivosti. V skutočnosti to bola cielená genocída a holokaust Búrov. Dnes Angličania a vtedy s podporou USA, nemajú právo niečo vyčítať Nemcom za druhej svetovej vojne s koncentračnými tábormi.
Na Búrov bol organizovaný „lov“ tzv. „drives“ (ohrady, ktoré sa používali pri love divokej zveri). K ochrane železníc a k dôležitým prechodom riek a komunikačných uzlov sa stavali pevnôstky so stálou posádkou. Vyzbrojenej guľometmi a z anglických farmárov Natalu a Kapska a zo zajatých Búrov, ochotných spolupracovať s Britmi v záujme skorého ukončenia vojny a za vysoký žold, či právu na pridelenie farmy po vojne. Boli organizované po búrskom vzore protikomandá, ktoré prenasledovali búrske komandá a snažili sa im vnútiť ústup smerom na líniu pevností, či na pripravené jednotky anglickej koloniálnej armády. Príkladom búrskych jednotiek boli National Scouts, Vereeniging corps, Oranje river colony volunteers pod vedením zajatých búrskych generálov: Cronjé, Celliers, Pier de Weta. Proti takej presile sa už nedalo bojovať a po prechode na búrsku taktiku vôbec. Preto 31.5.1902 podpísali Búrovia kapituláciu a ich republiky sa stávajú britskými koloniami. Búri i dnes musia znášať príkoria vlády J.A.R.na čele , ktorej je komunistická ANC. Táto podporuje rasové násilie na Búroch, ktorým zostávajú dve možnosti: brániť sa so zbraňou v ruke, alebo emigrovať z J.A.R.. Väčšina z nich zostáva a bojuje, veď na ich strane je právo a preto zostávajú tými najväčšími bojovníkmi za spravodlivosť spolu so Srbmi. Zobrali im územia, ale to nemusí byť na stálo. Už teraz je 15 štátov, ktoré odvolali svoje rozhodnutie o uznaní pseudoštátu Kosovo. Na strane Srbov je pravda a zákon, potvrdila to rezolúcia rady bezpečnosti 1244 OSN, prijatá 10.6. 1999, že Kosovo a Metohija sú nedeliteľnou časťou Srbskej republiky.
Adam Krajčír
prečítajte si aj: