Keď v roku 2008 jednostranne vyhlásilo nezávislosť Kosovo, viaceré štáty, ale aj jednotlivci, varovali pred týmto precedensom. Toľko opakovaná nemennosť hraníc v Európe tým dostala rozhodujúci smrteľný úder. Isteže, k zmenám hraníc došlo už po roku 1989, najprv zjednotením Nemecka, potom rozpadom ZSSR, Juhoslávie a ČSFR, ale vždy sa tak udialo na základe určitého konsenzu, dohôd, či historického opodstatnenia. V prípade Kosova však išlo o nóvum, ktoré predznamenalo a bude aj do budúcna predznamenávať osud v našich (a nielen v našich) zemepisných šírkach.
Už po polroku od kosovského precedensu a – aká to náhoda – v čase konania letnej olympiády v Pekingu, sa pokúsila gruzínska vláda ovládnuť vojensky odštiepenecké regióny Osetska a Abchádzka. Ukázalo sa, že bojové nadšenie a nahuckanie západnými spojencami nestačilo, a tak gruzínska vláda namiesto ovládnutia území o tieto definitívne prišla. Ruská armáda, ktorá po vzore kosovského precedensu o svojich bojových jednotkách vyhlásila, že ide o mierové sily na zabezpečenie ochrany civilistov, obsadila Osetsko i Abchádzko a tamojší lídri vyhlásili samostatnosť po vzore Kosova. Ani nie po pol roku západní spojenci zožali to, čo zasiali.
Netrvalo dlho, a po Gruzínsku prišla na rad Ukrajina. O jej možnom rozdelení na východnú proruskú časť a západnú proeurópsku časť sa špekulovalo už počas tzv. oranžovej revolúcie v roku 2003. Lenže finančne vyžmýkaná EÚ potrebuje nové sústo a navyše najlepšie celé. Potrebuje expandovať a zúfalo potrebuje nové trhy pre svoje výrobky a nových, ešte lacnejších gastarbeiterov z východnej Európy. Razancia, s akou zasiahlo Rusko – a opäť, v čase konania olympiády (tentokrát para), zaskočila ťažkopádnu EÚ aj svetového policajta USA. A opäť, vidno tuná paralery s kosovským precedensom. Takýmto tempom sa zdá, že čochvíľa sa dočká uznania aj odštiepenecké Podnestersko v Moldavsku.
Kosovský precedens spustil teda to, čo predpokladali všetci rozumní ľudia. Narastú separatistické tendencie v rámci celého sveta. Už onedlho čaká Britániu referendum o odtrhnutí Škótska, ktoré ak dopadne úspešne, bude skvelým príkladom pre Severné Írsko či Wales. No i také Španielsko sa má na čo tešiť v prípade Baskicka či Katalánska. Nehovoriac o našom blízkom okolí, kde sa trpezlivo čaká na vhodnú príležitosť. A tá sa ako sa zdá, nezadržateľne blíži. Nie, nemám konkrétne na mysli etnicky rozdelenú Bosnu, kde tento vývoj nezvratne smeruje k jej rozčleneniu medzi Srbsko a Chorvátsko, ani k snahe Rumunska o ovládnutie Moldavska.
Je tu skôr reálna šanca vzniku Kosova, Abchádzka, Osetska či Podnesterska trebárs z územia Vojvodiny, či územia Rumunska obývaného Sikulmi. A v neposlednom rade aj z územných celkov Slovenska, kde je v prevahe obyvateľstvo inej národnosti ako slovenskej. Istá politická strana, ktorá sa vždy pasuje do pozície zjednocovateľa všetkých občanov bez rozdielu národnosti, nedávno už predstavila dokonale vypracovanú stratégiu na vytvorenie akejsi samosprávnej jednotky s vlastnou vlajkou a osobitným postavením v rámci Slovenska. Zatiaľ. A to na území, kde žije už nevedno koľko osôb aj s občianstvom iným, ako je občianstvo slovenské.
Vo svetle týchto faktov, treba ruskej expanzii na Kryme, ale aj inde, pripisovať váhu podľa našich národno-štátnych a najmä sebazáchovných záujmov. Isteže. Romantická panslávska ideológia nepustí, ale dnes sa medzi sebou bijú práve dva bratské národy. O panslavizme nemôže byť ani reči, ale o surovom pragmatizme obidvoch strán už áno. A všetci tí, ktorí hlasno kričia na podporu Kosovo je Srbija, by mali aspoň múdro mlčať, ak volajú, že Krym je Rossija. Lebo potom nevedomky podporujú tých, ktorí relativizujú hranice a zmeny hraníc v súčastnosti, snáď s vyhliadkou na pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny, by boli pre Slovensko skôr stratou.
Mgr. Slavomír Hromada