Dňa 23. marca 1939 v ranných hodinách napadlo Maďarské kráľovstvo vtedy len 9 dňový samostatný Slovenský štát. Využilo moment, keď zo Slovenska odchádzali poslední českí vojaci do Protektorátu a slovenská armáda bola len v stave zrodu. Zákerné prepadnutie nevídanou mierou zjednotilo národ a do prvých línií pri obrane vlasti sa hlásili dobrovoľníci. Nástup dobrovoľníkov a ich počet odvtedy neprekonala žiadna iná historická udalosť, ani dnes toľko protežované tzv. SNP. Vtedajší minister národnej obrany F. Čatloš vydal už v ranných hodinách 23. marca rozkaz pplk. gšt. A. Malárovi: „Obranou a vzápätí protiútokom odpovedať na nepriateľský postup!“
Zároveň nariadil veliteľovi 5. zboru mjr. gšt. Š. Jurechovi (Trenčín) a veliteľovi 7. zboru J. Imrovi (B. Bystrica), aby z prostriedkov, ktoré majú k dispozícii, sformovali bojové jednotky a bez meškania ich odoslali A.Malárovi. Nepriateľské jednotky v tom čase postupovali v troch prúdoch: prvý prúd – peší pluk bez tankov postupoval v smere Veľké Berezné – Ulič – Starina. Druhý prúd s tankami a pancierovými vozidlami smeroval na Malé Berezné – Ubľa – Stakčín. Hlavný prúd o sile 2 peších plukov, práporu horskej pechoty, s tankami, obrnenými autami, protilietadlovým a protitankovým delostrelectvom postupoval v smere Užhorod – Tibava – Sobrance, ktoré už o 8:00 h obsadil. Druhý sled tvorili prápory pechoty, ktorých príslušníci obsadzovali obce, ničili telefónne vedenia a tabule s názvami obcí a miest. Okupanti bili a strieľali našich ľudí, napr. poštára zo Sobraniec. Po troch dňoch okupácie bol koncentračný tábor vo Varjuhapospuszte preplnený.
Okupanti sa zásobovali z obsadených miestnych zdrojov. Len z Pavloviec odvliekli 82 vagónov obilia. Naše jednotky pplk. gšt. A. Malára na pleciach ktorého ležala zodpovednosť za obranu východného Slovenska, boli bleskovo sformované z bývalých č.-s. jednotiek. Skutočný odpor začali klásť až v poludňajších hodinách. Zákerný maďarský vpád aktivizoval celé Slovensko. K asi 30 000 vojakom za krátky čas pribudlo ďalších 20 000 záložníkov z iných okresov Slovenska a ďalšie tisíce boli mobilizované z príslušníkov Hlinkovej gardy. Významným prínosom pre pozemné vojská bola letecká podpora už v prvom dni okupácie, ktorú tvorili letci zo Spišskej Novej Vsi, príslušníci II. perute 3. leteckého pluku v Piešťanoch.
Útokov a ťažkých bojov s maďarskou presilou sa zúčastnili jednotlivé roje zo 45. a 49. stíhacej letky a tiež z 12. a 13. pozorovacej letky. Rozhodujúce bolo, že naši letci majstrovstvom a odvahou kontrolovali celý úsek frontu v šírke asi 35 km a nemalou mierou prispeli k stabilizácii brániacich sa pozemných jednotiek, ktoré s odvahou a statočnosťou riedili rady útočiaceho nepriateľa. Žiaľ, riedili sa i naše rady na zemi i vo vzduchu. Už v prvý deň zahynul v leteckom súboji por. Ján Svetlák a des. Štefan Devan bol ťažko ranený. Ich osud postihol aj ďalších pešiakov a letcov.
Úspechy slovenských vojakov na fronte kompenzovalo maďarské velenie zbabelým bombardovaním Spišskej Novej Vsi dňa 24. marca 1939. Dobové správy o tom hovoria toto: „Keď letci urobili nálet, obyvateľstvo nevedelo, o čo ide. Námestie bolo preplnené ľuďmi, ktorí nevedomky pozorovali útok, domnievajúc sa, že ide o nejakú leteckú prehliadku, zatiaľ čo mesto sa otriasalo pod výbuchmi leteckých bômb. Ich účinok bol hrozný. Ostalo zabitých 12 osôb, z toho 6 civilov a 6 vojakov. Medzi civilmi sú ženy, deti a muži, zväčša robotníci. Ťažko ranených bolo 7, z ktorých 1 osoba umrela v levočskej nemocnici. Ľahko ranených bolo asi 20 ľudí. Obete barbarského leteckého útoku sú: por. Uduth, des. Mortiš, vojaci Hlucháň, Hubina, Molochovský, Martiško a Važura. Z civilných osôb sú to: Slivka, Potopa, Horváthová, Melegová, Platko a tri 4-ročné deti. Na letisku boli urobené značné materiálne škody.“
Zatiaľ čo na bojiskách zavládlo krehké prímerie, rokovala naša delegácia v zložení gen. R. Viest, A. Grantier, Š. Haššík, Š. Janšák a M. J. Zvrškovec v dňoch 27. marca až 4. apríla v Budapešti s oficiálnymi maďarskými predstaviteľmi o vzniknutej situácii a mieri. Naša delegácia trvala na tom, že uznaním štátu boli uznané i jeho hranice. Ak by ofenzíva slovenskej armády bola pokračovala i naďalej, maďarskí okupanti by boli vytlačení nielen z okupovaného územia, ale istotne i z území, ktoré uchvátili po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938. Takýto vývoj však nebol žiaduci, a preto sa Maďarsko z obavy pred takýmto vývojom obrátilo na svojich tútorov Nemecko a Taliansko. Nemecká ríša, ako hlavný mocenský prvok v európskom priestore, prinútila obe krajiny k mierovým rokovaniam. Maďarská vláda, vedomá si nadradenejšieho postavenia vo vzťahu k Slovensku, pre jej zásluhy na rozbití ČSR, dosiahla, aby obsadené územia boli pripojené k Maďarskému kráľovstvu. Slovensko tak stratilo 1897 km² územia so 70 000 obyvateľmi, z ktorých len 5000 bolo neslovenského či nerusínskeho pôvodu.
Podrobnejšie o pozadí, priebehu a dôsledkoch malej vojny sa môžete dočítať v tejto skvelej publikácii:
Podpísaný mier horthyovci, na potvrdenie historických skúseností, nedodržiavali a dochádzalo k častým vpádom na územie Slovenska, čo si vyžiadalo ďalšie životy, napr. v dedinke Hrašovík pri Košiciach v noci zabili finančného strážnika Majerského a jeho druha Želinského ťažko zranili. A hoci by sa mohlo zdať, že Malá vojna patrí do histórie, nemálo je takých, ktorí snívajú o návrate týchto časov. Pred časom v súvislosti s akumuláciou napätia na Ukrajine sa nemálo maďarských politikov začalo angažovať v smere, akým pred 80. rokmi admirál Horthy vyloboval pripojenie Zakarpatska k Maďarsku.
Mgr. Slavomír Hromada