Smrť M. Kokošovej

Ešte žije niekoľko pamätníkov nepokojných šurianskych Vianoc roku 1938, keď v dôsledku Viedenskej arbitráže pripadlo k územiu zabratému Maďarmi aj mestečko Šurany, dnes aj zrejme kvôli historickej skúsenosti bašta slovenskosti na juhu SR. Vtedy 17 – ročný Šuranec Imrich Rak si na tieto udalosti spomína nasledovne: „Pamätám sa, študoval som na Gymnáziu Sv. Františka v Malackách a bolo to v prvých októbrových dňoch, keď sme sa dozvedeli, že moje rodné mesto bude patriť pod Maďarov. Vybral som sa domov a zažil som príchod prvých vojakov s ešte muzeálnymi zbraňami, a neskôr aj oficiálnej armády. Do Šurian prišli dve roty, veliteľ na koni, za ním pešiaci a povozy. Nemali sme kde študovať. V Nových Zámkoch bolo síce slovenské gymnázium, ale už nie dlho, no na zásah slovenskej vlády napokon v Šuranoch otvorili kráľovské uhorské gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským. A potom prišli tie strašné Vianoce. Po polnočnej omši Maďari a šurianski maďaróni zaspievali maďarskú hymnu. To sa nikdy predtým neudialo, nuž slovenská mládež zakontrovala Hej, Slováci. Keď sme vyšli von, už na nás čakali maďarskí žandári. Padli prvé facky, začala sa mela a ozvali sa výstrely do vzduchu. Vyľakaní ľudia utekali kade ľahšie, podaktorí povyliezali na oltár.

Podobná situácia sa opakovala aj na prvý vianočný sviatok. Už pred omšou stál pred kostolom kordón žandárov posilnený vojakmi, Maďari opäť zatiahli ich hymnu, a slovenskí študenti zasa našu. A potom sa začalo peklo. Žandári aj vojaci bili vychádzajúcich ľudí, čo spievali i tých, čo sa len vyľakaní prizerali, hlava – nehlava a keď jeden Šuranec vyniesol stoličku mysleli, že z nej ide prehovoriť, nuž začali strieľať do vzduchu. Okrem jedného. Ten stlačil spúšť, keď mieril do zástupu vychádzajúcich ľudí a trafil do brucha Máriu Kokošovú, ktorá, ani ústa neotvorila. Dokázala vydávať len nesúrodé zvuky – chýbalo jej tvrdé podnebie. Bolo to milé, slušné dievča. Podaktorí ju rýchlo zobrali k doktorovi Slávikovi, ale už bolo neskoro. Vykrvácala.“

Imricha Raka spolu s niektorými študentmi odviedli v ten deň na žandársku stanicu a zbili ho tak, že sa ledva dovliekol domov. Zmlátili aj Jozefa Hledíka, vedúceho divadelného krúžku, učiteľa Igora Štekláča a iných. Oni spievali. Mária však zomrela bez spevu a bez výkriku, keďže bola od narodenia nemá. Bola to obeť za odvahu slovenského obyvateľstva utláčaného pod čižmou Horthyovskej hrôzovlády. A o dva týždne na to sa streľba odohrala aj v neďalekej obci Čechy, kde za obeť padla v tom čase gravidná Katarína Miháliková a len 12 – ročný Ferdinand Šulák. Aj dnes v mnohých hlavách máta chorý panhungarizmus. No jeho následky ako ukázala história, sú tragické. Masakra v Černovej, vraždy v Šuranoch a Čechoch, obeťou ktorých boli dokonca ženy a deti! Tieto smutné výročia si nik na štátnej úrovni nevšimol. Nečudo, kompetentní majú iné starosti, napríklad oceňovať najvyššími vyznamenaniami Slovenskej republiky tých, čo nechceli, aby vôbec nejaká vznikla. Preto v nedeľu 13. januára 2019 si v obci Čechy na miestnom cintoríne o 11 hodine uctíme pamiatku martýrov, ktorí by si zaiste vyznamenanie zaslúžili in memoriam.