Dnes, keď si islamský teroristi vytvárajú svoj abstraktný krvavý islamský štát, pritom zabíjajúc zvlášť krutými spôsobmi aj vlastné arabské obyvateľstvo, by som chcel svojim článkom priniesť aj civilizovaný pohľad na vplyv islamskej vzdelanosti na kultúru, umenie, vedy, ale aj politiku v Európe. Som si vedomí toho, že tento zámer je v dnešnej situácií maximálne zložitý. Som si vedomí aj možnosti, že sa zdvihne vlna frfľania. Nejdem však obhajovať náboženskú otázku, i keď si musíme priznať, aj táto v minulosti hrala oveľa väčšiu a zásadnejšiu úlohu ako dnes. Podotýkam, negatívnu. Skutočne mojim zámerom nie je akékoľvek vyzdvihnutie islamu. Rád by som v historických kontextoch poukázal na skutočnosť, že mnohé cenné a historicky vzácne rukopisy antických filozofov sa zachovali práve v rukách islamských vzdelancov. Keď Epimenides vyhlásil, že všetci Kréťania sú klamári, tak základe tejto jeho vety vznikla celá filozofická disciplína Antitetika a jeho výrok nazvali Antinómiou. Osobne som teda aj na základe antinómie presvedčený, že nie všetci vyznávači islamského náboženstva sú a boli hrdlorezmi. To by bolo veľmi krátkozraké a vlastné akurát tak prispievateľom .týždňa.

Prítomnosť islamu v politických dejinách Európy je dôležitou súčasťou zložitého a mnohotvárneho civilizačného procesu. V dnešnej dobe môžeme často počuť mnohé a oprávnené tvrdenia, že islam je cudzie, do Európy nepatriace náboženstvo, alebo ak chceme, kultúra. Zaostalý, agresívny, brániaci rozvoju vedy, neschopný koexistovať s inými kultúrami a vierami. Že naša európska civilizácia stoji na antických a kresťansko-židovských koreňoch a s islamom nemá nič spoločné. Aj keď tieto európske korene sú nepopierateľné, prínos a vplyv islamskej kultúry a vzdelanosti je rovnako očividný a v tomto článku sa pokúsim na niektoré podstatné vplyvy poukázať. Našu krátku exkurziu stredovekou Európou ovplyvnenú islamom začneme na začiatku 8. storočia na Pyrenejskom polostrove. Táto  sa vzťahuje k storočnej prítomnosti moslimov v Španielsku (711-1492) a moslimskej vláde nad Sicíliou, Maltou a južným Talianskom (asi 690-1090). Moslimská prítomnosť na spomínaných územiach  tvorí významnú súčasť kultúrnych dejín Európy.

Al-Andalus – moslimské Španielsko

Islam je hlboko spätý hlavne so španielskou históriou. Aj napriek dlhodobému procesu kresťanskej reconquisty, časť pôvodnej maurskej komunity, ktorá tu zostala,  zanechala pečať v španielskej kultúre. Vplyv arabsko-islamskej civilizácie  je dodnes prítomný hlavne v oblasti južnej Andalúzie. Prejavuje sa v antropologických rysoch, mentalite, ľudovej kultúre, v niektorých zvykoch. Nová arabská ríša veľmi rýchlo expandovala a koncom siedmeho storočia sa jej sila dostala až na severozápad Afriky. Po tom, čo arabské vojská zabrali koncom 7. storočia severozápadnú Afriku (v roku 698 Músá ibn Nusajr ovládol Kartágo), začalo moslimské loďstvo preskúmavať západné Stredomorie a v roku 710 sa predsunutá jednotka berberských vojakov preplavila na ostrov Las Palomas neďaleko dnešnej Tarify. Aj keď oddiel vedený Tárifom ibn Malíkom mal len 400 pešiakov a 100 jazdcov, nestretol sa s takmer žiadnym odporom a s bohatou korisťou sa vrátili späť do Maghrebu. V apríli nasledujúceho roku, na pozvanie vizigótskeho vládcu Cádizu Juliána, ktorý mal spory s vizigótským kráľom Roderichom, pristála pod horou, dnes nazývanou Gibraltár, moslimská výprava vedená Tárikom ibn Zijádom, ktorá mala asi 7 000 mužov. Moslimovia rýchlo obsadili pobrežie a v júli roku 711 porazili v bitke pri Guadalete vizigótske vojsko. Počas krátkej doby sa pod nadvládu moslimov dostalo takmer celé dnešné Španielsko a Portugalsko a až do roku 732, kedy bola porazená Karolom Martelom pri Poitiers, prenikali moslimské vojská aj za Pyreneje. V nasledujúcich storočiach sa v krajine, ktorú noví dobyvatelia nazvali Al-Andalus, vytvorila ojedinelá spoločnosť, v ktorej spolu koexistovali ľudia rôznych vyznaní – moslimovia, kresťania a židia. Kresťania a židia žijúci pod moslimskou nadvládou mali za povinnosť platiť tzv. džizju – ročnú daň, na oplátku boli oslobodení od vojenskej povinnosti, mohli vyznávať svoje náboženstvo a zvyky a ich spory boli riešené vlastnou, kresťanskou alebo židovskou administratívou podľa ich zákonov. Niekedy sa objavujú tvrdenia, že džizja malo byť akýmsi výpalným, preto bude dobré poznamenať, že rovnako tak platili vyššiu náboženskú daň aj moslimovia, tzv. zakát.

Moslimské Španielsko sa svojho času stalo najvyspelejšou krajinou západnej Európy, v dobách, kedy Londýn bol ešte tvorený hlinenými chatrčami, mali španielske mestá ako Córdoba, Toledo alebo Sevilla pouličné osvetlenie, kanalizáciu alebo vodovody. Moslimovia, ktorí už predtým poznali indické, perzské a čínske znalosti, riadiaci sa prorokovým hadísom, tvrdiacim, že atrament učencov je cennejší než krv mučeníkov, prekladali do arabčiny diela starovekých učencov, antickú filozofiu, ktorej podstatnú časť tak zachránili pre Európu a naďalej ju rozvíjali. Najväčší prínos pre európsku kultúru mala práve prekladateľská činnosť, ktorá sa rozvinula v arabskom Španielsku.

Vďaka nej sa k nám dostali diela veľkých antických učencov, ktoré by boli inak pravdepodobne pre našu kultúru navždy zabudnuté. Na ich práce neskôr nadviazalo významné prekladateľské centrum v Tolede. Práve táto toledská prekladateľská škola mala hlavné slovo pri formovaní podoby súčasných európskych univerzít. Za symbol vzdelanosti španielskym moslimov možno určite považovať lekára, matematika, právnika a predovšetkým filozofa Ibn Rušda, v kresťanskej Európe známeho ako Averroes. Tento znalec Aristotelovho diela sa snažil zmieriť pravdu náboženskú – zjavenú, s pravdou vedeckou, vytvoril tzv. učenie o dvojakej pravde, ktoré neskôr rozvinul Tomáš Akvinský, umožňujúcu vedecký výskum bez nutnej straty náboženskej viery.

Aj keď bol Averroizmus stredovekou cirkvou zatracovaný, bol to práve on, ktorý predznamenal ďalší vývoj európskej filozofie. Ďalšími významnými moslimskými vedcami boli napríklad astrológ a vynálezca Ibn Firnas, ktorý skonštruoval vysoko presné astronomické hodiny, Ibn Abd Rabbihi, autor dvadsaťpäť zväzkového diela „Jedinečný náhrdelník“ pojednávajúce o znalostiach Východu, dejepisec Ahmed ar-Rásí, najvýznamnejší andalúzsky matematik Al-Machtiti, lekár Abú-l-Kásim az-Zahrawí a mnoho ďalších. Rovnako sa rozvíjala vysoko kvalitná poézia, za všetkých spomeňme filozofa a básnika Al-Ghazzálího. Pod moslimskou nadvládou sa rovnako darilo nemoslimským učencom, príkladom môže byť židovský lekár a mysliteľ Maimonides (Moše ben Maimon). Vysokej úrovne tiež dosiahla astronómia a moslimské poznatky neskôr umožnili neskoršie zámorské objavy. K veľkému rozvoju došlo tiež v hospodárstve, vysoko urbanizovaná a vyspelá spoločnosť bola v ostrom kontraste voči zaostalým kresťanským kráľovstvám na severe. Moslimovia priniesli na Pyrenejský polostrov nové plodiny a vďaka rozsiahlym sieťam zavlažovacích kanálov bolo poľnohospodárstvo vysoko produktívne.

Neprehliadnuteľnú stopu zanechala arabčina v slovnej zásobe španielčiny. Arabského pôvodu sú dnes bežne používané slová ako napríklad alcalde (starosta), aldea (dedina), albanil (murár), alfombra (koberec) a tiež slová, ktoré boli neskôr prebraté aj do iných európskych jazykov ako algodón (bavlna), albarocoque (marhuľa), almanaque (almanach), alcohol alebo almirante (admirál) a mnoho ďalších. Stopy arabského jazyka nájdeme v španielčine,  katalánčine či v dialekte južnej taliančiny.

Vďaka vnútorným sporom a početným povstaniam však počas 10. a 11. storočia došlo k postupnému rozpadu jednotnej ríše na jednotlivé emiráty a celá kríza vyústila pozvaním Almorávidov, reformného beduínskeho hnutia v severnej Afirke. Tí sa na Pyrenejskom polostrove vylodili pod vedením Júsufa ibn Tášfína v roku 1086 a postupne Al-Andaluz dobyli, čím sa skončilo obdobie kultúrneho rozmachu. Aj keď sa moslimovia udržali na Pyrenejskom polostrove až do roku 1492, nikdy už takého rozmachu nedosiahla.

Osmanská ríša

Osmanská ríša bola jednou z najväčších a najmocnejších ríši v priestore pri Stredozemnom mori. Ríša existovala v rokoch 1281 až 1923 a počas tejto doby zahrňovala oblasti Malej Ázie, Balkánu, Čiernomoria, Blízkeho a Stredného východu a severnej Afriky. Ríša mala od 16. storočia úplne islamský charakter Božieho štátu, v ktorom už od začiatku vládli sultáni dynastie Osmanovcov (Ottomanovcov). Vďaka svojej polohe bola Osmanská ríša spojnicou medzi európskym a ázijským kontinentom. Zatiaľ čo v Španielsku po dokončení reconquisty sa vyznávanie judaizmu stalo zločinom, na území Osmanskej ríše, ovládajúce tiež Balkán fungovala do istej miery podobne tolerantná spoločnosť ako v Andalúzii. Nie náhodou množstvo španielskych židov odišlo práve na osmanské územie. Osmanská ríša ovládala väčšiu či menšiu časť Balkánu nepretržite od 14. storočia až do začiatku 20. storočia. A aj keď ju nemožno považovať až za tak veľký prínos pri rozvoji európskej vzdelanosti a kultúry, veľký vplyv na území od Grécka až po naše Slovensko nepochybne mala.

Vedľa mnohých slov tureckého alebo arabského pôvodu, ktoré boli prevzaté balkánskymi jazykmi ovplyvnila Osmanská ríša vo veľkej miere tiež balkánsku hudbu, architektúru a kultúru vôbec, rovnako kuchyňu a samozrejme aj náboženský život. Aj keď Osmanská ríša už dávno neexistuje, môžeme na Balkáne nájsť národy a menšiny vyznávajúce islám – Albáncov, bosnianskych Moslimov, Pomakov – bulharských moslimov, macedónske a srbské moslimské komunity a tiež menšiny turecké a tatárske.

Sicília

Na Sicíliu bola prenesená v podstate všetka vtedajšia vzdelanosť a talent z Andalúzie a ostrov sa stal križovatkou byzantskej, islamskej, rímskej, gréckej a vizigótskej kultúry. Moslimovia tu žili a slobodne vyznávali svoje náboženstvo ako za vlády Normanov, tak na začiatku vlády Šlaufov. V roku 1139 si vládca Palerma Roger II. objednal u moslimského vedca z Cordóby Al-Idrisiho mapu sveta a ten po pätnástich rokoch intenzívnej práce nakoniec dokončil tzv. „Rogerovu knihu“, uznávanú ako najvýznamnejšie zemepisné dielo stredoveku. Jeho atlas ukazuje, že zem je guľatá, čo už dávno vedeli arabskí vedci, zatiaľ čo európski sa skôr stále držali názoru, že je plochá. Aby toto tvrdenie názorne ukázal, Idrisí zostrojil aj strieborný glóbus. Za vlády Fridricha II. sa situácia sicílskych moslimov začala zhoršovať a vyvrcholila v dvadsiatych rokoch 13. storočia krvavým vyhnaním. Napriek tomu však Fridrich zhromažďoval islamské knihy. Jeho knihovníkom bol istý Michael  Scot, britský učenec, ktorý prekladal arabské texty v Tolede a do Palerma priniesol dielo Averroa.  Čo však bolo najpodstatnejšie, vďaka Fridrichovi II. sa moslimská vzdelanosť rozšírila do Európy. V 13. storočí sa Averroovo dielo preložené Scotom dostalo napríklad do Paríža a malo obrovský vplyv na vznik klasicizmu a renesancie.

Východná Európa

Ďalšia prítomnosť moslimov v iných častiach Európy už mala vplyv na kultúru a vzdelanosť podstatne menší, napriek tomu nesmieme zabudnúť na prítomnosť Tatárov na území Poľsko – Litovského štátu a Ruska. Je dôsledkom vpádu Mongolov v priebehu 13.storočia  do strednej a východnej Európy. Ich neskorší islamský vplyv zanechal vo Východnej Európe stabilné enklávy moslimského, prevažne tatárskeho obyvateľstva. Moslimské menšiny sa udržali v strednom Povolží,( dnešný Tatarstan), na Kryme či v južnom Urale (v Baškorstane).  Neveľké enklávy dnes pôsobia aj vo Fínsku, Bielorusku, na západnej Ukrajine a vo východnom Poľsku. Na území Poľska sa počas 16. a 17. storočia formuje tatárska šľachta, ktorá má samozrejme vplyv na politickú aj kultúrnu situáciu v krajine. Na Kryme existoval Krymský Chanát, vazalský štát osmanskej ríše.

Tatári tiež žili a žijú vo Fínsku. Môžeme teda povedať, že moslimovia žili a tým sa tiež podieľali na miestnej spoločenskej situácii takmer vo všetkých oblastiach východnej a južnej Európy. Okrem výrazného prínosu a vplyvu moslimského Španielska a Sicílie, respektíve aj Osmanskej ríše a menších lokálnych vplyvov moslimských menšín na východe mala bezpochyby na formujúcu sa európsku spoločnosť vplyv tiež vzdelanosť, ktorá nevznikla na území Európy, ale napríklad v Iraku, Sýrii alebo Perzii. Spomeňme napríklad učencov Al-Hajthama a Kamal ad-Dina, ktorí dávno pred Newtonom objavili, že biele svetlo pozostáva z rôznych lúčov farebného svetla, alebo perzského vzdelanca Al-Birúního, ktorý už  v 11. storočí objavil, že všetky veci môžu zmeniť svoju formu alebo tvar, ale hmota zostáva rovnaká – teda niečo, čo Antoine Lavoisier objavil až v 18. storočí. Lavoisier bol mimochodom učeníkom moslimských chemikov a fyzikov a často sa odkazoval  na ich diela.

Budúca tvár Európy

Málokedy si uvedomujeme, že islamská vzdelanosť bola od 8. storočia až po nástup novoveku vrcholom svetovej kultúry. Bývalá antická kultúra, filozofia i veda našla v stredoveku rozvinutie práve v mohamedánskej oblasti. V dôsledku veľkej arabskej expanzie v 7. a 8. storočí sa arabskí kalifovia stali veľmi bohatými a túžili po úspechu aj vo vede a vzdelanosti. Dali prekladať klasické diela antiky, zakladali školy. Arabi i iné národy inkorporované do mohamedánskej spoločnosti robili podobné zázraky na poli vzdelanosti ako beduínski vojaci na bojiskách. Rozvinuli antickú vedu, vytvorili nové vedné disciplíny, napríklad algebru, chémiu atď. Na tomto vzdelanostnom podhubí vyrástli osobnosti ako Alfarabius, Avicena, Averoes, Alghazel a ďalší. Veľa gréckych diel antických velikánov sa zachovalo iba vďaka arabským prekladom. Od 12. storočia sa celá Európa chodila učiť od Arabov do vtedajšej Andalúzie (dnešné Španielsko).

Arabskí vedci a lekári (Mauri) ešte aj v 16. storočí chodili po európskych dvoroch, hľadali kameň mudrcov a liečili. Na záver teda možno povedať, že aj keď Európa skutočne stojí predovšetkým na antických, kresťanských a židovských koreňoch, aj vplyv moslimskej kultúry a vzdelanosti je rovnako obrovský a veľmi významne prispel k spoločnému vývoju. O to smutnejší je bohužiaľ pohľad na dnešný moslimský svet, ktorý už nie je ani tieňom svojej niekdajšej slávy. Dúfajme však, že tak ako boli prínosom moslimskí učenci v stredoveku, budú nimi aspoň niektorí, prevažne na západe pôsobiaci, vedci súčasnosti. Za všetkých spomeňme držiteľa Nobelovej ceny za fyziku Abdus Salama, držiteľa Nobelovej ceny za chémiu Ahmeda Zewaila, alebo britského astronóma Abdula Ahada.

V čase prenikania ekonomickej a kultúrnej globalizácie sa dnešná Európa stáva multináboženská a multikultúrna. Prejavuje sa to hlavne na čoraz rýchlejšom šírení islamu nie len v Európe, ale v podstate na celom svete. V štátoch Európy dnes žije približne 15 miliónov moslimov. Tento počet je ovplyvnený najmä migráciou za prácou, študentmi zo zahraničných krajín, vojnovými utečencami, alebo osobami hľadajúcimi azyl. Najviac moslimov žije vo Francúzsku (približne 4 milióny), vo Veľkej Británii (okolo 3 miliónov) a v Nemecku (asi 2 a pol milióna). Začali sem prichádzať už v 70. rokoch minulého storočia, kedy zažívali priemyselné krajiny západnej Európy veľký rozmach. Krajiny, z ktorých migrovali moslimovia v najväčších počtoch boli pred tým kolóniami Francúzska a Veľkej Británie v Afrike.

Moslimovia, ktorí sa v tomto období usadili v západnej Európe dodnes žijú na tomto území už v druhej alebo tretej generácii. Moslimská populácia na našej Európe stále rastie. Kým v roku 1985 tu žilo asi 5 miliónov obyvateľov z moslimských krajín, v súčasnosti sa ich počet pohybuje už okolo 15 miliónov. Očakáva sa, že toto číslo sa za necelých 20 rokov zvýši približne na 40 miliónov. Podľa amerického profesora Philipa Jenkinsa bude do roku 2100 každý štvrtý Európan moslim! Moslimovia si vytvorili v Európe svoj osobitý štýl života a vnímanie svojej viery, ktoré môžeme nazvať aj Euroislam. Európania, členovia kresťansko-židovskej spoločnosti sa pozerajú na moslimov z viacerých uhlov.

Problematika islamu v Európe je však oveľa zložitejšia. Mnohí sa oprávnene obávajú, že sa stane z Európy islamizovaná Eurábia. S takouto možnosťou však netreba počítať ako so samozrejmosťou. Otázkou, či moslimské náboženstvo vplýva na európsku spoločnosť, sa však zaoberať môžme. Veľa Európanov si v dnešnej dobe myslí, že nárast moslimského obyvateľstva v Európe spraví z neho značnú politickú silu, že moslimovia v Európe tvoria jednotnú skupinu, ktorá sa snaží o tzv. segregáciu (odlúčenie) od európskych politických, kultúrnych a právnych inštitúcií a že moslimské organizácie ovplyvnia politické rozhodnutia európskych štátov. Ako som už spomenul, tieto obavy sú oprávnené. Pokiaľ bude existovať benevolentná politika predstaviteľov Európskej únie v otázke islamizácie Európy, bude tento problém z roka na rok narastať. Možným riešením je prijatie tvrdej a nekompromisnej imigračnej politiky predstaviteľmi EÚ. Myslím si však, že v tejto otázke už vlak dávno ušiel, že v Európe je už obrovské množstvo moslimského obyvateľstva. Jedinou záchranou popri tvrdej imigračnej politike bude nepripustiť zavádzanie zvykov moslimského obyvateľstva do života Európy. Tou poslednou je žiaľ riešenie, aké sa udialo v Španielsku, na Sicílii, alebo tu, v živej pamäti našich praotcov, za našimi slovenskými humnami. Dúfam však, že to si neželajú ani samotní moslimskí obyvatelia Európy.

Miroslav Šuňal

Autor je politológ.