O vláde ľudu


S veľkou slávou sme si nedávno pripomenuli štvrťstoročie od nežnej revolúcie. Spoločenské elity sa opájali triumfom slobody a demokracie, vraj najlepšieho systému z najhorších, ako to zhodnotil Winston Churchill. Odštartovala táto nepochybne významná dejinná udalosť skutočnú vládu ľudu?

Ak sa spoločenské systémy udržiavajú rovnakými princípmi, na základe ktorých vznikli, bude dobré priblížiť si demokraciu v jej pôvodnej podobe, čiže systém vlády starovekých Atén. Medzi starovekou a modernou demokraciou sú dva hlavné rozdiely, a to že aténska demokracia bola priama a že väčšina úradov bola obsadzovaná žrebovaním, nie voľbami. Aténčania totiž verili, že tento výber treba odovzdať do vôle bohov a nie náladám davu. Asi ťažko by sa dnes dal pretaviť do volebného aktu nejaký náboženský úkon, hoci je to inak súčasťou rokovacieho poriadku amerického Kongresu. Vplyvný politický komentátor Marián Leško sa tiež raz vo svojej svetlej chvíľke vyjadril, že žrebovanie miesto voľby by nijako kvalitou zastupiteľských zborov neotriaslo, skôr naopak. Je to asi jediná vec, s ktorou s týmto pánom súhlasím.

Na rozdiel od našej praxe však v starovekých Aténach neexistovalo všeobecné pasívne volebné právo, kandidáti z ktorých sa žrebovalo museli spĺňať aj isté podmienky, ako napr. mať plné občianske práva, museli absolvovať vojenskú službu, či pre nás také nepodstatné, ale o charaktere kandidáta veľavravné veci ako starostlivosť o rodičov a hroby predkov. Samozrejmosťou bola gramotnosť, ktorá u nás samozrejmosťou nie je. Imigranti nezískavali občianstvo aicky, lebo prijatie do občianskeho kolektívu považovali Aténčania za najväčšiu odmenu pre cudzinca, s ktorou sa neplytvalo.

Žrebovaním z kandidátov, ktorí splnili podmienky sa paradoxne odstránil jeden z nedostatkov ktorý máme v modernej demokracii, a to že pri voľbe sa stavia jedna časť spoločnosti proti druhej podľa sympatii voči tomu ktorému kandidátovi. Avšak vyžrebovaný úradník sa nestával konečnou inštanciou moci, sám nerozhodoval o ničom. Aj v najmenšej obci v Atike sa uplatňovala priama demokracia a úradníci smeli zákony len navrhovať ľudovému zhromaždeniu, ktoré jediné ich mohlo prijať, alebo zamietnuť.  Aténska ústava dávala občanom garancie, že vôľa ľudu sa stane zákonom. Avšak aj na občanov samotných ako suverénov štátnej moci boli kladené isté nároky. Aténsky občan musel okrem samozrejmých vecí ako bezchybný pôvod, služba v armáde či platenie daní spĺňať aj také podmienky ako účasť na štátnom kulte a neúčasť na verejnom živote sa pokladala za hanbu a potupu. Takýchto občanov nazývali idiotés, čo asi netreba zvlášť prekladať.

A predsa sa najväčšie mozgy antiky vyjadrovali o demokracii pohŕdavo, Aristoteles ju dokonca spolu s tyraniou a oligarchiou označil za najhorší poriadok zo všetkých. A hoci Aténčania mali občiansky súd ktorý mohol človeka pokladaného za hrozbu pre demokraciu poslať do vyhnanstva, nikdy nebol žiadny občan či mysliteľ obžalovaný za svoje výroky proti demokracii. Je pravda, že filozof Sokrates bol odsúdený na smrť, ale kvôli tomu že vraj “kazil mládež a zavádzal nové náboženstvo,” nie pre svoje kritické úvahy o vláde ľudu. Táto obžaloba sa nám môže zdať absurdná, no pre mňa je v skutočnosti dôvodom k sympatiám voči Aténam. Vieme si predstaviť, že by bol dnes niekto reálne súdený za to, že kazí mladých ľudí?

To by asi musela byť na lavici obžalovaných celá naša umelecká scéna. Alebo žeby bol niekto znášal žalobu preto, že sa tu snaží zaviesť nové náboženstvo či spôsoby života popierajúce národné tradície a zvyky predkov? To by štát len očistilo od rôznych nebezpečných siekt a zabránilo všeobecnému šíreniu deviácie. Ak tu teda chceme mať demokraciu, súhlasím, ale v jej rýdzej podobe, len s nevyhnutnými modifikáciami pre naše storočie. Znamená to odňať moc politickým matadorom, ktorých jedinou devízou je schopnosť okázalo chŕliť chytľavé slová, či rôznym mimovládnym organizáciám a mediálnej mafii, ktoré sa plazivým spôsobom snažia uzákoniť svoju agendu a naozaj ju vrátiť ľudu. Iba tak sa splnia prorocké slová veľkého Perikla o Aténčanoch, keď podľa ich obrích stôp a nie bez úžitku budú využívať budúce generácie výdobytky tohto spôsobu riadenia vecí verejných, ktoré priniesli ako dar pre celé ľudstvo.

Mgr. Miroslav Kuna