wandervogel2

Ekologické myslenie je dnes akousi hnusnou iróniou osudu jedným z ideologických pilierov novej ľavice. Tento fakt je pritom naozaj nepochopiteľný, najmä keď si uvedomíme, že socializmus bol vždy mestským hnutím a komunizmus všade tam, kde vládol, presadzoval industrializáciu a “premenu” prírody. Enviromentalizmus bol však až do 20-teho storočia neoddeliteľnou súčasťou opačného, teda tradicionalistického videnia sveta.

V kolíske priemyselnej revolúcie, v Anglicku, sa proti “čiernym satanovým továrňam” zdvihol odpor prakticky od samého začiatku. Literáti, aristokracia a duchovenstvo odmietali priemysel ako “škvrnu, ktorou človek pošpinil Stvorenie”. Najradikálnejšie bolo hnutie tzv. luddistov, bývalých cechmajstrov, ktorí po nociach prepadávali továrne a ničili stroje. Luddizmus bol však zameraný skôr sociálne ako ekologicky, pretože zavedenie strojovej výroby spôsobilo masovú nezamestnanosť, prvú od čias antickej otrokárskej spoločnosti. Avšak ako sa Británia stávala industriálnou a koloniálnou superveľmocou, prestávali byť tieto protestné hlasy relevantné. Naopak, industrializácia začala byť chápaná ako prejav anglosaskej nadradenosti.

Iná bola situácia na kontinente. V Nemecku romantické ľudové hnutie zdôrazňovalo ľud (Volk), ľudovú mytológiu a prírodné prostredie nemeckej krajiny. Vzniklo za napoleonských vojen a už v roku 1817 pálilo “cudzinecké” knihy, pretože kazili ľudovú kultúru. Podľa tejto ideológie mal ľud dušu, ktorá vychádzala z jeho prírodnej lokality. Každému národu a každej rase sa kraj, ktorý obýva, stáva vlasťou. Ak sa krajina zničí, duša ľudu hynie. Ľud, ktorý nemá vlasť, nie je zakorenený. Preto parazituje na iných národoch a ničí ich krajinu.

Tento protiklad veľmi šikovne spracoval bavorský profesor národopisu Wilhelm Heinrich Riehl v diele nazvanom Land und leute (Zem a ľudia). V ňom dokazuje, že pravým základom ľudu sú roľníci. Priemysel vytvára proletariát, ktorý je nahnaný do obrovských veľkomiest, pričom tie sú pôvodnému svetu väčšiny Európanov cudzie. Tak podľa neho časom vznikne globálna ekonomika, ktorá zničí roľníkov, vidiecky životný štýl a prírodu. Tento spis tak môžeme vzhľadom na dnešný stav sveta považovať priam za prorocký.

 wilhelm-heinrich-riehl

Nemecké ľudové hnutie vytvorilo skutočný kult vidieka. Vznikli zvláštne ľudové školy, ktoré propagovali život mimo mesto a budovali sa prírodné amfiteátre, tzv. horské divadlá pre ľudové obrady a populárne slnečné kúpele, vyzdobené nordickou symbolikou. Inšpirovalo masové hnutie mládeže, veľmi úspešných Wandervögel (Sťahovaví vtáci), ktoré malo radikálne nacionalistické a ekologické zameranie. Tiež hnutie Záhradných miest vychádzalo z tejto tradície, hoci to už bolo silne antisemitské. Všetky tieto prúdy s veľkým halasom prebrali nacisti, ktorí sľubovali redukciu priemyslu a zastavenie rastu miest. V skutočnosti sa za ich vlády továrne a mestá ešte viac rozrástli a nemecké ľudové hnutie bolo nacizmom pohltené a tým pádom znefunkčnené.

Vo Francúzsku sa medzi dvoma svetovými vojnami pestoval kult “malého človeka”, čiže malých dielní, malých statkov a malých miest. Ako oficiálnu doktrínu ho prijal aj režim vo Vichy. V krajine vtedy prevládla túžba po pokojnom a bezpečnom živote a snaha odpútať sa od historických a svetových povinností. Heslom dňa bola láska ku koloniálnemu dedičstvu a k vidieckemu Francúzsku – la France des villages.

Štvrtá republika, ktorá vznikla po oslobodení v roku 1945, v tomto kurze ešte chvíľu pokračovala. Začiatkom päťdesiatych rokov mala stále ideálny pomer pracovníkov v priemysle a poľnohospodárstve 1:1. Z celkového počtu pracujúcich 20,5 milióna žilo 9,1 milióna v malých vidieckych osadách a v malomestskom prostredí.

Akonáhle však začala byť krajina stále viac pripútavaná k spoločnému európskemu trhu, situácia sa zmenila. Francúzski poľnohospodári prestali byť sebestační, a odvtedy sú závislí od dotačnej politiky, tak ako dnes roľníci v celej Únii. Je tiež zaujímavý fakt, že toto “tradičné” Francúzsko sa urputne snažilo udržať si svoje kolónie, ako o tom svedčia vojny v Indočíne a Alžírsku, pretože bolo ideologicky nerozlučne späté s myšlienkou Impéria. Keď štvrtá republika padla a k moci sa dostal muž európskej integrácie Charles de Gaulle, skoncoval s obomi, s koloniálnou ríšou aj s vidieckym Francúzskom.

Je pozoruhodné, že katolícke štáty južnej Európy nasadli na vlnu industrializácie medzi poslednými. Rímskokatolícka cirkev spriemyselnenie spochybňovala alebo rovno odmietala, ako to bolo napr. v Pápežskom štáte. Podobný vývoj prebehol aj v pravoslávnom svete. Cárske Rusko zintenzívnilo budovanie vlastnej priemyselnej základne pomerne neskoro. Toto napätie medzi starým a novým tam bol podstatnou náplňou ideologického konfliktu medzi tradicionalistickými Slavianofilmi a modernistami z radov Zapadnikov. Aj náš národný velikán Ľudovít Velislav Štúr odmietal priemysel a kapitalizmus ako neslovanské. Naopak, budúcnosť videl v obnove staroslovanskej roľníckej občiny. A dnešok mu dáva vlastne za pravdu, ekonomika Kanady alebo Nového Zélandu nám jasne ukazuje, že aj agrárne štáty môžu byť vyspelé.

Týchto niekoľko skromných príkladov dokazuje, že enviromentalizmus bol vždy organicky napojený na tradicionalizmus. Platí to dokonca aj o mimoeurópskom prostredí, kedy napr. v Japonsku agrárni nacionalisti v medzivojnovom období chceli vyhladiť priemysel, ktorý považovali za cudzí a barbarský jav. Radikálny zvrat prišiel v šesťdesiatych rokoch 20-teho storočia. Za rozbušku možno považovať knihu Tichý prameň od Rachel Carsonovej, ktorá znečistenie prírodného prostredia priamo spojila s rozvojom modernej ekonomiky. O niečo neskôr Ralph Nader svojou knihou Risk pri každej rýchlosti zasa dokazoval, že auto, typický produkt ropného priemyslu, je vlastne pascou na ľudí a pojazdnou rakvou.

rachelcarson

Tieto a im podobné diela mali zvláštnu príťažlivosť pre univerzitnú mládež, ktorá dychtivo hľadala príležitosť na prejavenie radikálnych názorov. A keďže pravica sa spájala s priemyslom a veľkým kapitálom, nezostalo enviromentalistom nič iné, ako uzavrieť manželstvo z rozumu s neomarxistickou ľavicou. Došlo k tomu tým skôr, že tradicionalizmus ako prirodzený spojenec bol po druhej svetovej vojne zatlačený do podzemia ako fašistická ideológia. A tak tu máme súčasný, až zvrátene neprirodzený stav, kedy najvplyvnejšie ekologické organizácie vlastne rezignovali na ochranu prírody. Miesto nej propagujú okrem biologickej aj rasovú diverzitu, ochranu “práv” sexuálnych menšín (pretože homosexualita sa vraj vyskytuje aj v prírode), či súčasnú masovú imigráciu do Európy.

Tá zrejme podľa nich súvisí so sťahovaním bocianov a lastovičiek. Tento stav je neudržateľný, keďže protirečí skutočnému poslaniu ochrany prírody. Dozrel čas, aby ekologické a tradično – nacionálne myslenie znovu k sebe našli cestu. Jedno bez druhého totiž neuspeje.

Mgr. Miroslav Kuna