Keď v roku 1918 vyšlo po anglicky písané dielo budúceho “tatíčka” Masaryka Nová Evropa: Stanovisko slovanské, predstavil v ňom autor práve skončený svetový konflikt ako boj teokracie a demokracie, pričom druhá menovaná jasne zvíťazila. Terminológia nie je síce celkom správna, ale pre potreby článku ju budem používať aj ja. Ktovie čo by napísal dnes, keď sme boli svedkami toho, ako sedemdesiattisíc bradatých pastierov a študentov islamských náboženských škôl (“tálibán” znamená po paštúnsky študenti) rozvrátilo tristotisícovú moderne vyzbrojenú afganskú armádu a obrátilo na útek najväčšiu vojenskú mašinériu sveta. Možno by neuznal za hodné reagovať, pretože tak ako mnoho súčasníkov by už nevenoval veľkú pozornosť tomu, čo sa deje v horách a púšťach strednej Ázie. Mainstreamové médiá a politické špičky sveta tomu však veľkú pozornosť venujú a vedia prečo. Ono totiž Taliban nie je len o radikálnom islame inšpirovanom hanafijskou školou islamskej právnej vedy a deobandijským fundamentalizmom, ale aj nacionalizmom paštúnskeho obyvateľstva, zosobnenom v ideológii Paštunwali (cesta Paštúnov/Afgancov). A toto spojenie nacionalizmu a náboženstva je práve to závadné, čo robí vrásky na čelách liberálnej elity, pretože sa ukazuje, že to môže byť model mimoriadne úspešný. Možno sa nám zdá, že tento konflikt sa nemôže stať súčasťou moderného sveta. Že je hodný tak Nigérie a jej boja s islamistickým hnutím Boko Haram (vo voľnom preklade “západné učenie je rúhanie”), tyranie Islamského štátu, ktorý napodiv stále existuje, zombifikovanej Al-Kájdy či práve Talibanu.
Avšak boj medzi teokraciou a demokraciou je súčasťou celých novodobých dejín európskeho kultúrneho okruhu, čo si málokto uvedomuje. Ten totiž existoval ako náboženská civilizácia už v antike a kresťanský stredovek v nej pokračoval, pričom jeho vyvrcholením bola idea Svätej ríše rímskej. Tá sa mala pôvodne skladať nielen z Germánie a severnej Itálie, ale aj Francúzskeho kráľovstva (Galie) a tiež Sclavinie, čo mala byť monarchia, ktorú začiatkom jedenásteho storočia budoval výnimočný poľský panovník Boleslav Chrabrý a ktorá mala obsiahnuť všetky kraje obývané západnými Slovanmi. Aj preto ho vtedajší rímsko-nemecký cisár Otto III. nazval “bratom a spolupracovníkom impéria a druhom rímskeho národa”. Boleslav obsadil aj Slovensko a keby sa tento ideál podarilo naplniť, nikdy by sme sa nestali súčasťou Uhorska. Na čele Svätej ríše mali byť volení imperátori, ktorí by vládli s pomocou múdrych duchovných vládcov (pápežov, teória dvoch mečov) a zároveň mala byť vynikajúcou hrádzou proti expanzii islamu. Napriek neuskutočneniu celého projektu, stredoveká civilizácia vydržala celých tisíc rokov. A čo sa týka vlastnej výnimočnosti, mala v tom na rozdiel od tej našej jasno – Zem je centrom vesmíru, centrom planéty je Európa a jej stredobodom zasa pápežský a cisársky Rím, ktorý je vlasťou všetkých národov, ako sa spomína v jednej básni ešte z čias antiky.
A potom došlo k onému konfliktu medzi teokraciou a demokraciou, ktorá sa vtedy volala osvietenstvo. Jeho začiatok je možné datovať do roku 1775, kedy “patrioti” v severoamerických kolóniách násilím vyhnali kráľovských úradníkov a vyvolávali masové nepokoje. Nasledujúci konflikt, ako vieme, skončil vytvorením Spojených štátov amerických. Tak dostala demokracia dôležité predmostie, odkiaľ sa mohla šíriť do sveta. Že to však ani na ich území nebolo úplne v súlade s vôľou ľudu svedčí fakt, že asi štvrtina obyvateľstva mladú republiku následne opustila a vysťahovala sa buď do Británie, alebo Kanady. Ďalším dejstvom bolo samozrejme krvavé šialenstvo Francúzskej revolúcie (1789) a posledným práve Veľká vojna a boľševický prevrat, ktoré odpravili posledné relikty tradičnej spoločnosti, ktorú TGM nazval teokraciou. Avšak dovtedy prebehlo niekoľko rozhorčených kontrarevolučných hnutí, takže “demokracia” nemala víťazstvo nijak isté. Už v samotnom Francúzsku sa postavili proti revolúcii najprv intelektuáli ako Joseph de Maistre, a neskôr Louis de Bonald a Charles Maurras, zakladateľ monarchistického Action Francaise.
Hlavou odporu však bolo protirepublikánske a katolícke hnutie vo Vendée, kde sa revolučný režim dopustil prvej genocídy v moderných dejinách. Myšlienky kontrarevolúcie úspešne implementoval až režim vo Vichy počas Révolution nationale, ktorý svoje motto Travail, Famille, Patrie (Práca, Rodina, Vlasť) postavil proti revolučnému Liberté, Egalité, Fratelité. Nemecko bolo naopak kedysi skutočne kontrarevolučnou civilizáciou. Svätá ríša rímska národa nemeckého, Nemecký spolok a viac-menej aj Nemecké cisárstvo totiž fungovali na reakčných základoch a preto nemali väčší úspech ani revolučné myšlienky, ktoré tam Francúzi importovali na svojich bodákoch, ani revolúcie rokov 1848/49. Situáciu zmenila prehra v prvej svetovej vojne a vytvorenie štátu, ktorý narúšal dovtedajšie presvedčenie Nemcov, že tvoria metafyzickú jednotu – Weimarskej republiky. Nemeckí komunisti sa v dvadsiatych rokoch pokúsili o niekoľko prevratov a reakčné sily (pruskí monarchisti, šľachta, junkeri a rímskokatolícke duchovenstvo) vsadili na dynamiku nacizmu, aby jeho moderovaním vytvorili kontrarevolučný tradicionalistický štát. Až do smrti prezidenta Paula von Hindenburga sa zdalo, že sa im to podarí, keďže nacisti síce formálne odsudzovali “reakčné živly”, ale prebrali veľa z ich arzenálu, keď napríklad tvrdili, že parlamentný systém je prvým krokom k boľševizmu.
Ešte vyhranenejšia bola situácia v Taliansku počas napoleonských vojen. Najznámejším kontrarevolučným povstaním bolo Sanfedismo ( z tal. Santa Fede, Svätá viera, 1799), ktoré bolo populárnym antijakobínskym hnutím jednoduchých roľníkov, vedeným kardinálom Fabriziom Ruffom. Cieľom tejto nábožensky motivovanej, ľudovej armády bolo zvrhnutie profrancúzskej Parthenópskej republiky v Neapole a tiež boj proti okupantom, ako je to aj zrejmé z ich náborového letáku: “Nečakajte, kým nepriateľ príde a poškvrní vaše domovy”. Práve toto hnutie so svojim nábožensky motivovaným nacionalizmom, klerikálnym vedením a odporom proti cudzím vojskám je súčasnej situácii v Afganistane asi najpodobnejšie. Ďalším príkladom kontrarevolúcie bolo aj povstanie roľníkov na juhu práve zjednoteného Talianska, zvané pejoratívne Brigandage (brigáda), podnecované Pápežským štátom. Vyústilo do regulérnej vojny, ktorá trvala plných desať rokov. Statočného horala Andreasa Hofera a ním vedené Tirolské povstanie sme si už na stránkach Mea Patrie predstavili: http://meapatria.sk/zaujalo-nas/cas-bojovat/
Jeho 20 000 rebelov úspešne bojovalo proti Napoleonovým vojskám a za katolícku vieru. Aj v Rakúskej ríši došlo v rokoch meruôsmych k boju medzi revolucionármi a reakcionármi. Proti Košútovmu liberalizmu a surovému šovinizmu postavil hlavný veliteľ cisárskej armády Alfred Windischgrätz a ríšsky kancelár Felix Schwarzenberg ideu dynasticko-náboženského impéria, ktoré malo byť ovládané podľa kódu krvi či politických schopností. Našich Štúrovcov si získali návrhom ministra vnútra grófa Stadiona, ktorý chcel ríšu rozdeliť na etnické provincie, pričom jednou z nich malo byť aj Slovensko. To sa nakoniec nerealizovalo a za cisára pána bojujúce národy mali byť uchlácholené nič nehovoriacim princípom “rovnosti rás” (volksstämme). Kontrarevolúciou par excellence bola aj Španielska občianska vojna. Monarchisti z radov Karlistov, katolíci a nacionalisti z Falangy spojili svoje sily proti druhej Španielskej republike a jej ústave z roku 1931, ktorú videli ako revolučný dokument, bojujúci proti španielskej kultúre, tradícii a náboženstvu. Povstanie vedené Franciscom Frankom dokonca vyhlásili španielski biskupi za krížové ťaženie. Kontrarevolúciu viedla aj Biela armáda v revolučnom Rusku, ktorá sa pokúsila poraziť boľševikov rovnako, ako sa to podarilo nemeckým reakcionárom a Freikorps, ktorí rozdrvili nemecké červené revolúcie v rokoch 1918-1919.
A čo sa týka našich končín, čisto slovenským kontrarevolučným hnutím bola Slovenská ľudová strana (Neskôr Hlinkova SĽS), ktorá v zmenenej geopolitickej situácii dostala jedinečnú dejinnú príležitosť energicky napĺňať svoj reakčný program, o čom svedčí aj preambula Ústavy nového štátu: Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát. Nová republika mala byť stavovským štátom, ktorého myšlienku rozpracovali katolícki intelektuáli ako Donoso Cortéz, Hilairie Belloc či Othmar Spann a odporúčali hneď dve pápežské encykliky. A oporou nového režimu mala byť garda, koncipovaná ako slovenský rytiersky rád a jej členovia prisahali vernosť národu na relikviu Kristovej Krvi v pevnostnom kláštore v Hronskom Sv. Beňadiku. Hoci sa môže zdať, že tento stáročný konflikt je už rozhodnutý, zdanie môže klamať. V Amerike ide o stret, ktorý sa vyznačuje rastúcou intenzitou. Ak sa štáty udržujú pri živote tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak je tam tento konflikt vlastne nevyhnutný.
Americkí kolonisti totiž spočiatku vytvorili protestantskú náboženskú civilizáciu (puritáni, kvakeri) a vo veľkej časti amerických štátov sú tieto tradície dodnes živé. Najmä obyvatelia Bible beltu (Biblického pásu, štáty bývalej Konfederácie) by nemali problém sa definitívne rozísť s federálnou vládou. Terorizmus BLM a anarcho – socialistická administratíva prezidenta Bidena môže tento polčas rozpadu značne urýchliť. Ešte za nášho života teda môžeme byť svedkami secesie niektorých unijných štátov a ich premeny na teokratické biblické republiky, založené na kresťanskom rekonštrukcionizme a filozofii tzv. Americkej vízie. A ako vraví Samuel Huntington vo svojej Zrážke civilizácii, ak dominantný štát nejakého kultúrneho okruhu prejde radikálnou zmenou, ostatné ho môžu čoskoro nasledovať. Západnej Európy sa to zrejme týkať nebude, tá sa skôr bude islamizovať. Ale u nášho severného suseda môže byť pohyb ešte zaujímavý. Víťazstvo koncepcie tzv. Štvrtej poľskej republiky, ktorá má byť postavená na nacionalizme, katolicizme a tradicionalizme, by bolo pre celý stredoeurópsky priestor úžasným povzbudením. Na podobných základoch by mohlo stáť aj budúce Intermarium. Ale ak pripustíme víťazstvo opačného tábora, odovzdáme naše domoviny do rúk liberálom, na ktorých sa inak dokonale hodí výrok antického filozofa Celsa: “Je to nová rasa neskúsených ľudí bez vlasti a tradícii, ktorí sa spolčili proti všetkým náboženským a občianskym inštitúciám”. My všetci sme dedičmi tohto konfliktu a je na nás, na ktorú stranu sa pridáme. Či to bude – podľa delenia tatíčka – “teokracia”, čiže spoločnosť založená na národnom živote, alebo “demokracia”, ktorá žiadne základy nemá.
Mgr. Miroslav Kuna