Dali ste si nejaké novoročné predsavzatie? A vydržalo Vám aspoň do konca januára? Ak nie, bol by tu jeden tip. Sú totiž veci, ktoré si človek predsavziať môže a sú užitočné a nie až tak náročné zároveň. O tom bude nasledujúcich zopár riadkov. A keďže sme tu nedávno mali čas vianočný, čas zázračný, pomôžeme si celkom netradične malou fantazijnou alegóriou. Asi každý Američan pozná príbeh Ripa Van Winkla. V Európe ho počul málokto, ale je skutočne poučný aj pre našu dobu.

Bol to pôvodom holandský farmár, ktorý žil v osemnástom storočí v Novom svete. Býval v malej osade Catskills, ktorú pôvodne založili kolonisti z Krajiny tulipánov pri rieke Hudson, kým sa nestala doménou Angličanov, tak ako všetky holandské kolónie v Amerike. V strede osady stál malý hostinec, kde sa vážení otcovia rodín stretávali v tieni veľkého dubu pod portrétom kráľa Juraja III. Fajčili fajky, popíjali, debatovali o obecných záležitostiach, roľníckych prácach a rozprávali si príbehy. Niekedy sa im dostali do rúk staré noviny a potom nevzrušene rozoberali udalosti staré niekoľko mesiacov. Skrátka taká pokojná vidiecka idyla na spôsob tolkienovských Hobitov.

Medzi nimi zvykol sedávať aj jednoduchý a dobrosrdečný muž menom Rip, ktorý bol veľmi spokojný so svojim životom a celé dni sa hral s deťmi a psami. Bol však aj nadmieru pohodlný a miesto toho aby pracoval na zdedenej pôde, radšej chodil po susedoch alebo poľoval. Potom prišlo jedno osudné jesenné popoludnie. Rip sa vydal do hôr na poľovačku a po hodinovom ostreľovaní veveričiek sa rozhodol, že si oddýchne. V tom k nemu pristúpil starší vlasatý chlapík v odeve starých Holanďanov a pozval ho do jaskyne, kde podobne vyzerajúci muži pili pivo a hrali kolky. Jeden hlt si pýtal ďalší, až únavou a pivom zmorený Rip upadol do hlbokého spánku.

Keď sa zobudil, našiel sa na zelenom kopčeku. Jeho pes zmizol, brada mu siahala až po pás a namiesto dobre naolejovanej pušky ležalo vedľa neho len hrdzavé kresadlo. Pri návrate do dediny zažil skutočný šok. Nikoho nepoznával a ani nikto nespoznával jeho. Svoj dom našiel opustený, žena a deti nikde a pole zarastené burinou. Ponáhľal sa k hostincu, ale ten sa zmenil na polorozpadnutú barabizňu. Snemovný strom niekto vyrúbal a na jeho mieste stál stožiar s čudnou vlajkou plnou hviezd a pruhov. A na obraze bol už iný Juraj a pod ním nápis “generál Washington”. Rip van Winkle jednoducho prespal americkú vojnu za nezávislosť. Najviac sa však zmenili ľudia. Namiesto obvyklého vidieckeho pokoja tu teraz vládla vzrušená, rozhádaná a ukričaná atmosféra.

Okolo Ripa prešiel muž s letákmi a vehementne kázal o občianskych právach a slobode. Agitátor si všimol udiveného Winkla a hneď sa ho začal vypytovať, ktorú stranu volil a či je federalista alebo demokrat. Zaskočený Rip len vyhŕkol, že je chudobný a tichý muž, miestny rodák a lojálny kráľov poddaný, nech ho ochraňuje Boh! To ho skoro stálo život, lebo dedinčania naňho začali pokrikovať, že je britský špión a chceli ho zlynčovať. Našťastie ho niekoľko starších ľudí v dave spoznalo a nakoniec sa z podozrenia očistil tým, že sa zúčastnil volieb, keď ho doslova dovliekli do volebnej miestnosti. Rip im potom vyrozprával svoj príbeh a dedinčanom nezostávalo nič iné, ako mu čiastočne veriť. Iba čiastočne, veď kto to kedy videl, že by niekto prespal dvadsať rokov! Trpezlivo mu vysvetľovali, že bola revolúcia, Amerika sa zbavila anglických pút a ústava hovorí, že sa nová republika neviaže na žiadne náboženstvo, ideológiu a pôvod. Na Ripa to však nerobilo žiadny dojem a časom sa vrátil k svojmu jednoduchému životu. Býval u svojej už dospelej dcéry, keďže jeho žena si pred pár rokmi podrezala žily, keď jej nevyšiel románik s anglickým obchodným cestujúcim. Pre nových amerických občanov sa stal akousi kronikou starých predvojnových čias. Predstavoval minulosť, čistú a jednoduchú. Bol pre nich ich vlastnou, subjektívnou identitou. Pre Ripa však bola strata symbolického otca –  anglického kráľa – a pôvodnej pravlasti – Európy, psychickou ranou. Stratil vedomie určitého vedenia a zakorenenia, ktoré predstavovala idea impéria, pokrvných pút či zjednocujúcej sily štátneho náboženstva.

Aj my žijeme v dobe prevratných zmien. Priam denne sa mení rasová a náboženská mapa Európy a je len otázkou času, kedy problémy západného multikulturalizmu vtrhnú s plnou silou aj k nám. A vďaka vládou plánovaného dovozu lacnej pracovnej sily z krajín tretieho sveta asi nebudeme musieť čakať veľmi dlho. Miesto propopulačnej legislatívy, ktorá by podporila rast slovenskej populácie tak vzniknú getá plné neprispôsobivých cudzincov. Tí by mali zachrániť náš vymierajúci národ a doplniť chýbajúce miesta na státie za pásmi v automobilkách. Ale skúsenosti z iných krajín hovoria, že nezachránia a nedoplnia. Budú ruinovať náš sociálny systém rovnako ako iní imigranti, ktorých tu máme už sedemsto rokov. Reforma školstva nám zasa sľubuje záštitu menšín, takže deti z ich radov sa budú slovenčinu učiť nie ako materinský, ale ako cudzí jazyk. To nie je špekulácia či predpoklad. Tak je to doslova v predmetnom dokumente uvedené. Časom možno pribudne aj švédska sexuálna výchova, či hodiny venované obohacujúcemu vplyvu homosexuality na spoločnosť a kultúru. Zrejme príde aj na legálny predaj mäkkých drog, takže coffee shopy už nebudú len na Západe. A už sa môžeme tešiť na stavebný boom miest na výkon exotického kultu, kde budeme počuť, že niet boha okrem Alaha  a Mohamed je jeho prorokom. Do konca storočia tak zo Slovákov vznikne nový dúhový národ ako v Južnej Afrike a s rovnakým tragickým priebehom a žiadnou budúcnosťou.

Čo teda máme robiť? Veľa toho obyčajní občania nezmôžu, ale ani málo, keď si uvedomia, že so svojimi názormi nie sú ani zďaleka osamotení. Keď v starom Ríme jeden senátor navrhol, aby otroci chodili v špeciálnom odeve, čo malo pomôcť k ich ľahšiemu rozlíšeniu na ulici, jeho návrh nakoniec Senát nepodporil. Ďalší politik totiž múdro poznamenal, že keby si zotročení ľudia podľa toho odevu uvedomili, koľko ich je, mohli by sa vzbúriť a povaliť aj svetovládny Rím. Predovšetkým preto treba motivovať svoje okolie, aby využili ústavou im dané právo delegovať svojich zástupcov vo všeobecných a tajných voľbách a vyberať si takých kandidátov, ktorí sú čo najviac národne, tradične a antisystémovo orientovaní. Kandidáti ani tento spôsob volebného aktu nie sú samozrejme ideálne, ale to v našej partokracii ani nie je možné. Tiež sa zúčastňovať pochodov, verejných zhromaždení, pietnych aktov a referend, ktoré nie sú “chlebové”, ale rozhoduje sa v nich o etických a kultúrnych otázkach. Čím viac nás bude, tým menej nás liberálne média a establishment budú môcť ignorovať. Nech je nám mizerná účasť v “referende o rodine” navždy tragickou výstrahou! Kupovať či predplácať si časopisy, ktoré predkladajú pravdivý pohľad na svet, dejiny, politiku, imigráciu, a vládnuci demoliberálny poriadok. Nevtieravo šíriť nesmrteľné idey v rodine, na pracovisku či na dovolenke. A kto má organizačný talent, alebo vie pútavo písať či rozprávať, nech sa do boja za našu budúcnosť zapojí angažovaným spôsobom. To by bol naozaj skvelý záväzok do nového roka, ako aj pre všetky nadchádzajúce. Skrátka urobiť všetko pre to aby sme nedopadli ako Rip van Winkle z americkej rozprávky. Pretože inak je dosť dobre možné, že raz budeme udiveným vnúčatám rozprávať, že kedysi väčšina Slovákov nevedela, čo sú to no-go zóny, dvaja muži nemohli uzavrieť právoplatné manželstvo a mešita nestála v našom meste odjakživa. Tento scenár môže byť totiž celkom reálny a my sa odrazu zobudíme do sveta, v ktorom jemne povedané nebudeme šťastní. Ako som už písal, žijeme v dobe neustálych prevratných zmien. Nemôžeme si ich dovoliť prespať.

Mgr. Miroslav Kuna