V časoch stredovekej Christianitas  prakticky neexistoval individualizmus. Nebolo to ani možné, pretože človek niečo znamenal iba ako súčasť nejakej korporácie – mestskej samosprávy, remeselníckeho cechu, roľníckej občiny, obchodnej gildy, alebo keď bol šľachticom či duchovným. Na podobnom princípe vznikli aj univerzity (prvá v r. 1088 v Bologni) ako spoločenstvo učiteľov a žiakov – universitas magistrorum et scholarium. Mali vlastnú samosprávu na čele s voleným rektorom, hoci formálne patrili pod právomoc Cirkvi a všetci profesori boli zároveň kňazmi. Univerzity sa delili obvykle na štyri “národy” podľa teritoriálneho pôvodu študentstva a až potom na jednotlivé fakulty. Pred okolitým svetom však tvorili zvláštny stav, samostatný “ľud”, obohatený právami a povinnosťami. Tento prirodzený poriadok sa začal rúcať s nástupom osvietenstva a skončil sa na Západe prakticky rokom 1968, kedy boli odstránené posledné “stredoveké” pravidlá univerzitného života na parížskej Sorbonne. A práve tento rok znamenal zlomový moment aj v dejinách pôsobenia študentstva na politiku. Aby sme sa nemýlili, študenti (a nielen univerzitní) sa zapájali do celospoločenských pohybov aj v minulých historických obdobiach. Avšak vtedy stály väčšinou na správnej strane dejín, keď napr. v meruôsmych rokoch bojovali za národ (Štúrovci), proti feudalizmu, za politické práva a pod. Avšak rok 1968 bol výnimočný tým, že sa študentstvo zapojilo do boja za ideológie, ktoré si za cieľ vytýčili deštrukciu celých národov a spoločností ako takých.

Toto finálne povýšenie adolescentných motívov nezrelej mládeže vyústilo do revolučného varu, z ktorého vyšli súčasné dominantné kultúrne postoje (legalizácia potratov, homosexuality a pod). A tak ako to často býva, rozšírili sa zámenou nápadov za normy nie vďaka logike a dôkazom, ale zastrašovaním. Čo však bolo na tejto revolúcii ďalšie nóvum, k revoltujúcej mládeži sa pridala aj väčšina učiteľov a intelektuálov. Celý rad spisovateľov dokumentuje poblúznenie tejto doby vo svojich dielach, spomeňme len Morrisa Dicksteina a jeho Brány raja, Kultúru narcizmu od Christophera Lascha, Uzavretie americkej mysle od Allana Blooma či Dlhý pochod Rogera Kimballa. Intelektuáli totálne zlyhali a miesto snahy o upokojenie študentských nepokojov sa k nim sami energicky pridali. Zistiť, čo ich k tomu viedlo, nie je ambíciou tohto článku. Bola by to skôr úloha pre psychológov ako pre historikov. Postoje intelektuálnej elity šesťdesiatych rokov veľmi dobre ilustruje americký profesor angličtiny Richard Poirier v článku Vojna proti mladým, v ktorom odsudzuje tých pár mysliteľov, ktorí sa postavili násiliu študentov a Novej ľavice (napr. sovietológ a antikomunista George Kennan).

Ako hlboko upadli univerzity na Západe a hlavne v USA dokazuje aj príklad Univerzity v Berkley, ktorá v roku 1968 pozvala prednášať člena černošskej teroristickej organizácie Black Panther´s Eldridgea Cleavera na tému (ako ináč) rasizmus. Pre veľký úspech vystúpil Cleaver o týždeň neskôr aj na pôde Stanfordovej univerzity s týmto prejavom:

Výplody z jeho “prednášky” uvádzam preto, aby sme si uvedomili, koho revoltujúca mládež vyniesla na univerzitné katedry, kde predtým pôsobili osobnosti ako napr. Tolkien či C. S. Lewis.

Naše malebné Slovensko teraz zažíva rovnakú situáciu. Pochody “Za slušné Slovensko” (naposledy v piatok 16.11.) nám ukázali, že časť študentskej mládeže je zasa v pohybe. Už ten názov obsahujúci slušnosť vyznieva ironicky, keď si len predstavíme “osobnosti”, ktoré sa na tejto iniciatíve priživujú. Spomeňme hercov vybľakujúcich na námestiach, menovite milovníka výterov z rekta Richarda Stankeho či Zuzanu Fialovú, amatérsku pornoherečku. Mimochodom, keď je už reč o hercoch ako takých, tí boli v tradičnej spoločnosti považovaní za jej spodinu a ešte aj na cintoríne mali vyhradené špeciálne miesto na pochovávanie – spolu s prostitútkami a samovrahmi. Samozrejme ich podporil aj Kiska, ktorý svoj majetok získal vďaka úžere a je dokázateľne viacnásobným daňovým podvodníkom. Tomu by v časoch lepších ako sú tie naše nikto ani len ruku nepodal a už vôbec by sa nemohol uchádzať o nejaký verejný úrad. A keď sa už konečne začalo skúmať, odkiaľ tieto nadšené deťúrence berú nemalé peniaze na niekoľkonásobné organizovanie pochodov, vyvolá to nakoniec vojnu v samotnej polícii. Vyšetrovanie je zastavené, vyšetrovateľ zastrašený. Lebo podľa mediálnej mafie, čo sú len ďalší podporovatelia “iniciatívy”, to predsa vysvetľuje transparentný účet. Pritom keď niekto povie, že ním disponuje, už akoby sa dopredu spoliehal na to, že sa naň nikto nepozrie. Hlavne nie príslušné orgány.

Všetci sme boli študenti, či učni. A každý z nás potvrdí, že maturanti, či vysokoškoláci majú úplne iné starosti ako organizovanie pochodov, ktoré vlastne nemajú nijaký konkrétny cieľ, okrem poburovania. Už aj Fero Bakula, čo na Miletičovej vyberá kontajnery vie, že víla Karolína a spol. sú len nastrčené figúrky, ktoré mali dať veci do pohybu. Po tom ako Ficovi nestačilo držať svoju milenku v spálni, ale musel ju mať aj na úrade vlády, využili sily medzinárodného humanizmu ich nevinné tváričky na pokus o ďalšiu farebnú revolúciu. Je jasné že to nebude zadarmo. Kvietkovanú Farskú a vyšálikovaného Šeligu budeme čoskoro vidieť aj vo “veľkej” politike, kde sa budú ďalej prostituovať pravdepodobne v strane, pre ktorú sa rozhodne súčasný prezident. A tým sa verejne demaskujú, že im o “slušné Slovensko” nikdy nešlo. Iba o svoju vlastnú budúcnosť. Pretože ak aj tejto škodnej chýba sebaúcta či zdravý rozum, ambície rozhodne nie. Hlavne keď si môžu prehlušiť svedomie bojom za “demokraciu”.

Korózia dôvery vo vládu strán je totiž vo svete všeobecným javom. Trump, Putin, Orbán a naposledy Bolsonaro v Brazílii sú toho jasným dôkazom. U nás má totalitárne tendencie predvádzať Fico a preto proti nemu treba protestovať. To však v liberálnych kruhoch nie je nič nové. Upozorňovala na to už Hannah Arendtová vo svojej práci Pôvod totalitarizmu (1966), či Fareed Zakaria v Budúcnosti slobody (2003). Obaja ideológovia neeurópskeho pôvodu. Podobne ako Aziz Huq a Tom Ginsburg v novšej eseji Ako stratiť ústavnú demokraciu (2017), či Yuval Harari v Mýte slobody (2018). Je skutočne úsmevné, že o demokracii nás chcú poučovať ľudia pochádzajúci z kultúrnych okruhov, kde žiadna forma demokracie nikdy nevznikla. A výskum Pew Research Centre z roku 2017 uvádza, že 52 percent respondentov uviedlo nespokojnosť s fungovaním demokracie vo svojej krajine. V niektorých európskych štátoch (napr. Grécko – kolíska demokracie!) to boli dokonca dve tretiny populácie. Od roku 2005 vymenilo 75 krajín demokraciu za autoritatívnejší poriadok. A čoho sa títo ideológovia najviac obávajú? Tak už spomínaná Arendtová  varuje pred presunom moci zo zastupiteľskej demokracie na demokraciu priamu (!!!), čo krásne ilustruje, ako vážne to v skutočnosti myslia títo vedátori so slobodou. Lebo priama demokracia by vraj viedla k totalite…

Slovensko na tom nie je dobre, o tom netreba pochybovať. Ale všetky revolučné zmeny v dejinách sa robili mečom, či je to ľúbivé alebo nie. Neuskutočnia sa tým, že si ľudia prídu na námestie vypočuť koncert. A ak niekto začne argumentovať spôsobom, že sa nejak takto podarila aj “nežná”, iba tým dokazuje svoju absolútnu neznalosť dejín. Rok ´89 by nebol prelomový, ak by sa na tom dopredu nedohodli vtedajšie superveľmoci. Študentskí aktivisti a užitoční idioti z radov verejnosti zasa robia revoltu. Nechce sa im čakať dva roky na ďalšie voľby, aby súčasný stav zvrátili demokratickým hlasovaním. O to im nikdy nešlo. Tak ako v prípade protestov proti Trumpovi či Orbánovi, liberáli majú plné huby demokracie len vtedy, keď vyhrá ich kandidát. Títo aktivisti chcú zmeniť spoločnosť na obraz svojich chlebodarcov. Človek by im aj poradil, že ak sa tu naozaj nedá žiť, nech sa vysťahujú do nejakého demokratického raja. Takých ľudí, akí sa schádzajú na námestiach, tu ozaj nepotrebujeme. Nech sa zachovajú podľa vzoru potkanov, ktoré opúšťajú potápajúcu sa loď, ak to tak vidia. Lenže oni dobre vedia, že Slovensko sa napriek všetkým problémom nepotápa. Že v spolupráci so svojimi susedmi ešte má veľkú nádej, keďže nie je kontaminované veľkými komunitami barbarov, ani celkom otrávené politickou korektnosťou. Táto škodná je preto oveľa nebezpečnejšia, pretože chce presne toto zmeniť! Potkany by sa totiž nepokúšali ovládnuť loď, ktorá sa potopí.

Mgr. Miroslav Kuna