Salzburský summit Európskej únie máme za sebou a veľké očakávania ohľadne riešenia invázie migrantov zostali nenaplnené. Už to, že summit mal označenie “neformálny” naznačuje, ako veľmi si väčšina lídrov želala riešiť tento pretrvávajúci problém. Závery boli ako vždy všeobjímajúce: lepšie chrániť vonkajšie hranice EÚ a nadviazať spoluprácu s krajinami severnej Afriky. Čiže riešenia, ktoré mali byť zavedené už minimálne pred troma rokmi a nie teraz. Je naozaj smutné, že sa musíme pri obrane Európy spoliehať na polobarbarské režimy zo severného okraja Sahary, ktoré však na druhej strane nemajú problém s ráznymi postupmi. Egypt, ktorý po zvrhnutí islamistického Moslimského bratstva vedie vojenská vláda, proti pašerákom ľudí výrazne zakročil. Marocké kráľovské námorníctvo zasa už niekoľkokrát ostreľovalo lode prevážajúce migrantov, pričom došlo aj k zraneniu niekoľkých “utečencov”. Povedzme si otvorene, závideniahodný príklad, ako zatočiť s ilegálnymi narušiteľmi hraníc.

A čo európske vlády? Zmôžu sa len na trápne akcie typu uzatvorenia prístavov pred “humanitárnou” loďou Aquarius. A to hovoríme o vládach, ktoré sa rozhodli nelegálnu  migráciu rázne riešiť! Zdá sa teda, že scenár tak trefne opísaný v románe francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa – Podvolenie (ide o doslovný preklad slova “islam”) – začína byť neodvratný. Houellebecq  v ňom opisuje ako sa z Francúzska stane moslimský štát. Príbeh sa odohráva v blízkej budúcnosti (v roku 2022), kedy politické elity radšej podporia prvého moslimského kandidáta na post prezidenta, len aby nevyhrala kandidátka Národného frontu Marie Le Pen. Po jeho víťazstve je postupne celá populácia islamizovaná. Najdlhšie vzdorujú príslušníci Novej pravice, čiže nasledovníci Guillaumea Fayeho a Alaina de Benoista. Román vyvolal samozrejme veľmi kontroverzné reakcie, na ktoré autor stručne reagoval tým, že iba urýchľuje históriu. Málokto však vie, že Houellebecqova fikcia bola inšpirovaná štúdiou belgického historika Davida Engelsa s názvom Úpadok: kríza Európskej únie a pád Rímskej republiky. Sám Engels pritom nie je žiadny nacionalista ani euroskeptik, skôr naopak. Aj napriek tomu, že schvaľuje spoločnú unijnú zahraničnú politiku, infraštruktúru, či ekonomiku a kritizuje vlády Poľska a Maďarska pre ich program konzervatívnej revolúcie, trvá na kultúrnej autonómii členských štátov. Vo svojej knihe prirovnáva súčasný stav Európskej únie k obdobiu konca Rímskej republiky. To je naozaj inovatívny pohľad, pretože väčšina podobných prác porovnáva našu dobu s definitívnym pádom Rímskeho impéria o zhruba päťsto rokov neskôr. Engels však pre svoju konštrukciu podáva celkom prijateľné argumenty. V neskororepublikánskom Ríme mali totiž tiež problémy s obrovskou polarizáciou spoločnosti, silným prúdom migrácie z východného Stredomoria do veľkých miest a úpadkom tradičného náboženstva v prospech ateizmu, hedonizmu a výstredných orientálnych kultov. Taktiež je s našou dobou spoločný posun od politického systému so silným občianskym zastúpením k oligarchickým štruktúram, takže politika bola v područí kapitánov ekonomiky ako symptóm protoglobalizácie. Preto autor začiatok súčasného úpadku situuje do vypuknutia svetovej finančnej krízy v roku 2008. Všeobecná nespokojnosť napokon vyústila do zriadenia diktatúry, ktorá však v skutočnosti Rím zachránila. Engels napriek svojmu presvedčeniu uznáva, že nástup autoritatívneho konzervatívneho režimu prvých imperátorov bol síce tragický pre politickú slobodu, ale nevyhnutný pre prežitie štátu a národa. Polstoročie politickej nestability v poslednej etape života Republiky totiž doviedlo Rím a ríšu na pokraj zániku. Podľa jeho názoru je to vždy lepšie, ako totálny rozpad spoločenských štruktúr. Paralelu vidí v súčasnom spoločenskom a politickom období nepokoja, ktorý vládne naprieč Európou. Podľa Engelsa povedie k zostreniu frontových línii (nacionalisti proti federalistom, pôvodné obyvateľstvo proti imigrantom atď), ktoré povedú k nastoleniu nových foriem vládnej moci. Čo je zaujímavé, vznik týchto autoritatívnych režimov predpovedá pre Francúzsko, Nemecko či štáty Beneluxu. Avšak tieto režimy nebudú mať podobu, ktorá by bola hodná napodobenia či obdivu. Budú síce vystupovať kultúrne konzervatívne, ale pôjde vlastne o spojenie medzi konzervatívnymi stranami a moslimami (spočiatku kvôli boju proti spoločnému nepriateľovi – liberálom), ktoré nemá vo svetových dejinách obdobu. Engels však ďalej hovorí, že stredná Európa sa tomuto scenáru pravdepodobne vyhne, lebo má podľa neho stále funkčné spoločnosti. A dodajme, že sa mu vyhne jedine vtedy, ak nebude donútená k prijímaniu migrantov z moslimských destinácii. Ako ďalší príklad destabilizácie Engels uvádza svoje rodné Belgicko. Vidí tam rozdelenie spoločnosti, imigráciu, rozpad tradičných hodnôt a štruktúr a ľudí, ktorí majú plné zuby demokracie. Nižšia trieda cíti stratu spoločenského statusu a vlastnej politickej sily v porovnaní s časom pred tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi. Stredná trieda zasa stratila pozície v prospech úzkej oligarchickej elity, ktorá sa nesmierne obohatila. A títo ľudia chcú mať znova pocit, že majú veci pod kontrolou. Súčasný výbušný stav však podľa autora možno nepovedie rovno k občianskej vojne, ale určite k masívnym nepokojom, keď sa krajiny stanú nezvládnuteľnými a vymknú sa vládnej kontrole. Štátna moc bude reálne ovládať možno tak hlavné mesto, periférne oblasti budú spravované iným systémom. Ako príklad uvádza buď organizovanie sa okolo cirkevných spoločenstiev, ktoré budú riešiť spory a problémy na vidieku, alebo vládu mafiánskych skupín v mestách, ako je to de facto na juhu Talianska. Polícia už nebude garantovať bezpečnosť, tú si zabezpečia komunity samé prostredníctvom akýchsi susedských hliadok. Keď bude chaos najintenzívnejší, spoločnosť prijme autoritatívny poriadok, ktorý zabezpečí stabilitu. To sa podľa Engelsa udialo aj v Rímskej republike a o tridsať či štyridsať rokov na to bude zrelá aj západná Európa. Tento vývoj nastáva v dôsledku “straty sebavedomia” Európy, resp. Západu ako takého. USA strácajú svoju pozíciu svetového lídra v prospech Číny, starý kontinent pripomína obrovský domov dôchodcov, Blízky východ živorí v chaose a Afrika populačne exploduje. Naproti tomu je jeho pohľad na strednú Európu miestami až idylický. Vidí nás ako ľudí žijúcich v (zatiaľ) chránenom území, kde sú prítomné starodávne hodnoty. Vraj nemáme ani predstavu, aká pesimistická a cynická je západná Európa. Ako v podstate eurooptimista však varuje pred návratom k národným štátom a vsádza všetko na Úniu, čím si podľa môjho názoru vlastne protirečí. Zároveň, ale odmieta vládnuci duch politickej korektnosti, ktorý je materialistický a zakladá si na kvantite, nie kvalite. Taktiež volá po potrebe kultúrne vymedziť Európu voči iným civilizačným okruhom, pretože ak k tomu nedôjde, nebudú mať Európania chuť brániť vlastnú (neexistujúcu) identitu. Imigrácia túto snahu veľmi úspešne podkopáva. Okolo roku 2000 prišlo podľa autora aj v širokých vrstvách obyvateľstva západnej Európy uvedomenie, že demografia sa mení. Ako príklad uvádza svoje rodné mesto Verviers, kde boli v deväťdesiatych rokoch prisťahovalci zanedbateľnou menšinou, pričom dnes je to naopak. V jednom rozhovore používa konkrétnu skúsenosť z miestnej školy, kde v triede zostali len dve pôvodné Belgičanky. Aj tie však spolužiaci neeurópskeho pôvodu šikanovali natoľko, že ich rodičia si radšej kúpili domy na vidieku a dali ich do tamojších škôl, aby mali spolužiakov zo svojej komunity. Autor napriek tomu vyjadruje presvedčenie, že nezažijeme koniec Únie rukami moslimských prisťahovalcov.  Presnejšie, možno o sto rokov, ale nie teraz.

Engelsova konštrukcia je teda minimálne zaujímavá. Prechod od demokratického zriadenia ku konzervatívno-autoritárskemu je totiž pre západnú Európu priam existenčnou nutnosťou. Ale to by aj tak nevyriešilo tamojší najväčší problém, ktorým je mnohomiliónová moslimská populácia. Je to totiž problém neriešiteľný. Deportácie sa javia ako ťažké sci-fi, keďže krajiny pôvodu by ich určite neprijali. A čo s moslimami, ktorí sa už v Európe narodili? Skrátka by sa jednalo o logistickú nočnú moru, ktorej realizácia je nereálna. Preto sa Engelsova predpoveď o vytvorení nového, moslimsko – konzervatívneho štátu asi najviac približuje pravdepodobnosti. Veď už dnes napr. francúzsky nacionálny aktivista Alain Soral hovorí o potrebe spojenectva s tamojšími moslimami proti “sionistickému” vládnemu establishmentu. Toto je však scenár pre západnú Európu. Pre nás by malo byť aspoň miernym povzbudením jeho hodnotenie stredoeurópskeho priestoru. A minimálne v spomínanom Poľsku a Maďarsku je už markantný opatrný posun od demoliberálneho experimentu k prirodzenejšej forme vlády a to napriek tomu, že Engels jeho kreovanie v našom priestore nepredpokladá. Prirodzenejšej, pretože je tu veľká nádej, že u nás sa vyvinie pokojným spôsobom, pričom pre západ kontinentu sa stane nevyhnutnosťou, ktorá vznikne z celospoločenskej krízy. Pre náš geopolitický priestor je však napriek Engelsovým varovaniam životne dôležité opustiť potápajúcu sa loď s názvom Európska únia a vytvoriť si vlastnú korporáciu. Áno vlastnú, pretože napriek snom obdivovateľov putinovského Ruska nás na východe tiež nečaká žiadna budúcnosť. To má totiž vlastné problémy s rýchlo sa množiacou moslimskou menšinou. Navyše ho čaká stret s Čínou kvôli Sibíri, ktorú dlhodobo zaplavujú masy čínskych kolonistov priamo pred očami bezradnej Moskvy. Iba národné štáty strednej Európy (na začiatok nevyhnutne aspoň V4), neskôr nebodaj rozšírené o priestor Intermária, s konzervatívno-nacionálnou orientáciou a autoritatívnou vládou, dokážu zabezpečiť prežitie európskej kultúry. Iba tak má šancu raz povstať ako fénix z popola vlastných omylov a zlyhaní k novému rozkvetu, keď už na Západe či Východe nič pozoruhodné nezostane. Ako obyvatelia srdca Európy máme možnosť vybrať si z dvoch scenárov, ako bude vyzerať naša budúcnosť. Podľa prvého sa európska Stredozem stane nedobytnou pokladnicou, láskavým útočišťom a miestom znovuzrodenia najvyššej civilizácie, akú táto planéta poznala. Alebo potom je tu ešte ďalšia, možno pre niekoho ľahšia alternatíva. Podvolenie.

Mgr. Miroslav Kuna