Akiste poznáte príbeh o gazdovi, ktorý sa dopočul, že je možné koňa odnaučiť seno žrať. Netreba mu ho dať týždeň a kôň si zvykne. A tak začal. Prvé dni sa kôň vzpínal, metal, ale potom sa akosi ukľudnil a na veľkú radosť gazdu, prestal aj vodu piť. Na šiesty deň sa kôň na veľké prekvapenie gazdu vystrel aký bol dlhý a široký – a bolo po ňom. Nešťastný gazda si len povzdychol: “Keby bol vydržal ešte jeden deň, bolo by sa to podarilo!” Tento príbeh sa mi nevdojak vynorí v mysli vždy, keď započujem nejaké “inovatívne” riešenia zo strany jednak našich mocipánov a jednak tzv. kaviarenskej elity, vyznačujúcej sa priam explóziou intelektu.

Hoci niektoré tézy sú spoľahlivo vedecky vyvrátené, ba dokonca ich nezmyselnosť dokázal aj reálny život, tieto elity odmietajú prijať reálnu skutočnosť za fakt a dookola omieľajú svoje frázy a lipnú na nezmyselných riešeniach, ktoré sa v realite neosvedčili. Nie je to len o nefungujúcich povinných kvótach pre imigrantov, v našich zemepisných šírkach je to najmä o nekonečnom riešení rómskej otázky. Tá sa rieši nepretržite od 13. storočia, kedy títo imigranti prišli balkánskou cestou do Uhorska a aj inam. Možno povedať, že za tie stáročia boli vyskúšané snáď všetky formy riešení, od najhumánnejších, až po drastické. S akým výsledkom, to môžeme bilancovať s odstupom siedmich storočí. Pohľad do chatrčí na Spiši, Gemeri či v Šariši svedčí o tom, že ktosi sa zasekol v 13. storočí nadobro. Aj sama majorita nežila v danom čase o nič lepšie, dnes je však rozdiel v posune markantný.

Nedávno sa kanadský premiér ospravedlňoval pôvodným obyvateľom Kanady – kanadským Indiánom, okrem iného za to, že sa ich snažili asimilovať, zmeniť na ich anglosaský obraz. Nevyšlo to, naopak, znamenalo to skazu. Takže napokon domorodé obyvateľstvo skončilo v rezerváciách, kde žije akýmsi mixom indiánskeho a konzumného západného života. S polámanou identitou, bez vízie, s množstvom neduhov. Integrácia sa nepodarila, ale návrat k pôvodnému spôsobu života je už tiež v nenávratne. Pokus sociálnym inžinierom nevyšiel.

Dnes počuť naprieč slovenským politickým spektrom tézy o tom, že ako sa bude dariť Rómom, tak sa bude dariť majorite. Nevyhnutná je teda integrácia a prevychovanie neprispôsobivých na obraz súčasnej majority. Teda na zástupy konzumentov, lacnej pracovnej sily a predovšetkým platiteľov daní. Za týmto účelom sa z peňazí nás všetkých tvoria najnezmyselnejšie projekty, na ktoré sú prisaté rôzne mimovládne organizácie, dokonca v príkrom rozpore s právom vznikajú etnické tzv. rómske občianske hliadky, ktoré sú financované znova z našich prostriedkov, ktoré sú obsadzované výhradne na základe etnicity (viete si predstaviť vznik slovenských občianskych hliadok, financovaných štátom, členom ktorých by mohol byť len Slovák?) a ktorých jedinou náplňou je udržovanie poriadku medzi svojimi súkmeňovcami. Sotva sa nájde ešte zbytočnejšia a nákladnejšia forma “práce”.

Na Slovensku údajne nemá kto pracovať, a preto musíme dovážať pracovníkov zo Srbska, Rumunska, Ukrajiny, ba poškuľujeme už aj po imigrantoch, len našich neprispôsobivých zaraďovanie do pracovného procesu akosi obchádza. Politici priznávajú zlyhanie v tom, že neprispôsobiví nemajú dostatočné vzdelanie a zručnosti, aby boli zamestnateľní. Šokujúco však vyznieva z ich vyhlásení, že za túto situáciu je zodpovedný štát a celá spoločnosť. Akože? Ak už nie predtým, ale počas socializmu mali cigánski spoluobčania možnosti postaviť si domy či  zamestnať sa. Ich deti navštevovali školy a mali možnosť sa vzdelávať. Dokonca súdruhovia sa snažili o ich rozptýlenie medzi väčšinové obyvateľstvo s víziou postupného zžitia sa s majoritou. Ako to dopadlo, vieme. Dodnes špatia niektoré vilové ulice domy neprispôsobivých s výzorom nie nepodobným Bangladéšu. Predpoklad o zžití sa, a braní si pozitívneho príkladu z majority, sa nenaplnil. Dnes bez hanby podobné tézy oprašujú kadejakí tzv. odborníci a sťa objavitelia teplej vody, sa nás snažia presvedčiť, že takto to bude fungovať. Nebude. Nie je to nič nové a v praxi sa to neosvedčilo.

Novou ideou riešenia je prístup k vzdelaniu. Má zabezpečiť vzdelanie detí a tým pádom ich vytrhnúť z kolotoča sociálneho vylúčenia. Dokonca hlásatelia týchto vízií používajú argumenty, aké by sme od nich pred niekoľkými rokmi nečakali. Vraj deti nemajú pozitívne vzory, pretože v chatrčiach videli len to, že ich otec a starý otec kradli a klamali – prečo sa vraj čudujeme, že oni v tom pokračujú? Treba ich z tohto prostredia vytrhnúť, vzdelávať, integrovať. Opäť z našich prostriedkov. Pekná vízia, no naráža na zásadný problém. Predpokladá prekonanú pedagogickú tézu tzv. “tabula rasa” – teda, že každé dieťa je nepopísanou tabuľou, a možno ho cieľavedome naučiť hocičomu. Teda aj dieťa domorodých Indiánov z brazílskeho pralesa možno včasným podchytením a výchovou priviesť k tomu, aby sa z neho stal i jadrový fyzik. Dnes vieme, že táto téza ignorujúca genetický faktor, je prekonaná.

Okolo tretieho roku života dieťaťa sa vytvára tzv. komunikačný kód, a to z komunikačného kódu matky. V rámci sociálnej stratifikácie možno rozlíšiť najnižšiu vrstvu spoločnosti, kam možno priradiť aj sociálne vylúčené komunity. Celé sociálne prostredie v ktorom sa človek vyvíja, si vteľuje – či sa jedná o vkus, spôsob jazyka, či očakávanie voči vzdelávaniu. U najnižších vrstiev obyvateľstva vplyvom dedičnosti dochádza k prirodzenému jazykovému deficitu, ktorí si deti z tejto vrstvy osvojujú už pred nástupom do materskej školy. Na jazykový deficit, spočívajúci v chudobnej slovnej zásobe, odklonu od spisovnosti, či krátkych vetách, sa nabaľujú ďalšie deficity – nižšia kvalifikácia, nižšie postavenie a nižšia snaha po vzdelaní. Preto takéto skupiny možno vzdelávať len v obmedzenej miere.

Nekonečné experimentovanie splnomocnencov pre rómsku problematiku je už nielen únavné, zbytočné, ale najmä nehospodárne. Nalievanie financií do tejto čiernej diery je preto potrebné zastaviť. Tak ako sa dnes hovorí o viacrýchlostnej únii, kde tí, čo budú chcieť, sa budú integrovať viac a tí čo nie, ostanú mimo, takto treba tento princíp zaviesť aj v prípade riešenia problému neprispôsobivých. Núka sa viacero možností. Ako najprijateľnejšou sa zdá vytvorenie špeciálneho odvodu zo mzdy na riešenie problémov vylúčených komunít. Jeho výška by mohla oscilovať na úrovni 10% zo mzdy, ale pokojne i viac. Tento odvod by bol dobrovoľný. Bol by však povinný pre politikov, štátnych úradníkov, policajtov, sudcov, prokurátorov, zamestnancov mimovládnych organizácií angažujúcich sa na poli antiopresívnych prístupov a pod. Z takto získaných peňazí by si následne mohli architekti začleňovania neprispôsobivých experimentovať s reformami, občianskymi hliadkami, podporou bývania, vzdelávania a všetkého, čo len budú chcieť a na čo budú mať prostriedky. Ak majú seriózny záujem a myslia to vážne, nemôžu tento model odmietnuť. Na ich závratné úspechy sa teší celá spoločnosť, ktorej nemôžu predsa zazlievať, že v rámci proklamovaných racionalizačných opatrení, ktoré sú hojne využívané štátom pri rôznych reguláciách, konečne aj sama spoločnosť – veličenstvo volič – rozhodne ako je potrebné. Zníži sa tak napätie a navyše, nik už nebude môcť povedať, že niečo je hradené z peňazí daňových poplatníkov. Nik už nebude môcť nadávať mimovládnym expertom do darmožráčov a ich chránencom do parazitov. Je isté, že toto riešenie bude naozaj fungovať. Že si naozaj budú adresne hradiť tieto nezmysly tí, ktorí ich vymýšľajú.

Mgr. Slavomír Hromada