fcfc00c8021b99aff8089d767c7f3a80

Rok 1683 bol už od začiatku čudný. Len čo sa začal a prešla zima, začali sa šíriť poplašné správy. Ľudia sa s obavami pozerali smerom k poludňajšiemu Slnku, odkiaľ za posledných 150 rokov tak často prichádzala skaza. V kostoloch prosili Všemohúceho, aby ich ochránil pred pohanskými Turkami a ich domácimi pomáhačmi. Stokrát prekliaty nepriateľ bol už skutočne na ceste. Hordy neveriacich tiahli hore Dunajom a po ceste ničili všetko, čo im prišlo pod ruku. Bolo jasné, kam mal krutý nepriateľ namierené. Viedeň. Toto mesto bolo poslednou baštou kresťanstva proti hordám z juhu a východu. Bolo to hlavné mesto mocnárstva. Ak by padlo, bola by to pre Európu a celý kresťanský svet strašná rana. Kto by potom bránil postupu diablov v ľudskej koži? Kto by im zabránil, aby nezabrali celú Európu? Veď to už skúsili v roku 1529. A teraz sa ich nazbieralo skoro dvakrát toľko. Vydrží to Viedeň? Bude Boh milostivý? Skončí obdobie ťažkých skúšok?

Nie všetci si však zúfali. Mnohí si vraveli, keď je núdza najvyššia, pomoc božia je najbližšia. V Poľsku, v štátoch Svätej ríše Rímskej (Nemecku) a vôbec v každom kresťanskom mocnárstve, ktoré si toto označenie zaslúžilo, sa mobilizoval výkvet krajiny. Ján Sobieski, Karol Lotrinský, gróf von Starhemberg…. Už čoskoro sa mali tieto mená vyslovovať s úctou. Zatiaľ sa však turecké vojská blížili k Viedni. Dňa 14. júla 1683 dorazili hlavné sily Turkov k Viedni a začalo obliehanie. Ich početný stav sa blížil k 140 000. Viedeň bránilo necelých 20 000 vojakov pod velením grófa von Starhemberga. Na výzvu kapitulovať, odpovedali posmechom. A tak sa rozpútal boj. Trval dlho. Turci sa kvôli tomu, že v daždivom počasí nedokázali prisunúť ťažké delá, neodvážili na priamy útok na mestské hradby. Namiesto toho sa začalo obliehanie, ktoré Viedeň doslova odrezalo od sveta.

Boje boli kruté a nemilosrdné. Útoky na hradby sa opakovali denno-denne. Obrancovia ich odrazili okolo 50 a padali od únavy. Ale nepoľavili. Márne sa turecké vojská pokúšali podkopať hradby. Obrancovia ich úklady odrážali so všetkou tvrdosťou. Bojovalo sa na zemi, bojovalo sa pod zemou. Avšak početná prevaha Turkov sa začala prejavovať. Na začiatku septembra ostalo už len asi 5000 bojaschopných obrancov hlavného mesta cisárstva. Navyše sa tureckým vojskám podarilo zničiť časť hradieb. Ak sa malo mesto udržať, potrebovalo nutne pomoc. A tá už bola na ceste.

Osud Viedne bol osudom kresťanstva. Tak to videli v Poľsku, tak to videli v Nemecku, či v mnohých štátoch dnešného Talianska… Ponáhľali sa Viedeň podporiť. Zo západu, zo severu sa blížili vojská. Poľská kavaléria, nemeckí pešiaci a obrnení jazdci… Vojaci ostrieľaní v bojoch s krutým nepriateľom. Všetci pod zástavou s krížom sa ponáhľali na pomoc na život a na smrť bojujúcemu mestu. Dňa 3. septembra dosiali spojené vojská kraj Viedenského lesa a začali sa pripravovať na rozhodujúci oslobodzujúci útok na turecké pozície. Všetkým bolo jasné, čo je v stávke. Vedeli, že ich je len 70 000 a Turkov skoro dvakrát viac. Napriek tomu sa chceli biť. Ján Sobieski ich vyzval týmito slovami: “Nejdete do bitky za kráľa ani cisára. Dnes budete bojovať za Boha.

Začal sa boj o čas. Turci sa snažia dobiť mesto, kým im vojská kresťanov v tom nezabránia. Nastalo ráno 12. septembra 1683. Vojská kresťanov sa šikujú na vrchu Kahlenberg. Onedlho sa už pod vedením Karola Lotrinského vrhajú na Turkov. Prelamujú líniu hneď na niekoľkých miestach. Západne od nich vedú víťazné boje ríšske pluky. Poliaci na druhej strane narážajú na tvrdý odpor. Boj už trvá niekoľko hodín. Turci sa už pozerajú na hradby Viedne, ktoré by sa mali zrútiť po výbuchu ich náloží. Nič sa však nedeje. Obrancovia v poslednej chvíli našli turecké nálože a zhasili zápalné šnúry. Viedeň je zachránená, ale boj pokračuje ďalej. Už minulo poludnie, už je jedna hodina. Zrazu sa pozornosť upiera k Schafbergu. Čo sa to tam deje? To ide do útoku 15 000 poľských jazdcov. Vedie ich samotný poľský kráľ. “Vyzeralo to, ako by sa dolu valili búrkové mračná alebo vlna čiernej smoly“, tak opísal útok očitý svedok. Toto bolo už na tureckých vojakov priveľa. Celá armáda sa dáva na zmätený ústup, ktorý sa čoskoro zmenil na útek. O šiestej večer je po všetkom. Do celej Európy sa rozbiehajú poslovia aby zvestovali radostnú zvesť. Keď sa pápež Inocent XI. dozvedel o tomto veľkom víťazstve, vzdal vďaku Bohu a povýšil deň víťazstva 12. september na sviatok mena Panny Márie.

Pre obrancov Viedne a ich spojencov však ešte nič neskončilo. Bolo treba opraviť mestské hradby a zabrániť protiútoku tureckých vojsk. A tak boje pokračovali. Spojenci tlačili turecké sily na východ a nedali im vydýchnuť. V nasledujúcich rokoch uštedrili Turkom ešte niekoľko ťažkých porážok, až ich definitívne vytlačili ďaleko na juh a navždy im vzali chuť na ďalšie útoky. To všetko však bolo vtedy ešte len budúcnosťou.

Vuk