Americký básnik, spisovateľ a žurnalista Howard Phillips Lovecraft (20.8.1890 – 15.3. 1937) sa preslávil predovšetkým svojimi hororovými poviedkami, popisujúcimi desivé božstvo Cthulhu a iné temné sily, ktoré ovládali tento svet pred vznikom ľudstva a opätovne túžia po nadvláde. Je tvorcom nového, originálneho mýtu, autorom snových cyklov písaných poetickým jazykom a medzi jeho vášnivých čitateľov sa preto radí aj autor tohto článku. Oveľa zaujímavejší, a pre mnohých aj desivejší, je však obraz jeho politického videnia sveta. Až tak, že sa úmyselne odsúva do pozadia, či skôr bagatelizuje. Lovecraft oplýval vysokou inteligenciou, mimoriadnou pamäťou a tvorivosťou. Hoci jeho tvorbe dominovali nadprirodzené témy, bol prísnym racionalistom. Úzkostlivo si všímal dianie okolo seba a cítil, že spoločnosť sa ocitla pred akousi doteraz neznámou a bezprostrednou hrozbou, ktorá v jeho ponímaní získala aj rasový rozmer.
Tento pocit si osvojil najmä počas krátkeho pobytu v New Yorku. Mesto sa mu totálne znepáčilo pre vysokú kriminalitu, kulminujúcu najmä v getách a slumoch. Preto v ich prípade požadoval dodržiavanie dôslednej separačnej línie, keďže problémy so spolužitím podľa jeho názoru vznikali nielen kvôli kultúrnej, ale aj biologickej odlišnosti. Lovecraft sám bol probritským monarchistom a pansaxonistom, ktorého ideálom bolo akési anglosaské impérium, ovládajúce “nižšie kategórie ľudstva”. Svoju vlastnú dobu považoval v súlade so spenglerovskou teóriou dejín za obdobie úpadku a za vrchol civilizácie uznával helénizmus a sedemnáste storočie. Preto svoje početné listy priateľom datoval dvesto rokov dozadu a podpisoval sa ako poddaný Jeho Veličenstva.
Lovecraft však nepatril k mysliteľom, ktorí by len nečinne oplakávali nevyhnutný koniec. Veril, že aj úpadok sa dá prekonať cieľavedomým hľadaním nových ekonomických a politických modelov. Na rozdiel od väčšiny dobových spisovateľov nevidel všeliek v marxizme ani socializme, pretože by viedli k barbarizácii a splošteniu kultúry. Nebol mu pochuti ani vládny model liberálnej demokracie, ktorá vynáša k moci nekvalifikovaných ľudí a skryté záujmy. Bol naklonený politickým modelom založeným na Tradícii a autorite, ktoré práve vtedy získavali popularitu v Európe. Videl v nich šancu zachovať civilizačné normy ako sú poriadok, odvaha a vytrvalosť a viesť národy k skutočným a vznešeným cieľom. Práve preto podnikol aj cestu do Talianska, aby sa osobne oboznámil s Mussoliniho režimom. Naopak, nijako zvlášť ho neoslovil Hitler, odpudzovala ho na ňom jeho neurotická a teatrálna osobnosť. Obhajoval ustanovenie novej aristokracie, či vlády na základe zásluh, volebné právo malo byť značne obmedzené a podmienené vzdelaním a prínosom pre spoločenstvo. Demokraciu západného typu jednoducho nepovažoval za vhodný model na riadenie technologickej civilizácie. Označil ju za falošný idol, ilúziu pre nižšie triedy a vymierajúce národy.
Rozhodne odmietal pacifizmus a dospel k presvedčeniu, že vojny sú v dejinách konštantou a treba sa na ne pripravovať brannou povinnosťou. Spoločnosť národov (predchodcu OSN) označil za komickú operu a internacionalizmus za podvod a mýtus. Tieto názory publikoval okrem iných aj vo svojom politickom časopise The Conservative, ktorý vychádzal od roku 1915 do 1923. Napriek tomu by bolo nekorektné onálepkovať Lovecrafta prídomkami rasistu a fašistu. Jeho manželka bola ukrajinská židovka. Mnoho priateľov s ktorými si dopisoval patrilo k odlišným etnikám. Bol však rozhodným konzervatívcom a reakcionárom, hrdým na úspechy Západnej civilizácie a presvedčeným o jej všestrannej nadradenosti. V jeho dielach je táto idea všadeprítomná. Hlavní hrdinovia sú európskeho pôvodu a často majú korene na severe starého kontinentu. Naopak, uctievači temných božstiev sú vždy černosi, prisťahovalci, či miešanci.
Lovecraft tak ako mnoho iných vynikajúcich duchov tých čias hľadal liek proti epidémii materializmu, snobizmu a dekadencie. Odmietal kapitalizmus aj komunizmus. Preto hľadal životaschopnú, hierarchickú a antiliberálnu alternatívu. A podľa môjho názoru sa až tak veľmi vo svojich odporúčaniach nemýlil.
Mgr. Miroslav Kuna