Zbierka bola označená za šovinistickú a namierenú proti českému národu ako celku. V skutočnosti však predmetná báseň v zbierke Stráž na Morave a pomenovanie „barbarský národ“ nemá etnický význam ale je to autorova kritika stavovská a etická a nie etnická. Žarnovovu autonomistickú tvorbu ostro a rázne napadol čechoslovakisticky orientovaný profesor Albert Pražák v prácach „Literatúra na Slovensku roku 1925“ a „Žarnovština“ (1926). Profesor Pražák videl v Žarnovovi najbojovnejšieho hlásateľa slovenského autonomizmu a nacionalizmu.

V roku 1926 vyberá Ústredie slovenského katolíckeho študentstva Žarnova ako člena slovenskej delegácie na Eucharistický kongres do USA. Najväčšou osobnosťou delegácie je prirodzene vedúca osobnosť autonomistického hnutia Andrej Hlinka. Práve tu ho Žarnov prvý krát spoznáva osobne. Po návrate z USA pod vplyvom zážitkov Žarnov vo svojej tvorbe upúšťa od striktnej formy nacionalizmu. O svojom pobyte v USA píše: „Amerika mi vrazila klin do duše. Stratil som veľa idealizmu a zmenil som hodne svoje názory“. Práve pod dojmom zážitkov z USA v článku „Práca nie je hanbou“ nabáda k pracovnej aktivizácii slovenských študentov. Je treba uviesť, že nacionalizmus nebol pre Žarnova jednostranným politickým heslom ale všeobímajúcim národným vlastenectvom. Sám sa k téme vyjadruje takto: „ To je sám život v celej svojej hĺbke a šírke. Život sociálne vyrovnaný, spravodlivý a ľudský, z ktorého je vylúčená triedna nevraživosť, snobizmus a programový šovinizmus. Pritom však život plný národnej hrdosti, povedomia a pracovnej zodpovednosti.“

V roku 1929 Žarnov vydáva zbierku „Nástup otrávených“. Tá je však pre svoju národnú razantnosť, bojovnosť a revolučnosť úradmi skonfiškovaná. Jeho literárny kolega Rudolf Uhlár zbierku označil za „Marseillaisu slovenského autonomizmu“ a za najrevolučnejší básnický výtvor v slovenskej literatúre. V tomto roku tiež vydáva zbierku „Brázda cez úhory“. V nej nepomenúva iba problémy slovenského národa ale jasne načrtáva aj určité možnosti ich riešenia. Zostáva v nej naďalej bojovný ale angažuje sa za nadkonfesionálne zjednotenie Slovákov a kritizuje typickú apatiu národa. Sám seba v nej označuje za „sedliackeho trubadúra“.

Práve v roku 1929 sám Žarnov označuje a hodnotí svoje tri básnické zbierky- „Stráž pri Morave“, „Nástup otrávených“ a „Brázda cez úhory“ ako „poéziu biča“. Ďalej vyhlasuje: „My potrebujeme revolúciu! Revolúciu ducha. Revolučný duch musí prísť do zhnitých našich pomerov. Vrhajte svoje srdcia v slamený náš život. Musíme prísť do dejín slovenských s činorodou láskou ale i s korbáčom svätého hnevu. Vyhnať peňazomencov a kupčíkov z chrámu našich dejín- to po prvé. Po druhé: My potrebujeme jednotu! Musíte prísť v znamení jednotiacej idey všetkých zložiek národa.“ Po tvorbe naplnenom roku 1929 prichádza u Žarnova krátka pauza. Až v roku 1932 sa triumfálne vracia na literárnu scénu so zbierkou „Hlas krvi“. Práve v tejto zbierke sa najviac prejavuje ako „sedliacky trubadúr“. Charakterizuje ho ľudové a nie intelektuálne zakotvenie v národe. Tvrdí, že mestský čiže panský svet je pre neho odnárodnený s protislovenskou povýšenosťou. Za „Hlas krvi“ nakoniec získava Krajinskú cenu za literatúru.

Čo sa týka jeho osobného a profesionálneho života 31. januára 1931 promuje na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Jeho promócií sa zúčastňuje aj Andrej Hlinka. Po štúdiu sa zamestná na klinike prof. Hynka a neskôr pracuje na infekčnom oddelení trnavskej nemocnice. V októbri 1931 nastupuje ako asistent Ústavu patologickej anatómie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Jeho začínajúca kariéra patológa mu neskôr zásadne ovplyvní celý život. Uverejňuje odborné práce v „Časopis lékařu českých“a v „Bratislavských lekárskych listoch“, je tiež hlavným redaktorom „Vademecum slovenského lekára“ a redaktorom „Slovenský lekár“. V apríli  1937 sa stáva docentom špeciálnej patológie. Ako popredný odborník v obore je po vzniku Slovenského štátu v máji 1939 menovaný za profesora patologickej anatómie a prednostu Ústavu patologickej anatómie Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave. Svoj rodinný život odštartoval Žarnov 11. apríla 1931 svadbou s učiteľkou Alžbetou Veselou. V auguste 1932 sa im narodí syn Ivan, neskôr v marci 1940 druhý syn Karol.

Práve v roku 1940 vychádza jeho vrcholné dielo, básnická zbierka „Štít“. Vyjadruje v nej hlbokú radosť z dosiahnutia slovenskej samostatnosti. Vychádza ako prvý zväzok série Krásne knihy a neskôr za ňu Žarnov obdrží prvú Štátnu cenu Slovenskej republiky za literatúru. Dňa 30. júna zasiahla rodinu Šubíkovcov tragédia v podobe smrti syna Ivana. Zlomený otec neskôr v roku 1941 vydáva na jeho pamiatku zbierku básní „Mŕtvy“.

Prichádza pre Žarnova osudný rok 1942.  V Katynskom lese v okupovanej časti ZSSR sú objavené masové hroby poľských vojenských zajatcov. Na podnet III. Ríše začína Medzinárodný  výbor Červeného kríža vyšetrovanie tohto masakru a Žarnov sa stáva členom týmu za Slovenskú republiku. Komisia po preskúmaní príde k záveru, že poľských dôstojníkov hromadne popravili príslušníci komunistickej NKVD. Žarnov ako patológ podpíše protokol a po vojne a následnom víťazstve Červenej armády sa mu to stane osudné. Ale naspäť k jeho tvorbe. Základný prvok celého Žarnovovho diela je kresťanský svetonázor. Kresťanský univerzalizmus bol základným elementom a podkladom jeho nacionálnej tvorby. Ak sa teda hovorí o jeho nacionalizme musíme ho chápať cez optiku ideovo- morálnu v rámci kresťanského svetonázoru. Na základe svojho nacionalizmu sa ostro staval proti konfesionálnym sporom medzi katolíkmi a evanielikmi v slovenskom národe. Svoj postoj vyjadril napr. v článku „Za porozumenie v ríši ducha“ kde kritizoval túto neznášanlivosť a dával dôraz na spoločnú kultúrotvornú aktivitu spisovateľov ako strážcov národných tradícií. Podobné postoje vyjadril aj v diele „Zbytočné triedenie duchov“ z roku 1933.

Okrem vlastnej tvorby sa venuje aj prekladom. Za preklady poľských diel dostane Strieborný vavrín (1936) od Poľskej akadémie literatúry vo Varšave. Toto vyznamenanie však na protest proti poľskej okupácii Spiša a Oravy neskôr vracia. Mimoriadne sa ho dotkla okupácia južného Slovenska Maďarskom po tzv. Viedenskej arbitráži v roku 1938. Ako reakciu na tieto tragické udalosti neskôr publikuje báseň „Šurany“.

Šurany

Za svoj ľud prosím v prachu,Kriste Pane,

o pomstu volám, neba smilovanie:

Čuj výstrel z juhu a plač z naších kútov,           

nedaj nám zahynúť v zemi ľudožrútov,

kde pravdou lož a právom päsť len kata,

kde pribíjajú na kríž môjho brata,

kde večná krivda sedí vôkol stola

a Herodes sa nemom žandár volá!

Pohana pokor čo zem krvou kropí,

nedaj mu šťastia v srdci Europy,

nech Hadúr pyšný z oltára mu padne,

z kolísky rodnej deti šakal kradne,

smrť na smetisku a psi žraví v zlosti

po smrti nech mu rozžierajú kosti,

a večná kliatba nad zemou nech hučí,

kým sa vrah tento láske nenaučí !

Za svoj ľud prosím v prachu, Kriste Pane !

O pomstu volám, neba smilovanie !

Za svojich otcov, matky, sestry,bratov

O pomstu volám v zemi Aziatov !

Andrej Žarnov bol nacionálny básnik revolucionár, nikdy sa však priamo politicky neangažoval. Nebol členom vládnej HSĽS a jedinú verejnú funkciu, ktorú zastával bolo od roku 1942 vedenie zdravotníctva pod patronátom ministra vnútra Alexandra Macha. Aj tejto funkcie sa v októbri 1944 vzdáva pre neochotu Macha brániť židovských lekárov pred nemeckou mocou. Napriek tomu, že sa politicky neangažuje odsudzuje povstanie z augusta 1944 a prirovnáva ho k puču čechoslovakistov a kaviarenských komunistov.

Vývoj na fronte bol jednoznačný a tak Žarnov so smútkom na duši v apríli 1945 s celou rodinou evakuuje do Rakúska kde sa mu 7. apríla narodí syn Ján. Je väznený spojeneckými vojskami a tie ho v júli vydávajú do obnoveného Československa. Okamžite je uväznený v Bratislave. Okrem jeho autonomistickej angažovanosti je mu vyčítaná predovšetkým jeho účasť na vyšetrovaní v Katynskom lese. Vyšetrovatelia ho nútia odvolať svoj podpis pod protokolom z Katynského lesa a poprieť, že vraždili Sovieti. To on rázne odmieta. Nakoniec je 31. decembra 1947 prepustený a súd ho odsudzuje na verejné pokarhanie za kolaborantstvo. Po prepustení pracuje Žarnov v Spolku sv. Vojtecha na prekladoch poľského básnika Adama Mickiewicza a dokonca na preklade Danteho Božskej komédie. Tlaky na jeho osobu sa však neustále stupňujú hlavne kvôli kauze Katyn a tak na konci apríla 1952 uteká s celou rodinou cez ľadovú rieku Morava do Rakúska. Z Rakúska ich cesta vedia v auguste 1953 do emigrácie v USA. V Amerike sú jeho začiatky ťažké. Pracuje v štátnych nemocniciach a neskôr v nemocnici Harvardskej univerzity vo Washingtone.

Okamžite sa však zapája do života slovenskej povojnovej emigrácie. Navrhol založiť Spolok slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. Na konci roku 1955 tento Spolok skutočne v Clevelande vznikne a Šubík alias Žarnov sa 30. decembra stáva jeho predsedom. V exile Žarnov publikuje už iba sporadicky nakoľko jeho čas zaberala snaha vôbec uživiť rodinu. V roku 1953 napíše báseň „Slovenský žiaľ“ v ktorej opisuje svoj smútok nad nadvládou komunizmu na jeho milovanom Slovensku. Na okupáciu Česko-Slovenska v roku 1968 zareagoval básňou „Kvapka krvi“. V roku 1978 mu konečne v Kanade v jezuitskom vydavateľstve vychádza jeho slovenský preklad z talianskeho originálu Danteho Pekla a tiež zbierka básní „Presievač piesku“.

Život a dielo Andrej Žarnova bolo po roku 1945 odsúdené do zabudnutia a doslova vymazané z dejín slovenskej literatúry. Komunistom pochopiteľne prekážal jeho nacionalizmus a kresťanské presvedčenie. Ešte v roku 1934 vyhlásil, že spisovateľ je svedomím národa, zosobnením jeho snov a túžob a prednou strážou. Tvrdil tiež, že slovo „národ“ sa u nás akosi znenávidelo a módou sa stáva internacionalizmus. Aké povedomé ak to prenesieme do dnešnej doby.

Andrej Žarnov zomiera 16. marca 1982 v Poughkeepsie v USA. Jeho popol bol neskôr v 1988 tajne pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave do hrobu jeho syna Ivana. Po páde komunizmu už nič nebránilo ucteniu si tohto veľkého básnika slovenského znovuzrodenia. Jeho rodina požiadala o obnovenie procesu s Andrejom Žarnovom a ten bol posmrtne v máji 1999 zbavený súdom obvinenia z kolaborácie. Ani dnes sa však „žarnovčina“ či jeho „poézia biča“ nenosí. Internacionalizmus nahradil multikulturalizmus, komunistov nahradili demokrati a dielo Andreja Žarnova rozhodne nie je popularizované tak ako by si to zaslúžilo. Veď kto dnes pozná aspoň kúsok jeho diela. Poznajú ho však veľmi dobre bibliofili pre ktorých sú vydané zbierky Andreja Žarnova veľmi cennou súčasťou zbierky. Myslím, že je na čase aby si jeho oduševnené ba až revolučne bojovné básne opäť začala čítať slovenská mládež. A práve v tejto konkrétnej dobe.

Mgr Peter Legény

 

Zdroje:

Andrej Žarnov (1903 -1982)- Libri Historiae o.z.

Môj domov jediný- Vydavateľstvo Michala Vaška