V roku 1991 sa po niekoľkých rokoch agónie rozpadol Sovietsky zväz. Pobaltské republiky, Bielorusko, Ukrajina, Kazachstan a ďalšie stredoázijské republiky získali nezávislosť. Nastal čas hľadania riešení na vzniknuté problémy ako rozpad hospodárstva, sociálne problémy a hlavne strata národnej hrdosti v dôsledku rozpadu impéria. Jednoducho bol to čas, kedy sa väčšina venovala buď rozkrádaniu štátneho majetku alebo bojom o samotné prežitie a len malá časť inteligencie premýšľala akú cestu zvoliť k ideálu obnovenia veľmocenského postavenia Ruska.

Tejto nastávajúcej diskusie sa svojimi prácami zúčastnili klasici ruského geopolitického myslenia a to vrátane predstaviteľov takmer zabudnutého eurázijského smeru. V polovici 90. rokov minulého storočia sa splatil starý dlh a boli vydané základné diela klasikov eurázijského hnutia. Zásluhu na tom mali predovšetkým práce historikov a politológov V. Kožynova, A. Panarina a S. Kara-Murza. Dá sa bez nadsázky povedať, že v 90. rokoch prišlo v Rusku k renesancii eurazianizmu z ktorého pridaním nových prvkov vznikol dnešný neoeurazianizmus.

Jeho heslá o obnovení veľmocenského postavenia Ruska sa dobre počúvali a nebola to pre neruské národy natoľko neprijateľná rétorika ako niektorých nacionalistických subjektov.Neoeurazijstvo sa stavalo na klasických základoch ich medzivojnových predchodcov. Postupne sa vytvorili dve vetvy neoeurázijstva.Jedna pod ideovým vedením Alexandra Dugina a druhá jasne lavicovo zameraná vedená predovšetkým Zjuganovom. Pre pochopenie vzniku neoeurazianizmu je mimoriadne potrebné spomenúť jedno kľúčové meno. Meno, ktoré je akýmsi medzi článkom eurazianizmu 20.-30. rokov a tým po páde sovietskeho impéria. Sám seba nazýval „posledný eurázijec“. To meno znie Lev Nikolajevič Gumilov (1912-1992).

Gumilov bol významný sovietsky historik, antropológ, etnológ a orientalista. Narodil sa v  rodine šľachticov- básnikov. O históriu sa začal zaujímať už na strednej škole a neskôr sa hlásil na Gercenovu univerzitu vo vtedajšom Leningrade, kde ho však neprijali práve pre jeho šľachtický pôvod. Ako určitú kompenzáciu si zvolil účasť na archeologických expedíciách od jazera Bajkal po polostrov Krym. V roku 1934 ho prijali na Leningradskú štátnu univerzitu no hneď nasledujúci rok je pre svoj pôvod vylúčený a zatknutý. Po krátkom čase je omilostený no v roku 1938 je obvinený rovno z terorizmu. Šnúra jeho zatknutí sa s ním ťahá v podstate celý život s menšími či väčšími prestávkami. V roku 1949 je odsúdený na 10 rokov v gulagu no v 1956 bol omilostený a konečne v roku 1961 obhájil svoju doktorantskú prácu na tému: ,,Staré turkické národy v 6.-8. storočí“.

Zaujímavosťou je, že Gumiljovovi prívrženci živia mýtus podľa ktorého sa Gumiljev práve počas jeho núteného pobytu v gulagu stretáva s uväzneným ideológom medzivojnového eurazianizmu Piotrom N. Savickým. Je to však len príťažlivý príbeh, ktorý sám Gumiljev vyvrátil, keď povedal, že so Savickým sa stretol až v roku 1966 v Prahe.V priebehu 60. a 70. rokov pracuje Gumilov na svojej knihe „Etnogenéza a biosféra Zeme“ v ktorej skúma príčiny vzniku, vývoja a zániku etník. Táto kniha o vzťahoch ľudskej spoločnosti a prírody sa stala jednou z jeho najznámejších ale aj najkritizovanejších.Gumilev prišiel k názoru, že existuje globálna zákonitosť alebo príčina vzniku všetkých etník má to byť tzv. „faktor X“. Podľa tejto teórie je formovanie nového etnika vždy spojené s existenciou určitej hybnej sily vnútri konkrétneho indivídua. Táto túžba má byť dokonca dôležitejšia než jeho samotný život a preto sa vie pre ňu obetovať. Túto túžbu a hybnú silu zároveň Gumiljov pomenoval passionárnosť a jedincov, ktorí sú jej nositeľmi – passionári. Gumilov ju konkretizuje ako:„Passionárnosť je schopnosť a snaha zmeniť okolí. Passionárnosť nie je  vlastnosťou  vedomia, ale podvedomia“. Podľa neho sa prejavuje rôznorodo ako v hrdinských činoch tak aj v možných zločinoch.

Gumilev napísal celkovo 9 kníh a ďalšiu, ktorú je vhodné spomenúť je kniha „Od Rusi k Rusku“ v ktorej podáva pomerne široký náčrt dejín etnogenézy Rusov, passionarity a straty životaschopnej energie etnických skupín. Je to jeho posledná kniha. Dejiny Ruska neopisuje ako kontinuálny vývoj ale ako dve fázy. Prvá ako etnogenézu východných Slovanov zakončenú pádom Kyjevskej Rusi v 12. storočí a druhú ako budovanie Moskovského štátu spojenú s ázijskými ale aj európskymi vplyvmi. Gumilov sa síce vo svojich prácach priamo nezaoberá geopolitickými otázkami ale jeho teórie ohľadom etnogenézy ovplyvnili ruské geopolitické debaty predovšetkým posledných dvoch desaťročí.

Jednoznačne väčšiu politickú váhu má však neoeurazianizmus Alexandra Dugina, ktorý ho formuluje  ako alianciu proti unipolárnemu globalizačnému projektu na čele s USA. Aby sme pochopili myšlienkové pochody tohto ideologického vodcu neoeurazianizmu treba si ho v krátkosti predstaviť.

Alexander Geljevič Dugin sa narodil 7. januára 1962 v Moskve v rodine dôstojníka generálneho štábu armády ZSSR a kandidáta právnych vied. V roku 1979 nastupuje štúdium na Moskovskom leteckom inštitúte, ktoré však nedokončí. Neskôr diaľkovo absolvuje Novočerkaský inžiniersko-melioratívny inštitút. V roku 1980 sa Dugin má údajne stať členom mysticko-tradicionalistického združenia „Čierny rád SS“ pod vedením jedného z predstaviteľov „novej ruskej pravice“ Jevgenija V. Golovina. V 1988 sa Dugin aktívne zapája do činnosti  v Nacionálno-bolševickej fronte „Pamjať“ pod vedením Dmitrija D. Vasiljeva. Z „Pamjati“ je čoskoro vylúčený pre ideologické spory. Profiluje sa totiž ako antikomunista inšpirovaný myšlienkami „novej pravice“ a taktiež ideami Nemeckej konzervatívnej revolúcie. Je doslova ponorený do štúdia prác práve osobností nemeckej konzervatívnej revolúcie ako Ernst Junger, Oswald Spengler a Arthur Moeller van den Bruck, taktiež klasikmi integrálneho tradicionalizmu ako René Guénon či Julius Evola. Študuje práce nemeckého filozofa práva a geopolitiky Carla Schmitta či fenomenálneho rumunského filozofa a religionistu Mircea Eliade.

V roku 1993 sa angažuje a pôsobí ako jeden z vodcov antiliberálnej a tiež antiamerickej Nacionálne-bolševickej strany. V 1998 odchádza aj z tejto politickej organizácie pre názorové rozpory. V tomto roku vykonáva dôležitú funkciu poradcu Predsedu Štátnej Dumy Genadija Seleznova a od roku 1999 je predsedom  Centra geopolitických expertíz. Jeho politické angažovanie pokračuje rokom 2001 v rámci strany Eurázia a konečne rokom 2003 sa stáva vodcom Medzinárodného eurázijského hnutia. Rokom 2008 je Dugin oprávnene považovaný za ideológa vplyvných názorových prúdov v rámci vládnej strany Jednotné Rusko. Čoraz viac sa zaoberá teóriou boja medzi námornými a kontinentálnymi mocnosťami (thallasokratia a tellukratia) a svoje geopolitické analýzy prednáša aj na pôde Generálneho štábu Ruskej federácie.

Duginov ciel je reštaurácia mocenského postavenia Ruska a vytvorenie tellurokratickej (kontinentálnej) aliancie s Nemeckom, Iránom a Japonskom ako protiváhu USA a Británie, Číne a Turecku. Nemá to byť obnova sovietskeho či cárskeho Ruska ale nový eurázijský super štát. Duchovný rozmer projektu má byť v znamení návratu k pravosláviu či dokonca k staroverectvu a v islamských častiach k šítskemu islamu. Práve preto má byť spojencom šítsky Irán ako protiváha k sunitskému (wahábizmu) islamu ropných monarchií a Turecka podporujúcich politiku USA.

Jeho politická koncepcia sa rozhodne nedá ľahko zaškatulkovať. Obsahuje ako klasické ideologické prvky eurazianizmu tak aj myšlienky lavicového prúdu v rámci národného socializmu z pera  bratov Otta a Gregora Strassera. Evidentne sa inšpiruje aj učením Juliusa Evolu a to jeho popieraním klasického biologického rasizmu, ktorý nahradzuje určitým duchovným rasizmom. Dugin rozhodne popiera klasický rasizmus na základe príslušnosti k určitým etnikám. Podľa neho by mala byť nová Eurázia spoločenstvom kde prebieha rasová syntéza Slovanov s turkickými národmi. Celkovo Dugin neprikladá rasovej otázke zásadný význam a tvrdí, že rasa dnes neznamená nič a všetky etniká vo svete by mali spoločne bojovať proti liberalizmu USA. No na druhej strane je známy jeho výrok nápadne blízky identitárnej pozícii tzv. novej pravice keď tvrdí: ,,Ako beloch a Indoeurópan uznávam odlišnosť ostatných etnických skupín ako prirodzené a neverím v obecnú hierarchiu ľudí, pretože neexistuje a nemôže existovať obecné merítko k porovnávaniu rôznych foriem spoločenstiev jednotlivých etník či ich hodnotových systémov. Som hrdým Rusom úplne rovnako ako sú na svoju identitu hrdí Američania, Afričania, Arabi alebo Číňania. Upevniť našu identitu je naším právom a dôstojnosťou- nie vo vzájomnej opozícii, ale bez nenávisti k ostatným alebo pocitom sebaľútosti.“

Dá sa teda tvrdiť, že aj keď nedáva veľkú váhu dôležitosti rasy, je úplne evidentné, že si Dugin vysoko cení etnokultúrnu identitu. Vo svojej práci „Hlavné zásady eurazianizmu“ píše o troch najvýraznejších smeroch politického myslenia v súčasnom Rusku. Je to model sovietský, liberálny a eurázijský. Eurazijský model je pre neho pôvodný s patriotickým pragmatizmom očisteným od sovietských a liberálnych dogiem.

Dugin je vo všeobecnosti veľmi plodným autorom v oblasti geopolitiky a politickej filozofie. Medzi jeho prvé knihy patria „Cesta absolútna“ z roku 1990 ďalej „Mystérium Eurázie“ či „Konzervatívna revolúcia“. Všetko sú to zásadné diela no zrejme najvýznamnejšou je kniha „Osnovy geopolitiky“ vydaná v roku 1999. Na základe jeho populárnych prác okolo seba zhromaždil početnú a vplyvnú skupinu priaznivcov.

V Eurázii presadzuje ideál „nového človeka“ a impérium ako jedinú možnú formu politickej organizácie. Nové impérium má byť inšpirované ideami intelektuálneho fašizmu vyznávajúceho ideál romantického hrdinstva, schopnosti obetovať sa pre celok a vyššie ideály a tiež kult vodcu. V oblasti ekonomiky je zástancom koncepcie určitého ekonomického socializmu. Nové impérium musí byť podľa Dugina nielen eurázijské, ale neskôr aj „kontinentálne a v perspektíve svetové“, pretože „vojna o vládu nad svetom sa ešte neskončila“.

Táto civilizácia by mala byť inštitucionalizovaná v podobe pevninského eurázijského impéria, ktoré by siahalo od Britských ostrovov až po Vladivostok, s centrom v  obrovských priestoroch  Sibíri a strednej Ázie. Dugin však pri presadzovaní myšlienky Eurázijskej ríše rozlišuje a to zásadne medzi skutočným impériom v tradicionalistickom slova zmysle a imperializmom- to znamená, že Impérium nemusí fungovať ako  imperialistický štát a na rozdiel od týchto despotických imperializmov by garantoval svojim regiónom určitú formu samosprávy.

Rozšírený je názor o Duginovom nepriateľskom postoji k západoeurópskej civilizácii. Toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. Dugin je rozhodným nepriateľom liberalizmu, rovnostárstva a amerikanizmu no proti európskej, respektíve západnej civilizácii sa nevyhraňuje, ostatne mnohé jeho názory boli vytvárané štúdiom diel európskych velikánov aj keď označovaných za kontroverzných. Realitou je, že má mnoho spoločného s novopravicovými teóriami a názormi osobností ako Alain de Benoist, Guillam Faye či Tomislav Sunič. Výraz „Západ“ nevníma ako západoeurópsku civilizáciu ale ako popis civilizácie založenej práve na spomínanom liberalizme, rovnostárstve atď.

Svoj postoj vyjadril nasledovne: „ Táto kríza identity zničila všetky predchádzajúce identity- civilizačnú, historickú, národnú, politickú, etnickú, náboženskú a kultúrnu v prospech univerzálnej, celoplanetárnej „identity“ západného strihu- s jej pojatím individualizmu, sekularizmu, zastupiteľskej demokracie, ekonomického a politického liberalizmu, kozmopolitizmu a ideológie ľudských práv.“ Tento postoj zdôrazní ďalším výrokom: „Atlanticizmus, liberalizmus a individualizmus predstavujú formy najhoršieho zla pre indoeurópsku identitu, pretože sú  s ňou  nezlúčiteľné“

Dalo by sa naopak povedať, že Dugin s Európou vo svojich globálnych víziách počíta keď sa k téme vyjadruje nasledovne: „Predstavujeme si Veľkú Európu ako suverénnu geopolitickú mocnosť so silnou kultúrnou identitou a vlastnými politickými a sociálními možnosťami…“ Toto je jednoznačne bod, v ktorom sa spájajú záujmy a ciele európskej novej pravice požadujúcej samostatnú európsku politiku nezávislú na USA a politikou neoeurazianizmu. Po skončení merania síl v rámci tzv. Studenej vojny prichádza ako bolo spomenuté v úvode v Rusku k dočasnej strate vôli po vláde. Občasné bojovné výroky vodcu komunistov Genadija Zjuganova či „liberálneho demokrata“ Genadija Zjuganova nemali na ruskú politiku zásadný vplyv. Bol to práve Dugin so svojou politikou tretej cesty, ktorá pomohla naštartovať renesanciu Ruska ako svetového hráča.

Absolútnym základom Duginovej politickej teórie je už spomínaný boj medzi námornými a kontinentálnymi mocnosťami respektíve medzi atlantizmom eurasianizmom, ktoré zosobňujú USA a Rusko. Eurázijskú identitu nechápem Dugin v zásade ohraničenú geograficky ale má byť konštruovaná na základe dobrovoľného pristúpenia toho konkrétneho národa-štátu. Konfrontácia týchto dvoch mocností je podľa neho v 21. storočí nevyhnutná. Rusko pre túto konfrontáciu potrebuje spojencov a tým má byť predovšetkým Irán v rámci moslimského sveta a Japonsko, ktoré musí byť vytrhnuté z sféry americkej dominancie aby mohlo Rusku pomôcť vykompenzovať vzrastajúci vplyv Číny postupne prenikajúcej do Sibíri. Za úplne najdôležitejšieho spojenca je potenciálne považovaná zjednotená Európa nezávislá na politike Washingtonu.

V rámci tejto schémy je pre túto geopolitickú doktrínu nevýhodná aj súčasná vlna nelegálnych emigrantov valiaca sa na „starý kontinent“ pretože jej výsledkom nie je nič iné ako destabilizácia a dokonca hroziaci kolaps Európy a tým strata dôležitého potenciálneho partnera vo veľkom meraní síl.

Je treba si všimnúť ako pravidelne s americkou podporou vypukávajú konflikty v blízkosti ruských hraníc či v oblasti ich záujmov. V roku 1999 Kosovo, 2008 Gruzínsko, 2011 skutočne devastujúci konflikt v Sýrii, ktorý trvá dodnes a v roku 2014 Ukrajina. Eurazianizmus má rozhodne svoj vplyv na reakcie ruskej politiky. Politiky, ktorá sa dá chápať v rámci globálneho boja no rozhodne by sa nemala nekriticky oslavovať ako to robia niektorí zaslepení rusofili. Táto politika ide dokonca tak ďaleko, že určitým spôsobom popiera opodstatnenosť existencie národných štátov ako Ukrajina, Bielorusko atď. Práve na Ukrajine sa to ukazuje najbolestivejšie. Nemožno tu popierať americkú angažovanosť vo vzniku Majdanu no ani ruskú angažovanosť v separatistických oblastiach na Donbase. Rusko bez Ukrajiny nikdy nebude skutočnou veľmocou. V Sýrii sa Kremeľ jednoducho angažovať musel pretože sa Sýria stala zástupným bojiskom medzi atlantizmom a eurazianizmom. Rusko si zo strategického hľadiska nemôže dovaliť Sýriu prehrať nie len pre to, že by stratila dôležitého spojenca v kľúčovej oblasti ale aj preto to, že by cez rozvrátenú krajiny vpadli na nepokojný Kaukaz wahábistický teroristi podporovaný ropnými monarchiami arabského zálivu a Tureckom. Rusko už zažilo za 20 rokov dve krvavé čečenské vojny a ďalšiu si nemôže dovoliť. Práve pre to podporuje v Čečne svojho vazala kriminálníka a bývalého protiruského bojovníka Ramzana Kadyrova, ktorý v pravý čas zmenil strany a dnes si na Kaukaze buduje akési svoje Intermarium. To sú dôvody ruského angažmá v Sýrii. Eurazianizmus samozrejme nehrá úplne rozhodujúcu rolu v Putinovej vláde no má značný vplyv na jeho rozhodovanie. Určitú rolu tu zohráva aj napríklad insularizmus v podaní Pavlovského a Surkova ale zásadnejší sa zdá byť práve eurazianizmus na čele s Duginom.

Mgr. Peter Legény