Máme za sebou pripomienku veľkej buržoáznej revolúcie. A aj tento rok okorenenú o osem či desať protestných akcii. Nie, nejdem písať o rúškach a bezrúškach, lebo či sa to niekomu bude priečiť či nie, je to v skutočnosti podružná téma. Chcem písať o tom, aké ponaučenie si môžeme ako vlastenecká a identitárna scéna zobrať z novembrových udalostí. Asi ani nemusím písať o tom, že to pred tridsiatimi dvoma rokmi nebol boj za slobodu. Väčšina obyvateľov videla hlavne “mastné hrnce”, čiže si želala životnú úroveň, akú videli, či tušili na Západe. Aj socialistickí ekonómovia v druhej polovici osemdesiatych rokov hovorili o potrebe reštrukturalizovať hospodárstvo, ak sa má Československo udržať v kategórii aspoň priemerne rozvinutých krajín.

Okrem toho súdruhovia kapitulovali aj pod dojmom rýchleho zrútenia režimov v ostatných štátoch východného bloku a v neochote Moskvy intervenovať. Inšpiráciu videli samozrejme v našom východnom tútorovi, kde už pod vedením profesionálneho aparátnika Gorbačova prebiehala perestrojka. Ten sa však neinšpiroval ruskými tradíciami a nenahradil soviety volosťami, kolchozy občinami a štátne podniky samosprávnymi dielňami (arteľ), ale rozhodol sa ekonomiku Sovietskeho zväzu “mierne” kapitalizovať, čo viedlo jedine tak ku kreovaniu ruskej mafie a oligarchie. Podobnou cestou sa chcela vydať aj naša disidentská scéna, len tá netúžila spoločnosť kapitalizovať a liberalizovať mierne, ale naplno a takpovediac zo dňa na deň. Politológ Ján Baránek na margo týchto udalostí správne skonštatoval, že vtedajší disent, ktorý nahradil vedúcu úlohu KSČ v štáte, nemal vlastne žiadny program. Chcel len nekriticky prevziať kapitalizmus a liberálnu demokraciu a transplantovať ich do tela národného organizmu bez ohľadu na to, či na takýto experiment krajina po štyridsiatich rokoch reálneho socializmu pripravená bola, alebo nie. Iste, veľkú úlohu v tom zohral aj fakt, že nová moc bola zložená z vyložených nímandov – kulisára Vaška, ekologického aktivistu (v súčasnosti ekomaniaka) Budaja, herca Kňažka a Fedora Gála, o ktorom obyčajný človek dodnes nemá potuchy, čo vlastne robil pred revolúciou.

Týmto výtečníkom sem tam asistoval profesionálny disident Čarnogurský a obrátení marxisti Kusý s Weissom a ďalšími mentálnymi atlétmi, aby väčšinu z nich nakoniec zaoral do sféry bezvýznamnosti bývalý komunistický podnikový právnik Mečiar. Bolo samozrejme len nevyhnutné, že pod vedením týchto oportunistov, bezohľadných karieristov či neschopných idealistov to nemohlo dopadnúť inak, akože v deväťdesiatych rokoch bol každý piaty Slovák nezamestnaný a životná úroveň bola pod priemerom spred roka ´89. Nemienim tu ale plakať nad rozliatym mliekom a rozpisovať sa o tom, čo sa malo a nemalo urobiť inak. Práve naopak, chcem písať o budúcnosti. November ´89 totiž nemusí byť pre nás len dôvodom na šomranie, ale aj inšpiráciou, ako sa vyvarovať chýb. V Československej socialistickej republike bolo tesne pred nežnou asi sto disidentských organizácii. Bolo to široké spektrum od náboženských aktivistov po ľavičiarov dubčekovského typu. Čo je však dôležité si uvedomiť, boli v podstate bezmocné až do doby, kedy sa začal vládnuci režim politicky a ekonomicky rozkladať a stratil vôľu k moci. Potom už len stačilo čakať na impulz, ktorým sa ukázal byť práve zásah polície proti študentom. Tak sa niektoré, dovtedy tragikomické figúrky postavili pred davy a stali sa z nich tribúni revolúcie. Je dosť dobre možné, že sa čoskoro ocitneme na podobnej dejinnej križovatke. Tak ako v ´89, aj teraz tu máme režim, ktorý obmedzuje ľudské práva (a to nie len v súvislosti s covidom) a ekonomika ide do recesie. Od nového roka sa majú citeľne a skokovo zvýšiť ceny energii, vďaka čomu sa bude zvyšovať všetko. Nadiktovaná snaha o “zelenú” ekonomiku a robotizácia celkom iste vyvolajú ďalšiu stagnáciu, až úpadok. Tak ako počas nežnej, aj teraz môžu ľudia vyjsť do ulíc hlavne kvôli túžbe po lepšom živote. A rovnako ako počas roka ´89, môže pre zmenu nastať priaznivá situácia aj v blízkom zahraničí.

Poľsko je šikanované pre svoj nekompromisný postoj neumožňujúci legalizáciu genocídy vlastného národa a pre povýšenie svojej ústavy nad nálady bruselských byrokratov. Maďarsko má dlhodobo podobný problém. V “starej” únii už počuť čoraz početnejšie výzvy žiadajúce vylúčenie oboch krajín zo spoločenstva, aj keď sú momentálne v prípade Poľska dočasne utíchnuté s ohľadom na situáciu na poľsko-bieloruskej hranici. Ak by však pre nekompromisný postoj Varšavy a Budapešti k takémuto radikálnemu kroku došlo, dá sa reálne očakávať, že režimy oboch krajín sa budú čoraz viac radikalizovať smerom k vlastenectvu a tradicionalizmu. Tým nastane situácia analogická k tej spred vyše tridsiatich rokov – ekonomická stagnácia spojená so zrútením vplyvu vládnucej ideológie na okolité štáty. A tu sa dostávame k jadru veci. Je životne dôležité, aby súčasné vlastenecké organizácie, hoci možno rovnako malé ako kedysi tie antikomunistické, neboli zaskočené takýmto vývojom udalostí. Je viac než nevyhnutné mať pripravené životaschopné riešenia, ktoré bude možné ponúknuť rozbúreným masám. Nepočítam sem samozrejme jedinú (v súčasnosti už rozdvojenú) “skutočnú opozíciu”. Tá sa už kompromitovala spoluprácou so súčasným režimom, ktorý chcela naivne zmeniť tým, že sa stane jeho súčasťou. Ostatne, ani tie organizácie spred ´89 neboli všetky životaschopné, ani neprinášali skutočné riešenia. Treba si preto vybrať tie, ktoré sa nepovažujú za expertov s mesiášskym komplexom a jedinou správnou víziou. Takých tu už bolo a vieme ako to dopadlo. Treba sa nám riadiť myšlienkami veľkých duchov minulosti, ktoré doteraz realizované neboli, alebo byť nemohli.

Slovensku možný vývoj založený na prastarých tradíciách načrtol už Ľudovít Velislav Štúr vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti – miesto partokracie a kapitalizmu agrarizmus obnovených občín, výrobné družstvá pracujúcich v mestách a zastupiteľský systém založený na regionálnych záujmoch. Politici nie volení, ktorí aj tak reprezentujú iba skryté záujmy, ale stav štátny, špeciálne pripravovaný na vodcovský úlohu, ako to v teórii a praxi odporúčali Platón, Pytagoras, Hilaire Belloc a Othmar Spann. K tomu exekutíva obsadzovaná stavovskými organizáciami. A namiesto Európskej únie, ktorá sa stáva čoraz zrejmejšou reinkarnáciou Sovietskeho zväzu – spoločenstvo krajín strednej Európy, ktoré sú previazané spoločnými dejinami, koreňmi náboženských systémov, hodnotovými hierarchiami a politickými skúsenosťami. Je možné, že systém sa skôr či neskôr začne rúcať a veľké skupiny občanov sa začnú obzerať po možnej záchrane. A to bude jedinečná dejinná príležitosť pre všetkých tých, čo chcú úprimne niečo zmeniť k lepšiemu a majú na to aj osobnostné predpoklady. Aj počas zamatovej sa doslova odnikiaľ vyrojili dovtedy väčšinou širokej verejnosti neznámi vodcovia, a to nielen v Prahe či Bratislave, ale v každom okresnom meste. O čo dôležitejší budú v budúcnosti, keď sa všetko súčasné pozlátko začne odlupovať a vzdušné zámky vyfučia! Už starogrécky filozof Herakleitos písal o skrytých vodcoch, “na ktorých ľudia štekajú, lebo ich nepoznajú”. Lepšie sa šikanovanie národovcov, ktorému sú vystavovaní v súčasnosti a celkom iste budú ešte viac v budúcnosti, vyjadriť nedá ani dnes! Je nevyhnutné mať pripravený ucelený program, keď si to doba bude najviac vyžadovať. Pretože sa skôr či neskôr môže opakovať rok ´89, kedy moc doslova “ležala na ulici”.

Mgr. Miroslav Kuna