Kríza na Ukrajine nám nielen poukázala na zvrátenosť geopolitickej situácie dneška, ale otvorila aj ďalšie otázky. Jednou z tých najpálčivejších je budúcnosť Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Slovenská armáda je dlhodobo finančne poddimenzovaná. Nie, nejedná sa tu o problém, ktorý vznikol za súčasnej vlády. Je to problém minimálne posledných pätnástich rokov fungovania našej brannej moci.
Udalosti na Ukrajine jasne ukazujú, že naše vládne garnitúry hrubo zanedbávali obranyschopnosť našej krajiny. Dlhodobo sme sa utešovali tým, že sme členmi NATO a táto globálna vojenská sila nás v prípade potreby ochráni. Každý vojenský konflikt bol od nás v bezpečnej vzdialenosti. Či už sa jednalo o Líbiu alebo Sýriu, utešovali sme sa presvedčením, že je to ďaleko a nás Slovákov sa to netýka. Až Ukrajina nám ukázala pravú skutočnosť. Teraz už nemôžme hovoriť, že nastalá situácia sa nás netýka.
Treba si na rovinu priznať, že naša armáda je v katastrofálnom stave. Modernizácia techniky nikam nepokročila a pritom ešte zhruba desať rokov dozadu, mali slovenské firmy na poli obranných technológií, pripravené moderné a v porovnaní so západnými aj cenovo prístupnejšie vojenské systémy a techniku všeobecne. Iste, do výzbroje sa dostala technika ako samohybná húfnica vz. 2000 Zuzana či obrnené vozidlo Aligator. Vozový park sa omladzuje nákladnými automobilmi Aktis ( taktiež prevažne slovenský výrobok) o ich množstve sa však dá polemizovať, keďže ešte stále väčšina logistických úloh je riešená starými štyridsať a viac ročnými vozidlami typu V3S. Čo sa stalo s projektmi ako samohybný protilietadlový komplex BRAMS, alebo mobilné veliteľské stanovište protilietadlovej obrany ASTRA-PVO, by nám vedeli povedať len odborníci.
Každému musí byť jasné, že Slovensko nemá financie na to, aby si mohlo samé dovoliť nákladné modernizačné programy. Možným riešením je spolupráca, a to najmä so susednou ČR. Projekty riešené s českými firmami tu boli aj sú. Napríklad v poslednej dobe sa zvažuje spoločná modernizácia našich bojových vozidiel pechoty s pracovným názvom BVP- M2 SKCZ. Stále je to však zúfalo málo. Naše vzdušné sily tiež potrebujú kompletnú výmenu techniky. Tu sa ľudovo povedané natíska myšlienka, ktorá je neustále vyťahovaná, a to či vôbec potrebujeme nadzvukové stíhacie letectvo. No majú ho Česi, Maďari aj Poliaci a akurát my ho mať nepotrebujeme?
Okrem samotnej problematiky modernizácie sú tu ale aj iné otázky. Napríklad, čo je v súčasnosti s naším vojenským školstvom. Prečo boli zrušené vojenské gymnáziá, ktoré mohli vychovávať mladých poddôstojníkov – profesionálov? Prečo doteraz nemáme zavedený systém tzv. dobrovoľných záloh, ktoré by združovali mužov a ženy, ktorí by v prípade potreby dobrovoľne doplnili stavy armády bez veľkej mobilizácie? Prečo nemá naša armáda špecializovanú jednotku na boj v horskom teréne? Nemýľme si pojmy s dojmami, to, že vojaci cvičia aj v horách z nich nerobí špecialistov na partizánsky štýl boja.
Ak by sme to všetko zhrnuli musí nám byť jasné, že s rozpočtom dlhodobo okolo 1% HDP našu armádu do poriadku nedáme. Na žiadne pakty, a už vôbec nie na NATO, by som sa nespoliehal. Starí Rimania s obľubou pripomínali výrok „ Kto chce mier musí byť pripravený na vojnu“. Podľa týchto múdrych a praxou preverených slov by sme sa mali riadiť aj my.
Ak si tento článok prečíta nejaký profesionálny vojak určite ho napadne, že opäť sa do armády mieša neinformovaný civilista. Mne nezostáva iné, než len skromne súhlasiť, avšak treba si uvedomiť, že tento rezort už viedli aj ľudia, ktorý riadili hypermarket a mali dokonca „modrú knižku“. A ako to dopadlo…
Mgr Peter Legény