Referendom o odtrhnutí sa Krymu od Ukrajiny a jeho očakávanom pričlenení k Rusku, sa de facto začne parcelácia Ukrajiny. V hre je aj odtrhnutie ruskojazyčnej východnej Ukrajiny. A napokon, netreba zabúdať na región Podkarpatskej Rusi – tzv. Zakarpatska, ktoré sa rozprestiera priamo za našimi hranicami, veľké ako tretina Slovenska. Zakarpatsko, nazývané niekedy i Podkarpatskou Rusou, bolo už na prelome 19. a 20. storočia najpestrejšou národnostnou oblasťou Uhorska. Vymedzovali ho župy Užhorodská, Berehovská, Ugočská a Marmarošská. Po rozpade Uhorska v roku 1918 si obyvateľstvo Zakarpatska žiadalo začlenenie do vynikajúcej Česko-slovenskej republiky a nie zotrvanie v štátnom zväzku s Maďarskom. Jedným zo špecifík Zakarpatska bola mimoriadne vysoká koncentrácia židovského obyvateľstva – žila tu celá polovica (80 000) príslušníkov židovského etnika z celej Č-SR. Zo 483 obcí Zakarpatska bolo len 9 takých, v ktorých židia nežili. Počas jestvovania Č-SR však došlo ku kolonizácií Zakarpatska českými úradníkmi, žandárstvom a inými českými štátnymi zamestnancami, keďže Zakarpatsko sa malo stať centrom „československosti“ a umožniť tak pevné zovretie Slovenska čechoslovakistami z východu i západu.

Napriek obrovskej snahe sa tak nestalo, ba práve naopak, čechoslovakizmus a čechokolonializmus tamojšie obyvateľstvo poburoval. Aj preto, s úsvitom slobody, si zástupcovia Zakarpatska dňa 6. októbra 1938 na vyhlásení autonómie Slovenska v Žiline, želali zotrvanie v spoločnom štáte so Slovenskom, ak vyhlási samostatnosť, čo sa 14. marca 1939 aj stalo. Zakarpatsko práve pred 75.rokmi vyhlásilo nezávislosť – 15.marca 1939. Vzápätí však bolo  okupované horthyovským Maďarskom, ktorému sa ho podarilo úplne obsadiť v priebehu troch dní.

K najväčšej neprávosti voči Zakarpatsku a Slovensku však došlo 29. júna 1945, kedy pražská vláda územie Zakarpatska odstúpila boľševickému ZSSR. Klement Gottwald dokonca rátal s tým, že predstavitelia ZSSR sa zachovajú obdobne ako v prípade Poľska, ktoré taktiež odstúpilo rozsiahle územia na východe, výmenou za posun západných hraníc – na úkor Nemecka. Nikým nevolená československá vláda opäť raz rezala slovenskú zem (v r. 1920 v prospech Poľska odstúpila Hornú Oravu a Horný Spiš) a nádejala sa na zisk celého Ratiborska, Hlučínska a Kladska na úkor Nemecka a Rakúska. Napokon k posunu západných hraníc Č-SR nedošlo, ba čo viac, pod zvrchovanosť ZSSR sa dostalo aj 13 slovenských obcí dovtedy nepatriacich k Zakarpatsku o rozlohe 137km2, hoci v nich žilo úhrnne len 189 osôb rusínskeho pôvodu. Československo sa tak stalo jediným štátom na strane víťazných mocností, ktoré malo po vojne menšiu rozlohu, ako pred ňou.

Obyvatelia Zakarpatska so slovenským pôvodom mohli požiadať do 1. marca 1946 o presídlenie do Č-SR, čím sa národnostná štruktúra Zakarpatska podstatne zmenila. Podľa odhadov o opciu malo požiadať okolo 30 – 40 tisíc optantov, reálne malo prísť k presídleniu okolo 5 – 6 tisíc osôb. O opciu požiadalo 12 000 osôb. Napokon bolo presídlených len 5026 osôb, ktoré si do Č-SR mohli doniesť len 10 kg zvrškov. Finančné prostriedky si mohli odniesť vo výške 1000 rubľov, no nezriedka ich o ne ešte na hraniciach Sovieti pripravili. Úplne vylúčený bol vývoz akýchkoľvek umeleckých diel, starožitností a iných cenností, vrátane zlata. Optanti boli umiestnení v najrozličnejších oblastiach Slovenska, pričom prevažoval skôr juh Slovenska – vyľudnený po odchode Maďarov, najmä na Gemeri, ale časť týchto optantov bola usídlená na Šariši a po celom východnom Slovensku, ale aj v Bratislave a podobne.

40 ročná asimilácia príslušníkov slovenského národa, ktorí neopustili svoju domovinu – Zakarpatsko, priniesla svoje trpké ovocie – hoci ešte v roku 1921 bol napríklad v Užhorodskom okrese podiel slovenského obyvateľstva 25,5%, alebo ešte v roku 1945 žilo slovenské obyvateľstvo v 44 obciach Užhorodskej župy, 23 obciach Berežskej, 22 Marmarošskej a 8 Ugočskej župy, pokles slovenského obyvateľstva po roku 1945 bol zjavný – a nielen kvôli presťahovaniu časti komunity do Č-SR. V roku 1959 sa k slovenskej národnosti prihlásilo len 14 674 osôb, v roku 1989 už len 7329 osôb, čo tvorilo len 0,6% obyvateľstva… Sovietsky režim neuznával menšinové práva našich hranicou odlúčených bratov.

Až v roku 1991 uzrel svetlo sveta po rokoch perzekúcií prvý slovenský spolok – Spolok Ľudovíta Štúra v Jovre (Storožnica) pri Užhorode. V roku 1993 sa rok predtým vytvorený Miestny odbor Matice Slovenskej pretvoril na Oblastnú kultúrno – osvetovú organizáciu Matice Slovenskej na Zakarpatsku. Táto si čoskoro vytvorila svoje miestne pobočky v slovenských centrách akými sú Užhorod, Veľké Berezné, Turie Remety, Hlboké, Seredné, Antalovce, Jovra (Storožnica) a Mukačevo. Cieľom je kriesiť a udržiavať slovenskú národnú identitu v Zakarpatsku. V roku 1998 mala Matica Slovenská v Zakarpatsku 1500 organizovaných členov. Miestni matičiari taktiež odmietajú tvrdenie oficiálnych štatistík, podľa ktorých v Zakarpatsku žije len 7300 osôb slovenskej národnosti a hovoria o minimálne dvojnásobnom počte – 15 až 17 tisíc. Reálne však pri zohľadňovaní pôvodu hovoria o 30 až 40 tisícoch príslušníkoch nášho národa.

Na Zakarpatsku je záujem o výuku slovenského jazyka vo viacerých obciach, kde sa i vyučuje. Prvá trieda s vyučovacím jazykom slovenským bola otvorená v školskom roku 1997/98 v Jovre (Storožnici), veľký záujem o výuku slovenského jazyka je i z centrálnej oblasti Zakarpatska – Mukačeva a Fridešova. V súčasnosti je v Zakarpatsku 15 slovenských, prevažne gréckokatolíckych kostolov. Na rozdiel od Poľska, v Zakarpatsku je slovo Božie možné hlásať aj v slovenskom jazyku. Prispieva to k vzájomnej dôvere a napĺňa nádejou, že neprirodzená hranica vytýčená červenými okupantmi a ich čechoslovakistickými pomáhačmi v roku 1945, jedného dňa zmizne. Zakarpatsko naposledy o svojom osude rozhodovalo v roku 1991, kedy sa 78% tamojších obyvateľov vyslovilo za autonómiu Zakarpatska. Tá im dodnes nebola udelená. Aký postoj tamojšie obyvateľstvo zaujme dnes, pod vplyvom parcelácie Ukrajiny? Budeme mať na východnej hranici za suseda Ukrajinu, alebo nový štát?

Mgr. Slavomír Hromada