4. júna si každoročne pripomíname výročie podpisu Trianonskej zmluvy, ktorá určila južnú hranicu Slovenska s Maďarskom. Južná hranica Slovenska totiž nebola určená celé tisícročie – presnejšie, počas trvania Rastislavovej či Svätoplukovej ríše siahalo slovenské osídlenie od Baltu až po Jadran a celý Balkán. Vpád kočovných Maďarských kmeňov a ich usadenie sa pod zámienkou prezimovania v Potisí v roku 896, znamenalo ich postupné osídľovanie dovtedy slovenskej Panónie. Neskôr, premenou Svätoplukovej ríše na Uhorsko (okolo roku 1000) sa konštituovala mnohonárodnostná ríša, ktorá však spočiatku nepoznala národnostné napätia a nevraživosť. Až v meruôsmych rokoch a najmä po Rakúsko – Uhorskom vyrovnaní v roku 1867, sa z Uhorska vinou vládnucej maďarskej šľachty a jej politiky premeny Uhorska na jednoliaty maďarský štát, stal žalár národov. Nečudo teda, že po prehratej 1. svetovej vojne, utláčané národy využili možnosť, ktorú im víťazné mocnosti ponúkli – vo forme práva na sebaurčenie.
Maďari sa však s rozdelením ich panstva nevedeli a mnohí sa ani dosiaľ nemôžu zmieriť. Preto i vyjednávania o mierovej zmluve s Maďarskom trvali najdlhšie a v prípade Česko – Slovenskej republiky sa uzavreli až takmer 2 roky po skončení vojny. Zo začiatku sa zdalo, že Slovensko nedosiahne hranicu ani po Dunaj. Neskôr sa uvažovalo až o prepojení so slovanskými národmi prostredníctvom územného pása v priestore dnešných rakúsko – maďarských hraníc, pričom Č-SR by pripadlo rakúske Burgenlandsko vrátane Neusiedlerského jazera. Hranice Spojeného Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov by taktiež siahali z juhu až po Neusiedlerské jazero. Ďalším zámerom bolo vytýčiť južnú hranicu až v tzv. Dunajskom oblúku pred mestom Vác, pričom by sa ďalej ťahala cez pohorie Čerhát, Bukové vrchy až po Abovské vrchy na východnom Slovensku. Tak by sa slovenským mestom stal i napríklad Miškovec (Miskolc). Rozhraničovacia komisia napokon určila hranicu severnejšie, t. j. dnešný stav. Platila totiž zásada, aby v Maďarsku zostalo približne toľko slovenského obyvateľstva, ako maďarského na Slovensku.
Ak by sa realizoval pôvodný variant, na Slovensku by žilo i viac než 1 milión Maďarov. Takto sa na Slovensku v roku 1921 k maďarskej národnosti prihlásilo 634 827 osôb. V Maďarsku sa k slovenskej národnosti prihlásilo 141 918 obyvateľov. Vychádzajúc z praktík, ktoré Maďarsko permanentne používa, dobové pramene uvádzali až 400 000 obyvateľov slovenskej národnosti. Na potvrdenie tohto tvrdenia svedčí i fakt, že ešte v roku 1946 (po vyše 25 rokoch horthyovskej hrôzovlády!) Česko-slovenská presídľovacia komisia zistila v Maďarsku 473 566 obyvateľov slovenskej národnosti, z ktorých sa 80 000 presídlilo na Slovensko. Naopak, zo Slovenska odišlo do Maďarska po roku 1945 okolo 72 000 osôb. V rámci reslovakizácie (keď bolo potrebné dokázať česko – slovenským úradom slovenský pôvod) bola slovenská národnosť priznaná 220 000 osobám. To znamená, že v Maďarsku ostalo po roku 1948 ešte asi 400 000 príslušníkov slovenského národa. Na Slovensku naopak cca 340 000 osôb maďarskej národnosti.
4. jún 1920 sa stal jazvou, s ktorou sa maďarskí iredentisti dodnes nevyrovnali. Už i na Mierovej konferencii predseda maďarskej delegácie – smutne známy gróf Albert Apponyi – bývalý minister školstva a tuhý maďarizátor, vyhlásil: „ Podelením Uhorska sa časť jeho obyvateľstva (Maďarov) dostane pod hegemóniu rás s nižšou kultúrou!“ Ani takéto vyhlásenia, ani iné vyhrážky, prosby, manipulácie a rafinované klamstvá však Mierovú konferenciu nepresvedčili a 4. júna 1920 o 16,30 hodine bol osud Uhorska spečatený podpisom Mierovej zmluvy v paláci Grand Trianon, neďaleko Versailes.
Preto i vstúpila do povedomia ako „Trianonská zmluva.“ Maďarsko sa nikdy nevzdalo jej revízie. Avšak všetky pokusy z maďarskej strany boli dosiaľ neúspešné a priviedli len ešte väčšiu skazu na Maďarsko. Najdlhšie sa pod zvrchovanosť Maďarska dostal juh Slovenska v rokoch 1938 – 1945, no potom Maďarsko stratilo ešte i územie Jaroviec, Rusoviec a Čuňova.
Silnejúce tendecie na revíziu Trianonu budú silnieť v súvislosti s blížiacim sa 100-tým výročím Trianonskej zmluvy. Nie je tajomstvom, že reči pri vstupe do EÚ o zjednotení sa národa ponad hranice, by mohli mať dohru v prípade rozpadu EÚ – kedy by mohla byť nastolená otázka hraníc a obyvateľstva, najmä ak maďarská vláda svojim krajanom húfne rozdáva maďarské občianstvo. Vďaka kosovskému precedensu a momentálne už aj precedensom z Abchádzka, Osetska či najnovšie Krymu a východnej Ukrajiny, nemožno tento scenár vylúčiť. Otázne je, aká je ale motivácia pre spojenie sa s ekonomicky slabším Maďarskom pre slovenských Maďarov. A tak táto príťažlivosť je výlučne zo strany podkarpatských Maďarov na Ukrajine, ktorý získavajú pas krajiny EÚ, rovnako tak vojvodinských Maďarov v Srbsku, či zúbožených transylvánskych Sikulov – ktorých mimochodom nechcú ani samotní Maďari – keď ich odmietli v referende, keďže oblasť, ktorú obývajú patrí k najzaostalejším v Rumunsku a nedosahuje ani 20% HDP Bukurešti. Scenár teda ťažko odhadnúť a na naše dohady nám dá odpoveď možno už blízka budúcnosť.
Mgr. Slavomír Hromada