Možno sa ešte dožijeme globálnej nadvlády Ázie. A svetu to zrejme nebude na škodu. Uvedomujem si, že tento článok už vďaka prvým vetám vyznie veľmi kontroverzne, ale dôvody ktoré uvediem na obhajobu takéhoto tvrdenia možno čitateľ nakoniec aspoň zváži. A nemyslím tým teraz len na vzostup Indie a Číny.

Posledné týždne sme neustále bombardovaní správami o kríze v Perzskom zálive. Irán zasa raz drží svetové spoločenstvo (rozumej USA a Veľkú Britániu) v “miernom” napätí. Dokonca vraj malo dôjsť aj k priamemu úderu na Teherán, ktorý desať minút pred začiatkom celej operácie odvolal nevyspytateľný kovboj v Bielom dome, pretože si to včas rozmyslel. Ale pozrime sa teraz na okamih na samotnú Iránsku republiku. Keď odložíme bokom pre nás neprijateľný islam, uvidíme Irán z trochu inej perspektívy. Od ostatných moslimských krajín sa totiž dosť odlišuje. Predovšetkým Iránci alebo Peržania patria k indoeurópskej (árijskej) rodine národov, ktoré zdieľajú spoločný základ v indoeurópskom prajazyku. Koniec koncov, aj samotný názov Irán znamená v preklade “zem Árijcov”. 

A dovolím si napísať, že práve v súčasnom politickom systéme Iránu sa ako v jednom z mála odzrkadľuje tradičné delenie spoločnosti na trojaký ľud (kňazi, bojovníci, výrobcovia), aké bolo pôvodne prítomné u všetkých árijských národov. Tak tomu bolo ešte v stredoveku aj v Európe, kde na prvom mieste bola Cirkev, potom rytierstvo (belatores) a nakoniec obyčajný ľud (laboratores). Aj v Iráne je duchovný stav ajatoláhov prvým stavom v spoločnosti. Za nimi je trieda bojovníkov zosobnená najmä Revolučnými gardami, o ktorých je po tieto dni tiež dosť počuť. Z tejto triedy bol u árijských národov vždy vyberaný vodca a je fakt, že veľká časť vrcholových politikov krajiny, guvernérov provincii a starostov miest bola pôvodne členmi týchto gárd. Tretí ľud, teda všetci ostatní obyvatelia republiky, sa podieľajú na moci voľbami, avšak majú k dispozícii iba tých kandidátov, ktorých schváli duchovná a vojenská elita. Ale hlavne je Irán národným štátom Peržanov, hoci v ňom majú významné zastúpenie aj početné národnostné menšiny. Napriek tomu sa ich Iránci snažia neustále asimilovať, čo vyvoláva veľké prejavy odporu najmä zo strany Arabov, Azerov a samozrejme Kurdov, hoci sa u všetkých jedná o moslimov. Nie tak u kresťanských Arménov. Tí majú napr. ako jediní dovolené vyrábať víno, takže s nimi chce byť každý kamarát. Aj pravoverní iránski moslimovia. Naposledy sa etnické napätie zreteľne prejavilo v septembri minulého roku, keď došlo ku krvavému útoku počas vojenskej prehliadky v prevažne Arabmi obývanej provincii Ahváz. K zodpovednosti sa popri Islamskom štáte prihlásil aj Ahvázky národný odpor, protivládna skupina etnických Arabov. Irán je asi jedinou moslimskou krajinou, ktorá prikladá etnicite nejaký zvláštny význam, keďže pre väčšinu moslimov je dôležitejšia Umma, čiže svetové islamské spoločenstvo. Nie je však ani zďaleka jedinou ázijskou krajinou s takýmto náhľadom.

Ďalším, už tradičným príkladom je Japonsko, kde panuje skutočný odpor k prijímaniu cudzincov. Rovnako sa tam dívajú na zmiešané manželstvá, takže občianstvo tam nie je možné získať ani sobášom, ako je tomu napr. u nás. Preto Tokio napriek tlaku Západu a OSN prijme každoročne len zanedbateľný počet utečencov. Dodnes tam nedosiahla plnú emancipáciu ani kórejská menšina a nepomohol jej ani fakt, že sa jedná tiež o Aziatov.

Ešte vyhrotenejšie je to v Myanmare, bývalej Barme. Po páde vojenskej diktatúry bol v roku 2015 demokraticky zvoleným parlamentom prijatý balík zákonov na ochranu rasy a náboženstva (budhizmu) ako potvrdenie tvrdej línie vlády najmä voči problémovým moslimským Rohingom v provincii Arakan. A čuduj sa svete, nijaké sankcie nepoložili režim v Rangúne, ani islamský svet sa nevydal na pochod, aby potrestal neveriacich. To je inak dosť dôležité poučenie aj pre Európu. Viac ako 600 000 Rohingov bolo vyhnaných do susedného Bangladéša, kam aj etnicky patria. A tvárami celej kampane bolo niekoľko radikálnych budhistických mníchov, ako napr. Ashin Wirathu, ktorý v jednej kázni odporučil myanmarským ženám, aby sa radšej vydali za psov ako za moslimov. Rohingov označil za “ilegálnych prisťahovalcov z Bangladéša”, ktorí boli do Barmy nasťahovaný ešte v časoch Britského impéria. Ďalší radikálny duchovný, Sitagu Sayadaw, v kázni myanmarským vojakom hovoril o moslimoch ako o “mužoch zlého života, o nič lepších ako zvieratá” a vyzval ich, aby nepriateľa nešetrili. Obaja mnísi sú významnými členmi Organizácie na ochranu rasy a náboženstva – Ma Bha Tha.  Pripomeňme len, že podobné kázne držali kedysi duchovní aj v Európe. Takisto boli občianstva zbavení aj miestni Indovia a je pritom jedno koľko generácii už v krajine žijú. V občianskych preukazoch majú jednoducho uvedený indický pôvod. Za skutočnú perličku možno označiť fakt, že túto etnickú čistku svojou autoritou zaštítila aj miestna top politička a nositeľka Nobelovej ceny za mier Aun Schan Su ťij. Radikálni budhisti ospravedlňujú tento tvrdý postup národným pudom sebazáchovy. Ako príklad uvádzajú krajiny ako Indonézia či Afganistan, ktoré boli pôvodne tiež budhistické, až kým sa v nich moslimská menšina nestala väčšinou, takže vďaka svojej natalite či agresivite hostiteľskú spoločnosť nakoniec ovládla. V Indii zasa vládnuci Hindustánci dýchajú na krk početným menšinám, najmä bojovným Sikhom. Konflikt s nimi vyústil ešte v roku 1984 do masakry v Amritsare, ich svätom meste. Práve na to doplatila životom aj indická premiérka Indira Ghándiová, ktorú zavraždili jej sikhskí telesní strážcovia.

Aj v Indii pochádza mocenská elita najmä z kňažskej a vojenskej aristokracie, čiže brahmánov a kšátriov, tak ako tomu bolo u starých Árijcov. Príslušnosť k nim je navyše podmienená výlučne pokrvne. Na Srí Lanke sú zasa väčšinoví Singhálci vysadení na menšinových Tamilov a miestnych moslimov. Singhálci sa totiž považujú za potomkov Árijcov na rozdiel od Tamilov, ktorí boli na ostrov privezení väčšinou až Britmi, a preto ich považujú za cudzincov. Povstanie tamilských Tigrov tak vyplnilo veľkú časť moderných dejín ostrova. Ukončila ho až brutálna vojenská asistencia Čínskej ľudovej armády. A podobný ničivý zásah sa po nedávnych teroristických útokoch dá predpokladať aj voči miestnej komunite moslimov. Krásnym príkladom je aj Bhután. Liberáli ho milujú, pretože je tam štátnym náboženstvom tibetský budhizmus ich uctievanej ikony Dalajlámu (však, páni Kiska a Poliačik!). Takisto ho milujú aj ľavicoví ekoteroristi, pretože Bhután má v ústave napísané, že minimálne 60% krajiny musia pokrývať lesy a aspoň 20% musia tvoriť národné parky a chránené územia, čo by inak nebolo na škodu realizovať aj na Slovensku. Proklamovaným cieľom vlády nie je rast hrubého domáceho produktu, ale “hrubého národného šťastia”. Ale ten istý Bhután neváhal v deväťdesiatych rokoch vyhnať zo svojho územia stotisícovú menšinu hinduistických Lhotshampov (pätina obyvateľstva!), pretože sa nedokázali prispôsobiť väčšinovej populácii a kultúre, ako sa uvádzalo v oficiálnom stanovisku vlády. Navyše sa líšili aj etnicky, takže ich vyhlásili aj za nelegálnych imigrantov z Nepálu. Bhutánci si rozdelili ich pôdu a domy a nie som si vôbec istý, či je táto čistka u nás, či dokonca v Európe, vôbec známa. A liberáli milujú Bhután naďalej a ten nemá núdzu o turistov zo Západu. Zdá sa, že neprispôsobivých obyvateľov môžu zo svojho územia deportovať všetky štáty okrem tých, ktoré obývajú ľudia európskeho pôvodu.

Ale asi nikde nie je posadnutosť etnocentrizmom tak vyhranená ako na Kórejskom poloostrove. Svoje by o tom mohol fundovane porozprávať americký profesor Brian Reynolds Myers, toho času pôsobiaci na juhokórejskej univerzite Dongseo v Busane. Tento fenomén skúmal dvadsať rokov a vydal o ňom knihu z názvom Najčistejšia rasa: ako sa Severokórejci vidia a prečo je dôležitá. Tvrdí v nej, že severokórejský režim je z ideologického (nie ekonomického) hľadiska skôr bližší predvojnovému japonskému fašizmu, ako hocakej forme komunizmu. Konštatuje, že severokórejská vláda je tiež rovnako xenofóbna a militaristická. Ako príklad uvádza etnicky ladené zosmiešňujúce karikatúry Američanov a Japoncov, verejné zlynčovanie čiernych kubánskych diplomatov, či nútené potraty u žien, ktoré otehotneli s cudzincami. Vláda vyhlasuje, že krajina musí znášať diktát nečistého sveta, ktorý ohrozuje čistú kórejskú rasu. Otvorene rasistické kritériá týkajúce sa národnej identity vykresľujú vlastných občanov ako nevinných a cnostných, avšak vojensky slabých. Preto vládnuca ideológia Junche vyžaduje hospodársku sebestačnosť, vojenskú pripravenosť a nezávislú zahraničnú politiku, ktoré má zabezpečiť úsilie charizmatického vodcu. Skôr ako by v čitateľovi skrslo podozrenie, že sa snažím o chválu dynastie Kimov uvediem, že aj juhokórejský zákon o občianstve je založený na ius sanguinis, teda práve krvi. V Južnej Kórei má pojem “čistá krv” za následok otvorenú diskrimináciu ľudí zmiešaného pôvodu či tam usadených cudzincov. Takéto ponímanie nacionalizmu sa sústredilo v hesle uri nara! (moja krajina!). Dopisovateľ novín Korea Times Jon Huer o tom hovorí nasledovné: “V snahe porozumieť Južnej Kórei si musíme uvedomiť, aká dôležitá je tam krv. Kórejčania milujú svoju krv, v užšom zmysle aj metaforicky. Preferujú pokrvné vzťahy nad ostatnými väzbami a spojeniami. Jednoducho povedané, Južná Kórea preferuje svojich obyvateľov, len ak majú spoločnú krv…”  V oboch Kóreách je tak teória čistej krvi spoločnou vierou, pričom sa k nej hlásili aj niektorí juhokórejskí prezidenti. Vychádza z presvedčenia, že Kórejčania netvoria len národ, ale aj rasu, ktorá zdieľa originálnu kultúru vychádzajúcu z čistej pokrvnej línie ako jej prazákladu. Preto sa tam často používa výraz minjok, rasový národ.

Nevynecháme samozrejme ani Čínu, ktorá dlhodobo podporuje politiku vnútornej kolonizácie väčšinovými Hanmi do oblastí národnostných menšín ako sú Ujguristan, Tibet, či Vnútorné Mongolsko. Číňania samotní sú ako-tak ochotní uznať, že príslušníci bielej rasy sú im takmer rovní, ale nie rovní. Vďaka tomuto presvedčeniu došlo aj k známemu incidentu spred pár rokov, keď čínski turistickí sprievodcovia v Moskve nazývali Rusko pred svojimi krajanmi barbarským kráľovstvom. Čo sa týka iných rás, tak aj napriek veľkým investíciam v Afrike v posledných rokoch černochov v skutočnosti skoro ani nepovažujú za ľudí. Snaha o dokázanie vlastnej etnickej výnimočnosti dokonca v Číne viedla miestnych vedcov až k snahe presvedčivo dokázať, že Číňania pochádzajú z iného druhu hominida (predka človeka), ako je tomu u iných rás. Avšak o čínskom rasizme sa takmer nehovorí. Podobné je to aj v Mongolsku, Thajsku, či iných ázijských krajinách, ale to už by sme zbytočne naťahovali. Už len dodajme, že popri veľkom dôraze na etnicitu pokročili vyspelé ázijské krajiny aj v budovaní stavovského štátu. Korporatívne je riadený Hong-Kong, podobný model je vidieť aj v parlamente v Pekingu a stavovské tendencie je možné vysledovať aj u ďalších ázijských ekonomických tigrov. Čo sa mravov týka, stačí uviesť dva príklady za mnohé iné – v spomínanom Myanmare a Bhutáne je homosexuálne správanie trestné! Podobné zákony samozrejme platia len tam, kde sa zachovali tradičné hodnoty a neprebehla konverzia na západný liberalizmus. Toto spojenie nacionalizmu, korporativizmu a náboženskej morálky má však svoj pôvod v európskom kultúrnom okruhu. Od nás ho len prebrali, tak ako svojho času komunizmus. A preto raz príde čas, keď sa budeme musieť od nich naopak zasa učiť my.

Tu sa už dostávame k vysvetleniu kontroverzného úvodu tohto článku. Na rozdiel od národov Západnej civilizácie, kde bola vďaka “syndrómu viny” za holokaust zdiskreditovaná koncepcia etnicity založenej na rase, mnohé ázijské národy hrdo stavajú do popredia svoju etnickú homogenitu a nenarušenú pokrvnú líniu. A práve vďaka tomuto faktu som si dovolil poznamenať, že budúcnosť naozaj môže patriť im a nie nám, ak sa  nestane nejaký zázrak a u ľudí obývajúcich severnú pologuľu nedôjde k mohutnému prebudeniu starých ideí a inštinktov. Z vyššie uvedeného vyplýva, že väčšina Aziatov na rozdiel od nás nezabudla, že jednotnú, jedinečnú a prosperujúcu civilizáciu dokážu vytvoriť len ľudia rovnakého pôvodu. Preto si svoju rasovú jedinečnosť žiarlivo strážia. Aj keď niekedy až zbytočne brutálne, ale to už vychádza z ich povahy. Pred pár dňami India úspešne vyslala do vesmíru vesmírnu sondu Čandrájan 2. Ak všetko pôjde podľa plánu, v septembri pristane na Mesiaci. Tým sa popri USA, Rusku a Číne stane len štvrtou krajinou sveta, ktorej sa niečo také podarilo. Už teraz je to 2:2 medzi európskou civilizáciou a Áziou. Ale stav nezostane nerozhodný navždy. Centrum svetovej kultúry, moci a civilizovaného spôsobu života sa tak možno časom presunie zo Západu na Východ. USA sú na najlepšej ceste k rozpadu, či dokonca k druhej (rasovej) občianskej vojne a západnej Európe bezprostredne hrozí pohltenie islamom a Afrikou. Možno sa nám, Stredoeurópanom, otvorí na východe možnosť celkom nečakaného spojenectva. O to viac, že s nami nemajú Aziati zlú historickú skúsenosť, čo sa o iných západných národoch napr. vďaka kolonializmu povedať nedá. Zrejme sa naozaj začalo ázijské storočie. A ako som už uviedol na začiatku, v porovnaní s dnešnou dominanciou mravne skrachovaného Západu to možno ani nebude na škodu.

Mgr. Miroslav Kuna