Roosevelt_monroe_Doctrine_cartoon

Pre mnohých konzervatívne a nacionálne zmýšľajúcich ľudí museli byť posledné kroky Trumpovej administratívy skutočným šokom. Ten istý Trump, ktorý kritizoval Obamu pre jeho politiku v Sýrii a žiadal stiahnutie sa z tohto konfliktu, vydal rozkaz zaútočiť na sýrsku leteckú základňu. Ten istý Trump, ktorý hovoril o potrebe zmierenia a spolupráce s Ruskom, teraz hovorí o značnom zhoršení vzťahov medzi Washingtonom a Moskvou. Žiaľ, takýto posun sa dal predpokladať. Americký prezident má totiž (okrem iných) jednu vážnu slabosť, u takého egomaniaka rozhodujúcu. Túži byť milovaný. A tak útok na Asada mal byť vlastne snahou priblížiť sa k voličom Hillary Clintonovej. Okrem toho sa ako veľmi zásadný ukázal aj vplyv šedých eminencii v Bielom dome, menovite prezidentovho zaťa, vplyvného židovského podnikateľa Jareda Kushnera a jeho dcéry Ivanky.

Podľa britských médií to bola práve táto návrhárka luxusnej dámskej módy, ktorá presvedčila otca, aby v Sýrii zasiahol. A tak mocný “vodca” Západného sveta dostal na arabských sociálnych sieťach novú ironickú prezývku – Abu Ivanka al – Amriki, čiže Otec Ivanky –  Američan. Tento unáhlený krok tiež predznamenal ústup vplyvu nacionalistického a alternatívno-pravicového krídla okolo šéfa Trumpových poradcov Steva Bannona. To on stál za zákazom vstupu občanov niektorých rizikových moslimských krajín do USA a už dlhšie viedol zákulisný boj s Kushnerom. Ďalšie kroky americkej “rodinnej” administratívy sú teda veľmi otázne.

Ale, nemýľme sa! Spojené štáty americké sa sotva budú správať rozumne bez ohľadu na to, kto sedí v Oválnej pracovni. Podľa citovaného amerického politológa a špecialistu na dlhodobé geopolitické prognózy Georgea Friedmana sa Amerika správa ako nevyspytateľný teenager, ktorý akoby si neuvedomoval svoju silu. A ako relatívne mladá agresívna veľmoc sa k použitiu sily bez ohľadu na následky neuchyľuje len posledných sto rokov. Túto genetickú výbavu má totiž už od svojho vzniku. Veľká Británia ešte počas zápasu o dominanciu v Severnej Amerike určila za hranicu bielej kolonizácie Apalačské pohorie. Za ním až k veľtoku Mississippi malo zostať poloautonómne územie indiánskych kmeňov pod politickým a vojenským dohľadom Londýna. Táto politika  zabezpečila Britom mnoho oddaných indiánskych spojencov a nenávisť osadníkov, ktorí túžili po novej pôde. To bol skutočný dôvod Vojny s odpadlíkmi (pôvodný britský názov, v USA ju nazývajú Vojna za nezávislosť), nie zvýšenie cla na čaj či nedostatočné politické zastúpenie. Po získaní nezávislosti Američania podľa arogantného presvedčenia o “osudovej predurčenosti” sčasti genocídnymi vojnami, sčasti podvodom, lúpežou či kúpou posunuli svoje hranice až k Tichému oceánu. Pritom sa riadili tzv. Monroevou doktrínou, podľa ktorej sa mal kontinent udržať mimo záujmu európskych koloniálnych veľmocí ako oblasť demokratických slobôd a republikánskych hodnôt. Znie to síce pekne, ale v skutočnosti to znamenalo, že celý obrovský americký svetadiel mal mať len jedného vládcu a kolonizátora – Spojené štáty americké. Podľa tejto politiky podporovali USA “národnooslobodzovacie” hnutia proti európskym metropolám a novovzniknuté štáty sa snažili politicky a ekonomicky ovládnuť. Kde to nešlo pokojnou cestou, tam nastúpila ozbrojená akcia, ako to dokazuje niekoľko nasledujúcich príkladov:

Intervencia v Paname (1902-1903)

Okupácia Nikaragui (1912-1933)

Okupácia Haiti (1915-1934)

Okupácia Dominikánskej republiky (1916-1924)

Intervencia do Hondurasu (1903, 1907, 1911, 1912, 1919, 1924, 1925)

Intervencia proti revolúcii v Mexiku (1914-1919)

Keďže Američania sú národom podnikateľov, mali tieto intervencie okrem mocenskej aj nezanedbateľnú ekonomickú motiváciu, tak ako je to v súčasnosti v prípade Iraku či Líbie. Napríklad útok na Mexiko sledoval ochranu amerických ropných záujmov. Intervencie do Haiti a na Kubu mali ochrániť investície National City Bank. Aj v ostatných stredoamerických republikách šlo o výnosy bankových domov, ako v prípade International Banking House of Brown Brothers v Nikaragui. A okupácia Dominikánskej republiky zasa ochránila záujmy amerického cukrovarníctva. Keď bol takto spacifikovaný kontinent, rozhliadli sa americkí demokrati po svete. Na začiatku 20-teho storočia však toho na delenie veľa nezostalo. Preto neváhali zaútočiť na mladú Filipínsku republiku, ktorá sa práve zbavila španielskej koloniálnej nadvlády, a to dokonca s pokryteckou pomocou Američanov. Nepomohlo ani apelovanie filipínskeho prezidenta Emilia Aguinalda na nepríjemnú analógiu s americkou vojnou za nezávislosť. Američania postupovali nesmierne brutálne a pacifikácia súostrovia si medzi rokmi 1899 až 1913 vyžiadala 1,5 milióna obetí. Britský spisovateľ Rudyard Kipling sa mýlil, keď s potešením konštatoval, že aj Washington konečne ponesie “bremeno bieleho muža,” čiže snahu vyspelého sveta o scivilizovanie Afriky a Ázie. O civilizačnom nasadení americkej armády na Filipínach svedčí aj odporúčanie veliaceho generála J. H. Smitha jeho  vojakom: “Zabite každého, kto má viac ako desať rokov!” Medzi dvoma svetovými vojnami sa USA považovali aj za protektorov Číny. A samozrejme, aj tu šlo o vyšliapanie cesty tentoraz pre spoločnosť Standard Oil, aby mohla na tejto prastarej civilizácii nerušene koristiť. Nasledovalo veľké napätie s Tokiom, snažiacim sa v Ázii o vybudovanie vlastného impéria. Práve táto situácia potom vyústila do útoku na Pearl Harbor. Že je toto politika pre USA typická svedčí aj tzv. Business Plot, príprava vojenského prevratu plánovaná skupinou veľkých priemyselníkov a obchodníkov. Mal ním byť odstránený prezident Roosevelt, ktorý sa spočiatku snažil stiahnuť krajinu zo svetového diania. V roku 1934 o tom vydal svedectvo pred Kongresom Spojených štátov generál Smedley Butler, vo svojej dobe najviac dekorovaný mariňák v histórii americkej armády. Bojoval celkovo v šiestich konfliktoch prvej tretiny 20-teho storočia a svoje dojmy z týchto kampaní zhrnul v knihe War is a Racket (Vojna je kšeft). V nej popísal, ako súkromné spoločnosti zarábali na všetkých vojnových konfliktoch, do ktorých sa USA v čase jeho pôsobenia zapojili. Dokonca sa prirovnal k Al Caponemu, avšak s tým rozdielom, že kým taliansky gangster pôsobil nanajvýš v troch okresoch, on vyčíňal na troch kontinentoch. Ďalšie násilné akcie americkej vlády a armády v nasledujúcom období až do dnešných dní už asi ani netreba podrobnejšie rozoberať.  Dnes sú Spojené štáty americké jedinou svetovou superveľmocou. A po skúsenostiach z napĺňaním ich mocenských a ekonomických ambícii za posledných tristo rokov ich možno považovať za nie len nepredvídateľné, ale aj za skutočnú a v podstate najnaliehavejšiu hrozbu pre globálny mier. Amerika nie je iba nevyspytateľným teenagerom, ako to trefne pomenoval Friedman. Natíska sa aj iné prirovnanie. Je ako bobtnajúci nádor, metastázujúci do celého sveta. Je ako rakovina.

Mgr. Miroslav Kuna