Zásada nenútiť nikoho k vstupu do čs. vojska bola v tábore od začiatku prísne dodržiavaná a každému zajatcovi bola poskytnutá na základe uznesenia OČSNR 6 týždňová lehota k dobrovoľnému rozhodnutiu. Prvými príslušníkmi výchovného tábora bolo 12 zajatcov poslaných sem 9.septembra 1918 čs. veliteľom stanice Irkutsk. Dňa 19.septembra 1918 vyslalo veliteľstvo tábora dobrovoľníkov Bielokostoleckého, Černého, Vencku a Hradela na nábor do zajateckých táborov v Antipiche a v Peščanke pri Čite a o výsledku ich činnosti svedčí príchod 45 zajatcov z Čity, ktorí boli 24.septembra zapísaní do zoznamu príslušníkov tábora a pridelení do 2.pracovnej roty, ktorá bola práve zriadená. Dvaja z nových zajatcov sa hneď po príchode do tábora prihlásili do čs.vojska a boli zaradení do 1.roty.
Inštruktorom táboru sa dostalo posily dňa 5.októbra kedy do táboru boli pridelení vtedy už slávny podporučík Manica a praporčíci Jozef Zachar, Vladimír Balló a František Jamnický. Spolu s podporučíkom Manicom a praporčíkom Zacharom, Ballóm a Jamnickým a Milošom Štefanovičom prišlo 52 nových inštruktorov, ktorých sem prevelil 7.čs.strelecký pluk. Boli to všetko starí, osvedčení dobrovoľníci- Slováci, z ktorých mnohí mali už poddôstojnícke hodnosti. Dočasný veliteľ táboru, praporčík Dr.Daxner, zhromaždil teraz všetkých inštruktorov do zvláštneho oddielu, ktorý bol pomenovaný „učebnou komandou“ a jeho veliteľom ustanovil podporučíka Manicu. Aby sa mohol dočasný veliteľ tábora, práporčík Dr. Daxner, plne venovať výchovnej a organizačnej činnosti poveril velením nad všetkými vojenskými oddielmi práporčíka Petra Zachara, chrabrého hrdinu, ktorý vyšiel z radov prvých dobrovoľníkov Českej družiny a ktorí ako dôstojník starej slávnej čs. streleckej brigády získal veľa vojnových skúseností, ktoré v spojení s jeho vynikajúcou statočnosťou a húževnatosťou z neho urobili veliteľa znamenitých kvalít. Všetci zajatci- Slováci, zhromaždení teraz už v počte viac než 1400 osôb boli rozdelení do šiestich pracovných rôt a jednej roty invalidov. Do každej z týchto šiestich pracovných rôt bolo pridelených po 5 inštruktorov, ktorých hlavnou úlohou sa stala síce drobná ale veľkú trpezlivosť a vytrvalosť vyžadujúca činnosť buditeľská a výchovná. Dôležitá zmena v živote tábora nastala keď sa dňa 14.októbra ujal veliteľskej funkcie, podporučík 4.čs.streleckého pluku, Emil Gerik. Doterajší dočasný veliteľ, práporčík Dr. Daxner, sa teraz stal pomocníkom veliteľa a pobočníkom bol vymenovaný mladší dôstojník 1.roty práporčík Miloš Štefanovič.
V rámci Slovákov sa vyberali elitní vojaci do údernej čaty 1.roty, ktorej prvé praktické cvičenie s ručnými granátmi sa konalo 4.novembra 1918. Stala sa základom samostatnej údernej roty, ku ktorej vytvoreniu dal veliteľ tábora rozkaz dňa 8.novembra 1918. Sformovaním údernej roty a vypracovaním jej zvláštneho výcvikového poriadku bol poverený bývalý podporučík 1.čs.úderného práporu Karel Klíma. Úderná rota mala vtedy pri svojom vytvorení 1 dôstojníka, 111 radových vojakov a 5 vojakov služieb, celkom teda 117 osôb. Keďže si boli všetci inštruktori vedomí faktu, že vojak, ktorého bojovať donútite bez toho aby ste ho o správnosti boja presvedčili má minimálnu bojovú hodnotu mal sa nábor do légií v tábore konať iba pri zvláštnych príležitostiach. Tá sa však do konca roku 1918 naskytla iba dvakrát. A to pri príležitosti príchodu generála M.R. Štefánika do Irkutska a jeho návšteve v tábore 27.novembra a na samom konci roku 1918 dňa 31.decembra. Vo svojej správe o činnosti tábora opísal Dr.Daxner vplyv Štefánikových rozhovorov s príslušníkmi tohto tábora takto: „rozhovor s ministrom ale hlavne jeho pádne odpovede na žiadosti a reči krajanov mali veľký vplyv na účastníkov a už samotný zjav slovenského ministra pôsobil v tábore veľmi dobre. Po informáciách, ktoré dali krajanom členovia deputácie, nálada ku vstupu do vojska stúpla a veliteľstvo chtiac využiť tohto prajného momentu nariadilo zadržať zhromaždenie na ktorom by sa krajanom vysvetlilo o čo ide pri tvorení čs. vojska. Na schôdzke deputáti, ktorí boli na návšteve u ministra predniesli svojim krajanom počuté slová a pomocník veliteľa tábora vyložil prítomným obdobné položenie nášho národa a súčasne vyzval tých, ktorí chcú ostať vernými svojmu rodu aby sa zapísali do vojska. Spomedzi prítomných sa hlásilo do vojska hneď a bezprostredne za tým 331 vojakov. “Celkovo bolo tých 813 dobrovoľníkov, ktorí sa do 31.decembra 1918 prihlásili do vojska, počet pomerne malý a ani zďaleka nevyvažoval tú namáhavú prácu akú Slováci- inštruktori pre uvedomovanie zajatých krajanov vynaložili. Všetci títo novo získaní dobrovoľníci boli presunutý do tvoriaceho sa 12. čs pluku s hrdým názvom pluk „ M. R. Štefánika“.
Ako vidíte z genézy slovenského tábora v Irkutsku práca so slovenskými zajatcami v procese ich národného prebudenia bola mimoriadne ťažká a nie vždy priniesla svoje ovocie. O to viac si však treba vážiť tých, ktorí sa rozhodli bojovať za národnú slobodu a veľa krát za ňu položili obeť najvyššiu.
Mgr Peter Legény