Od začiatku septembra 2015 pomaly prenikali do správ hlavného prúdu informácie o nasadení ruskej armády vo vojne v Sýrii. Ako inak na strane vládnych vojsk prezidenta Bashara Asada.  Od prítomnosti vojenských poradcov sa v priebehu týždňov prešlo k masívnym náletom ruského letectva na pozície džihádistov a objemné dodávky techniky pre regulérnu Sýrsku arabskú armádu. Ruský prezident Vladimír Putin dlhé roky robil v podstate politiku liberálne demokratického typu avšak nie podľa vzoru svojich partnerov zo Západu. Jeho politika sa totiž od počiatku vyznačovala silným dôrazom na patriotizmus (predovšetkým sovietskeho typu) a do popredia sa stále viac predierala snaha o renesanciu veľmocenského postavenia Ruska ešte z čias Sovietskeho zväzu. Pokiaľ prvé roky nového milénia boli v znamení predovšetkým snahy o nastolenie poriadku, silnej centralizovanej vlády v krajine a vzkriesení ekonomiky, pred začiatkom druhej dekády nášho storočia bolo zjavné, že Putinova vláda sa snaží obnovovať politický vplyv Kremľa nad krajinami bývalého ZSSR. Nerovné spojenectvo s Bieloruskom prezidenta Lukašenka no hlavne ruská vojenská intervencia v odštiepeneckých oblastiach Gruzínska z leta 2008 upozornili predovšetkým unipolárnu veľmoc USA, že ruský politický, ekonomický a predovšetkým vojenský potenciál má ťažké roky za sebou a je na vzostupe. Kľúčovými udalosťami sú práve aktivity Ruska v Sýrii ale aj na nešťastnej Ukrajine. Rusko má svoje záujmy v Sýrii už od čias sovietskeho zväzu, nakoniec zostala mu tam jediná základňa vojenského námorníctva v Stredozemnom mori v meste Tartus. Cez krajinu je dlhodobo plánovaná výstavba strategických ropovodov, plynovodov a Sýria je prirodzenou geografickou spojnicou s Iránom, ktorý udržuje dlhodobo dobré vzťahy s Kremľom. To však nie sú jediné dôvody.

Stále dôležitejšiu a citeľnejšiu úlohu v politike vlády Vladimíra Putina hrá ideológia eurazianizmu. Idea eurazianizmu nie je v ruskej politike žiadna novinka ale vznikla v 20. rokoch minulého storočia. Táto politická ideológia obsahuje pohľad na široké pole problémov od filozofie, geopolitiky až po náboženstvo. Ak pojednávame o eurázijstve musíme mať na zreteli, že sa vo svojich počiatkoch nejedná ani tak o politické hnutie ako o jedinečnú geopolitickú ideológiu so silným duchovným aspektom.

Dá sa jednoznačne tvrdiť, že určité myšlienkové základy tejto ideológie boli položené koncom 19. storočia v rámci tzv. „Ruskoj idei“. Táto idea nabrala konečný izolacionistický ba dokonca konfrontačný vzťah k „Západu“ až prostredníctvom filozofov Nikolaja Danilevského a Konstantina Leontjeva (prezývaný ruský Nietsche).

Danilevskij (1822- 1885) odmietal kultúrnu nadradenosť germánsko- románskeho sveta nad tým slovanským. Jeho Všeslovanský zväz mal byť mocenskou protiváhou veľmociam „Západu“. Vo svojej knihe „Rusko a Európa“ z roku 1869 píše o desať člennej kultúrno-historickej typológii pričom práve slovanstvo považuje za jedinečné a nadradené ostatným. V tejto knihe Danilevskij opúšťa teóriu univerzálnych dejín a prináša teóriu kultúrnych okruhov a práve táto jeho práca sa neskôr stane jedným z ideologických základov eurazianizmu.

Konstantin Leontiev (1831-1891)  kritizoval buržoázno- liberálnu západoeurópsku spoločnosť, brojil proti demokratizácii a tvrdil, že  „Západ“ je morálne a ideovo zostarnutý a je v poslednom štádiu pred svojim zánikom zatiaľ čo Rusko ešte neprešlo za určitý civilizačný bod od ktorého už zákonite nasleduje len úpadok. Svoje názory zhmotnil v knihe „ Byzantinizmus a Slovanstvo“ v ktorej kritizoval rovnostárske revolučné ideológie ako aj sekularizmus prichádzajúci zo Západu.

Pokiaľ sa ešte „Ruská idea“ v dielach Dostojevského berie ako idea „všeľudstva“ a je otvorená vo vzťahu ku kultúre európskej, skutočného izolacionistického charakteru tak typického pre budúci eurazianizmus nadobúda až v neoslavianofilstve N. Danilevského a neobyzantskom filozofickom koncepte K. Leontjeva. Bol to práve Leontjev, ktorý ako prvý poukázal na ázijský vplyv v ruskej kultúre a národnej povahe. Ako veriaci hovoril o dôležitosti pravoslávneho duchovna pochádzajúceho z Byzancie, ktoré je tak odlišné od západného kresťanstva.

Historicky prvý krát sa hovorí o ideológii ruskej zvláštnej cesty v diele V. I. Lamanského (1833-1914) s názvom „ Tri svety eurazijského kontinentu“ z roku 1892. Lamanskij v nej spracúva teóriu troch svetov- európskeho, ázijského a stredného. Stredný svet má v jeho ponímaní obsahovať Rusko a ostané slovanské krajiny a tiež Grécko, Rumunsko, Maďarsko a Albánsko. Tento stredný svet rozšíril ešte o pobaltské krajiny, Kaukaz a prímorské oblasti Sýrie a Malej Ázie. Toto dielo poslúžilo eurázijstvu ako geografický základ jeho ideológie. Celkovo ruská politická filozofia tej doby nebola len o geopolitickom boji so „Západom“ ale začala mať až mesianistický charakter akéhosi záchrancu Európy. Vyjadril to Vladimír F. Odojevskí, ktorý ako prvý prišiel s teóriou už spomínanej „Ruskej idei“ teda až civilizačného poslania Ruska na záchranu organizmu a hlavne duše Európy.

Rozmach skutočného eurazianizmu nastáva až po boľševickej revolúcii v roku 1917 respektíve po skončení ruskej občianskej vojny roku 1922 a následnej emigrácii veľkej časti ruskej inteligencie. Je si treba uvedomiť, že emigrácia či už monarchistického, demokratického, lavicového či pravicového alebo eurázijského prúdu sa všeobecne domnievala, že víťazstvo boľševikov v Rusku je dočasné a oni sa skôr či neskôr do vlasti vrátia a prevezmú moc. Bolo to obdobie tesne po skončení veľkého merania síl. Obdobie boja námorných koloniálnych veľmocí s tými kontinentálnymi. Z tohto boja vzišlo Rusko totálne oslabené a nový komunistický režim nebol ani zďaleka stabilizovaný. Novo vzniknutý štát Československo sa stalo akýmsi prirodzeným domovom pre emigráciu intelektuálov z bývalého cárskeho impéria. Okrem početných Ukrajincov ( v Prahe vzniká Organizácia ukrajinských nacionalistov) sa tu usadila početná ruská komunita. V rámci jej intelektuálneho živla sa jasne vynímali propagátori eurazianizmu na čele s Piotr N. Savickij.

Eurázijci sa všemožne usilovali o skutočné pochopenie ruských dejín a a snažili sa analyzovať ako sa mohlo vlastne  Rusko dostať do takého zúfalého stavu v akom sa nachádzalo po uchopení moci boľševikmi. Mnohých intelektuálov prekvapilo s akou rýchlosťou sa zrútilo všetko čo poznali pod pojmom „Ruská kultúra“ Kládli si otázku či vôbec bola táto tradičná kultúra udržateľná keď ju dokázali zničiť revolučné udalosti z rokov 1905 a hlavne 1917. Tak ako eurázijci považovali vtedajšiu európsku kultúru za úpadkovú kvôli jej liberalizmu a rovnostárstvu tak považovali ruskú kultúru za radikálne odlišnú a jedinečnú. Pokiaľ „Západ“ považoval všetko ázijské za stelesnenie barbarskosti, eurázijci hovorili o intenzívnom ázijskom vplyve v ruských dejinách, ktorý nehodnotili tak negatívne. Tvrdili, že Rusko je stelesnením Eurázije  a teda nie sú ani Európanmi ani Ázijcami ale Eurázijcami. Eurázijci nepovažovali za riešenie situácie nastalej prevzatím moci boľševikmi po roku 1917 v nastolení demokracie západného typu, ani v znovu nastolení cára či dualistickej monarchie. Odmietali taktiež rozšírený názor, že revolúcia bola dielom zahraničného spiknutia. V ich ponímaní bola revolúcia v znamení odmietnutia reforiem cára Petra Veľkého, ktoré rozdelili národ a umelo pripútavali Rus k západnej Európe. Samotné eurázijské hnutie vzniká v prvej polovici 20. rokov minulého storočia v intelektuálnych kruhoch ruskej emigrácie v bulharskej Sofii, Prahe a Berlíne a Paríži. Základnou myšlienkou tejto idey bolo až vášnivé odmietnutie Európy, jej kultúry, liberálnej ideológie a individualizmu.Hlavným predstaviteľom a najväčším nositeľom myšlienok eurazianizmu sa stal Piotr Nikolajevič Savickij (1895-1968).

Savickij formuluje ideu eurazianizmu ako „porevolučné hnutie“, ktoré má za úlohu spojiť pozitívne prvky štátnych tradícií a národnej kultúry Ruska so zdravými revolučnými javmi, ktoré prináša život. Tvrdí ďalej že „ Pojatie jednej Európy zahŕňajúcej západnú a východnú Európu je absurdné. Eurázia predstavuje oddelený svet, odlišný od krajín situovaných na západe a od krajín situovaných na juhu a juhovýchode. Rusko zaberá najväčšiu časť eurázijského priestoru, ktorý nie je rozdelený medzi dva kontinenty, ale tvorí tretí nezávislý kontinent a to nie len v geografickom zmysle“. Teda eurázijská koncepcia neznamená nič iné ako rázne odmietnutie eurocentrizmu. Určitým zakladajúcim textom obsahujúcim prvotné postuláty eurázijskej filozofie je práca z pera kniežaťa N.S.Trubeckého (1890-1938) „Európa a ľudstvo“ z roku 1920. Obhajoval v nej tézu, že jadrom kultúrneho prevratu 20. storočia je vyčerpanosť románsko-germánskej kultúry. Videl v nej jednoznačnú hrozbu ostatnému ľudstvu a vyzval k začatiu boja proti europeizácii.

Ako reakciu na jeho knihu postavil Savickij ruskú kultúru do opozície voči tej západnej, románsko-germánskej vo svojej práci „Európa a Eurázia“ z roku 1921. V ďalšej knihe „ O turánskom elemente v ruskej kultúre“ z roku 1925 Trubeckoj píše, že ruský národ nemá iba slovanský základ ale aj silné ázijské prvky. Taktiež tvrdí, že obdobie mongolsko-tatárskej okupácie bolo pre Rusov školou štátnosti a nie len plienenia a okupácie.Bol to práve Piotr Savickij, ktorý prvý krát použil termín Eurázia vo svojich prácach. Pre vznik samotného eurázijského hnutia bolo mimoriadne dôležité práve stretnutie ekonóma a geografa Savického s lingvistom kniežaťom Trubeckým v Sofii. Toto stretnutie viedlo k formulovanie koncepcie hnutia, ktoré bolo následne predstavené 3. júna 1921 na schôdzi nábožensko-filozofického krúžku.

Považovali za svoje životné poslanie vytvoriť novú životnú doktrínu pre budúci spoločenský systém, vychádzajúci z pochopenia ruských dejín. Základom toho bola nutnosť aby sa Rusi vzdali európskeho štýlu politického  myslenia. Tvrdili, že nastupujúci ideál nie je možné hľadať v dokonalom zákonodárstve ale v duchu, ktorý vytvára a upevňuje štát pomocou pevnej ideológie (ideokracia). Piotr Savickij definoval postoj eurázijcov ku komunizmu takto: „Komunistický ateizmus musí byť prekonaný v porevolučnom procese. Sociálna otázka, ktorú s takou silou nastolil komunizmus bude naďalej a neobyčajne rozvíjaná. Myšlienka moci pracujúcich má byť spojená s náboženskou myšlienkou“.

Napriek tomu, že komunistický režim odmietali, verili, že poslúži ako akási užitočná kataklizma, ktorá pretrhne umelé putá s Európou a vydláždi novú cestu dejín Ruska. Zaujímavé boli kontakty eurázijcov s inými antidemokratickými politickými smermi. Vie sa o určitých kontaktoch predovšetkým na osobnej báze medzi eurázijcami a predstaviteľmi nemeckej konzervatívnej revolúcie, ktorej postavami boli popredné osobnosti nemeckého intelektuálneho života. Nemecká konzervatívna revolúcia odmietala liberalizmus, individualizmus a celkovo pohŕdala demokratickou Weimarskou republikou. Vznik fašistického hnutia v Taliansku chápali ako alternatívu k prehnitej demokracii. Videli v ňom experiment na vytvorenie funkčnej alternatívy voči parlamentnej demokracii. Celkovo bol prvotný fašizmus pre eurázijcov prijateľnejší než národný socializmus rozmáhajúci sa v Nemecku, ktorého základ politiky bol postavený na otázke rasy.

Ako som už vyššie spomínal eurázijci boli názoru, že Ázia mala väčší vplyv na utváranie ruského národa ako Európa. Savickij to vyjadril nasledovne: „ Z geopolitického hľadiska bola Eurázia chápaná ako špecifická, jednotná kultúrna zóna založená na prepojení civilizácií východných Slovanov s turkotatárskymi a ugrofínskymi národmi“. Teda sa v praxi jedná o teóriu jednoty medzi slovanskými a neslovanskými národmi v rámci Eurázie. Eurázijské Rusko je teda akýsi hybrid.

Čo sa týka samotnej praktickej a reálnej politiky mali eurázijci na rozdiel od filozofických základov pomerne dosť naivné predstavy. Celkovo ich hnutie pôsobilo len vo veľkých európskych metropolách od Sofie cez Belehrad a Prahu po Paríž. Napriek tomu, že ideály hnutia zdieľalo mimoriadne veľa príslušníkov ruskej inteligencie v  emigrácii nedarilo sa im vo väčšom preniknúť medzi „pospolitý“ ruský národ či v emigrácii alebo „doma“ vo vtedajšom ZSSR. Ich politická predstava bola založená na tom, že jedného dňa v Rusku pochopia zločiny komunizmu, zvrhnú vládnucu triedu a eurázijci v spolupráci so stredne vysoko postavenými úradníkmi komunistického „raja“ zavedú nový režim. Využiť pri tom mali už existujúce štruktúry sovietov ale pri súčasnom odstránení komunistov z ich čela. Keďže komunistický, či skôr stalinistický režim sa oproti očakávaniam nezrútil a naopak upevnil svoju hrôzovládu dochádzalo v rokoch 1927-1929 v hnutí k vnútornému rozkolu. Časť členov hnutia sa totiž domnievala, že je na čase zmieriť sa s komunistickým režimom a dala sa na lavicovú cestu v rámci eurázijstva. Táto myšlienková odchýlka s centrom v Paríži bola však porazená pražskou centrálou na čele so Savickím. V tridsiatych rokoch dochádza k citeľnému oslabeniu hnutia, ktoré už nepredstavuje významnejšiu politickú silu v rámci ruskej emigrácie. Príčiny treba hľadať jednak v malej početnosti hnutia, slabému financovaniu ale hlavne v upevneniu postavenia komunizmu paradoxne hlavne mimo ZSSR. Ďalším dôvodom je, že eurazianizmus neoslovil a ani nemohol osloviť ostatné národy bývalého impéria. Jedná sa predovšetkým o Ukrajincov, ktorí nemali záujem byť súčasťou ďalšej obdoby ruskej ríše aj keď s určitou malou formou samosprávy, ale naopak požadovali celkom oprávnene plnú samostatnosť.

Treba dodať že určitým spôsobom eurázijci nadviazali na tradičnú polemiku v ruskej politike medzi tzv. „zapadnikmi“ a slavianofilmi. Revolúcia v roku 1917 a následná občianska vojna spôsobili, že jedna strana sa stotožnila s marxizmom a druhá s nacionalizmom. Eurázijci vytvorili akúsi tretiu pozíciu keď vystúpili s radikálnym odsúdením západnej civilizácie a hovorili o jedinečnosti ruského kultúrno- civilizačného priestoru. Ich eurázijské  ponímanie politiky a filozofie bolo jedinečné v tom, že si plne uvedomovali skostnatenosť starého cárskeho režimu a do určitej miery chápali následné sociálne, etnické a náboženské vrenie v bývalom impériu no napriek určitej kritike ohľadom údajných sympatií k boľševizmu ho eurázijci rázne odmietli. Eurazianizmus mal po uchopení moci pôsobiť ako most medzi Európou a Áziou, medzi kresťanstvom a islamom.

Konečnú za existenciou tohto hnutia dalo víťazstvo Červenej armády nad III. Ríšou. Tí aktivisti hnutia, ktorí boli v  zóne obsadenou armádou proletariátu skončili na dlhé roky v gulagu a mnohý to neprežili. V gulagu strávil roky aj vedúca osobnosť hnutia Piotr Savickij po ktorého si do Prahy prišlo NKVD. Tým končí cesta medzivojnového eurazianizmu, nie však navždy. Čaká ho totiž vzkriesenie tesne po páde ZSSR a jeho nová cesta dejinami.

Mgr. Peter Legény