Hodnotenie to je skutočne geniálne, až pobavilo! Podľa nej ide o mužov, ktorí sa nedokázali zmieriť s oprávennými očakávaniami svojich partneriek (!) a ženskou emancipáciou. V článku by ste našli aj iné extrémne feministické výkriky, ale nie je nutné ich všetky opakovať. Otázne je, či sú mladíci a muži takto nastavení, ako aj iní, ktorí zostali sami, jediní na vine, ako sa nás o tom snaží autorka presvedčiť. Ono sa už v tom starom vtipe hovorí, že za rozvod môžu vždy dvaja – žena a svokra! Čo teda s obrovským percentom rozvedených, opustených a odmietaných mužov, či obete ženskej nevery? Štatisticky sa na Slovensku rozvádza takmer každé druhé manželstvo. V celej Západnej civilizácii nie sú čísla omnoho potešujúcejšie. A preto sa opäť pýtam, môžu za to iba muži? Alebo je chyba na obidvoch stranách? A čo vlastne ženy chcú? Problémom je súčasné civilizačné nastavenie. Feminizácia priniesla okrem iného aj výmenu sociálnych rolí.

Výsledkom je abnormálny stav, kedy sa rozdiely medzi mužnosťou a ženskosťou pomaly stierajú. Ak chce muž zabodovať u dnešných moderných slečien, musí sa naučiť prispôsobovať ich aktuálnym špecifickým očakávaniam. Výsledkom je okrem iného aj metrosexualizmus, kedy má muž na sebe viac parfumu ako žena, trávi hodiny u kaderníka, barbiera a v nákupných centrách a holí si telo “na chlapečka”. Klinický psychológ a súdny znalec Dušan Kešický preto konštatuje, že mladým mužom ubúda na maskulinite a tá sa presúva k ženám: “Pôvodná mužskosť preberá ženské prvky, a tak sú dnešní muži viac zženštilí. Platí to aj opačne. Keďže treba jesť to, čo je, aby sme nezostali hladní, tak konzumujeme mužskosť i ženskosť v podobe, aká je k dispozícii. Prieberčiví sociálne chradnú”. Nie všetci muži sú však ochotní zúčastňovať sa na tomto ohňostroji márnosti. A mnohí z nich sú čoraz viac izolovaní, rastie v nich pocit krivdy a agresivita, ktorá niekedy vyústi do tragédie ako tomu bolo v Rodgerovom prípade.

Populárna kultúra tiež prilieva olej do ohňa, keď ukazuje dospievajúcim dievčatám, že za muža možno považovať iba manekýna, alebo boháča. Najlepšie, ak je obojím. Rekordmanom v razení tejto ideológie je vyložene slaboduchý seriál z produkcie TV Markíza “Rodinné prípady”. Skoro každá časť sa začína oným povinným “Igor je majiteľom úspešnej firmy… Ján je manažérom vo veľkej nadnárodnej korporácii…” Skrátka, len takýto typ je skutočným mužom a ostatní, ktorí úspešne nepodnikajú alebo nepracujú v blaváckom office, ani nie sú ľuďmi. Vyrastá nám tak generácia žien, ktoré si neprajú, ako ich staré mamy, dobrého manžela a pokojný domov, ale chcú predovšetkým “sponzora”. Nepochopili, že vo vzťahu ide predovšetkým a vzájomnú oporu, pomoc a rešpekt. Naopak, chápu vzťah podľa vzoru antického do ut des – dávam, aby si dal. Manželstvo sa mení na obchodnú transakciu a vzťahy na najstaršie remeslo. V takomto ovzduší sa potom publikujú ako mienkotvorné aj radikálne názory, vyjadrené napr. americkou právnou expertkou Catherine MacKinnonovou: “Feminizmus kladie dôraz na nerozlišovanie prostitúcie, manželstva a sexuálneho obťažovania”. To by jej iste podpísala aj naša novinárka Zuzana Kovačič Hanzelová, ktorá v jednom z rozhovorov uviedla, že kompliment považuje za obťažovanie. Potom sa nečudujme, keď sa dopracujeme k takým pikantériám, ako je nový švédsky “zákon o súhlase”, ktorý má eliminovať znásilnenia. Mnoho párov si už stiahlo do mobilu apku, ktorou si partneri pred intímnym stykom dávajú taký súhlas, ktorý obstojí aj pred eventuálnym súdom. A keď už teda nemáme rozlišovať medzi manželstvom a prostitúciou, prečo rovno neodhlasovať “znárodnenie žien”, ako to urobili ruskí boľševici v Riazanskej gubernii v roku 1918?

Samozrejme, nie všetky ženy chcú mať vedľa seba zženštilého modela, ktorý nevie doma nič spraviť, opraviť a ešte aj na výmenu žiarovky si pomaly volá firmu. Príroda totiž v očakávaniach nežné pohlavie takto nevybavila. Skutočnou potrebou ženy je mať vedľa seba partnera, ktorý sa postará o ňu a potomkov a bude ich v prípade potreby brániť. Niet sa preto čo diviť, že čoraz viac mužov a žien považuje ženskú emancipáciu za zlo a horlia za návrat tradičnej rodiny, a to napriek negatívnej konotácii, ktoré toto slovné spojenie v liberálnej spoločnosti zastáva.Ďalšou pochybnou výbavou mnohých mladých mužov je ich vzťah k matke. Keďže v súčasnosti veľa žien vychováva svoje deti bez partnerov, postrádajú chlapci mužský vzor. Ako hovorí doktor Kešický, vzťahy muža k ženám, potreby a spôsob ich uspokojovania sú dané aj vzťahom k matke a následne i vzťahovými vzorcami jej interakcie s iným mužom, ideálne otcom dieťaťa. A to nás opäť vedie k zženštilosti, ako to výstižne opisuje známa tvár identitárneho hnutia Markus Willinger vo svojom Vyhlásení vojny: “Mužom ste vzali mužnosť. Vychovali ste ich tak, aby boli poddajnými plyšákmi bez sily k činu, bez dvahy, odolnosti – skrátka bez vôle k moci”. Treba už len dodať, že tento model hrozivo rastie aj u nás a ak neprebehne na Starom kontinente nejaká vnútorná revolúcia v dušiach jeho pôvodných obyvateľov, stane sa dominantným aj na nasledujúce storočie.

Taktiež netreba zabúdať na to, že pohľad dnešných mladých mužov na ženy sa musí vrátiť do prirodzeného stavu, aby v nich videli najmä svoje najlepšie priateľky a budúce matky ich detí a nie kus mäsa. Pretože aj to je vďaka ľahko dostupnej pornografii a sexuálnym službám výsledok pôsobenia modernej civilizácie. To si uvedomil dokonca aj taký Usáma bin Ládin a uviedol to do svojho Listu Amerike z roku 2002: “Ste národom, ktorý zneužíva ženy ako spotrebné výrobky či reklamné nástroje a vyzýva zákazníkov, aby ich kupovali. Využívate ženy, aby poslúžili cestujúcim, návštevníkom a cudzincom (!) a aby ste tak zvýšili svoje zisky. A potom vykrikujete, že podporujete oslobodenie žien”.   Dnešný vyspelý svet má mnoho problémov. Islamský terorizmus, migrácia, pandémiu, cyklicky sa opakujúce hospodárske krízy, či súčasný černošský extrémizmus a s ním súvisiaca kultúrna revolúcia. Ale veľkým ohrozením je aj vyššie popísané, ktoré nahlodáva základnú bunku spoločnosti, ktorou zostáva párová rodina muža a ženy. Jej rozklad je jedným zo symptómov a zároveň jednou z príčin rozvratu našej civilizácie. Preto treba tomuto problému venovať rovnako naliehavú pozornosť, ako všetkým vyššie spomenutým. Pretože sa pokojne môže stať, že našich zženštilých mužov veľmi rýchlo nahradia nabudení samci z Afriky a Blízkeho východu. Veď sa to napokon už deje a ich partnerky si nevedia vynachváliť, že majú doma skutočného muža, až kým ich monokle, vybité zuby a unesené deti nevrátia späť do reality. Je preto naliehavou úlohou identitárnych a vlasteneckých hnutí podchytiť mladých mužov a ponúknuť im vhodnú formáciu, aby ich z trhu nevytlačili na všetko odhodlaní migranti. Inak bude aj v našich matrikách pribúdať čoraz viac malých Mohamedov a Mobutuov. 

Miroslav Kuna