57e0c6fae437d65ba469820b2609dbb5Zrejme si už každý vnímavý človek všimol, že zažívame súmrak našej civilizácie. Napriek tomu, že eurohujeri a progresívci prorokujú príchod najlepšieho obdobia, všetky príznaky skôr hovoria o opaku. Vznik a zánik väčšiny civilizácii totiž takmer vždy postupuje podľa rovnakého vzorca. Platí to hlavne ak porovnávame komunity, ktoré dosiahli približne rovnaký stupeň vyspelosti a väčšinou sú aj etnicky príbuzné. Je to spôsobené tým, že ľudia sa za rovnakých podmienok rozhodujú väčšinou rovnako. Keďže by sme sa z histórie ako učiteľky života mali poučiť pri každej dôležitej civilizačnej skúške (keby sme chceli), bolo by dobré hľadať odpovede na súčasné problémy aj v bližšej či vzdialenejšej minulosti. Potom by sme s prekvapením zistili, že za zánikom veľkých civilizácii väčšinou stoja faktory, ktoré sú aktuálne aj pre naše dni. Príkladov by bolo veľa. Pre potreby tohto článku  nám však ako hlavný predmet skúmania postačí jedna z najstarších a najvyspelejších starovekých kultúr.

1200px-Kultura_poříčí_InduHarappská kultúra, pretože o nej bude reč, vybudovala svoju civilizáciu v povodí rieky Indus (dnešný Pakistan a severná India) a bola najstaršou mestskou civilizáciu na Indickom subkontinente. Vrcholné obdobie jej rozkvetu spadá medzi roky 2600-1900 pred Kristom. Pre západnú vedu ju v roku 1827 objavil dezertér z armády Britskej Východoindickej spoločnosti Charles Masson a svoje dojmy popísal v knihe Príbeh rôznych miest Balúčistanu, Afganistanu a Pandžábu. V nej sa zmieňuje o rozsiahlom, umelo navŕšenom pahorku, tesne susediacom s dedinou menom Harappa. Podľa nej dostala táto výnimočná civilizácia aj svoje meno. Masson ju najskôr považoval za Sangalu, hlavné mesto kráľa Póra, s ktorým sa v boji stretol Alexander Veľký pri svojom márnom pokuse dobyť Indiu. Až o storočie neskôr archológovia odhalilli skutočný význam tohto miesta. Vtedy boli asi 600 kilometrov od Harapy objavené trosky obrovského mesta, ktoré dostalo názov Mohendžo – daro podľa neďalekého kopca rovnakého mena. Dlhý čas sa špekulovalo nad tým, akého boli obyvatelia tejto vyspelej civilizácie vlastne pôvodu. Postupne sa vytvorili tri teórie. Podľa prvej to boli Drávidi. Tí dnes obývajú najmä stred a juh subkontinentu, kam ich vytlačila invázia Árijcov. Podľa druhej to zasa malo byť prapôvodné obyvateľstvo, ktoré časom vyhynulo. Ako najpravdepodobnejšia sa však zdá  byť teória indického vedca Rádžeša Ráa, podľa ktorej boli indoeurópskeho (árijského) pôvodu.
untitledZdá sa byť aj najlogickejšou, pretože Drávidi boli v tom čase primitívni ľudia, ktorí by asi sotva vytvorili civilizáciu na takej úrovni a na druhej strane nijaké obyvateľstvo nezmizne len tak bezozvyšku, ako sa to snaží dokázať druhá teória. Navyše sa podľa najnovších výsledkov podrobného skúmania podarilo dokázať, že pôvodní Harappania mali europoidné rysy, čo dnes uznáva väčšina vedeckej obce. Harappská kultúra bola totiž vyspelá, dokonca na svoju dobu až neuveriteľne vyspelá. Všetky väčšie harrapské mestá boli vybudované s jasným urbanistickým zámerom. Ulice boli pravouhlé a v každom meste sa na západnej strane nachádzala ako politické centrum mohutná citadela. Domy boli postavené z pálenej tehly, mali dve a viac poschodí a zaberali plochu asi 90 metrov štvorcových. Navyše boli vybavené kanalizáciou, splachovacími záchodmi a niekedy aj studňou. Z domov sa odpad odvádzal kanalizačným systémom, vedúcim pod úrovňou jednotlivých ulíc. Zásobovanie vodou zabezpečovalo množstvo cisterien a očistu verejné kúpele. 1200px-Harappa_Indus_Valley_seal_with_fighting_sceneHarrapská civilizácia tiež využívala vyspelé poľnohospodárstvo so zavlažovacími systémamy a nebolo jej cudzie ani spracúvanie medi a bronzu. Udržiavala tiež čulé obchodné kontakty so Sumermi v Mezopotámii (dnešný Irak), kam vyvážala najmä bavlnu, polodrahokamy a slonovinu. Tento obchodný transfer sa uskutočňoval najmä cez prístav Lóthal. Celkovo však bola na území Harappskej ríše identifikovaná asi stovka miest, pričom nad všetkými okrem Harappy vysoko vyniká už spomínané Mohendžo – daro. Názov sa najčastejšie prekladá ako Pahorok mŕtvych. Zaujímavejší je však preklad zo sindštiny, znamenajúci Mohanova mohyla. Podľa niektorých bádateľov mohol byť Mohan buď nám bližšie neznámy árijský hrdina, a/alebo predobraz hinduistického boha Krišnu. A samozrejme ovplývala vlastným písmom, ktoré sa záhadne podobá mínojskému (Kréta), či značkám na etruskej keramike.
A-large-unicorn-seal-from-Harappa-on-the-left-Copyright-Harappa-Archaeological-ResearchToto písmo však žiaľ nebolo dodnes rozlúštené. Napriek všetkej vyspelosti a vysokému kultúrnemu štandardu však Harappská civilizácia neprežila. Za najčastejšiu príčinu sa považuje ďalšia invázia Árijcov, ktorá sa datuje do obdobia polovice druhého tisícročia pred Kristom. O tom nás informuje aj Rgvéda, ktorá zachytáva najstaršie obdobie árijskej civilizácie v Indii. Ale za zánikom Harappskej kultúry v skutočnosti stojí viacero faktorov, nie iba jeden. Je dobré si ich teraz predstaviť, lebo sa až neuveriteľne nápadne podobajú našej realite.
Harappská kultúra bola totiž podľa výskumov napriek svojmu indoeurópskemu pôvodu multikultúrna. Jej blahobyt privádzal do miest ľudí rôznych etník, čo súviselo s potrebami medzinárodného obchodu. Harappania im pritom vôbec nebránili v usádzaní. Kto chcel, mohol zostať, ako to dokazujú stopy po cudzineckom osídlení na harappských archeologických lokalitách. Táto xenofília nakoniec viedla k oslabovaniu kultúrnej a etnickej jedinečnosti a viedla k jej neskoršiemu podmaneniu kočovnými Árijcami. Obyvatelia totiž nemali silu a asi ani vôľu stavať sa na odpor zástupom imigrantov, ktorí sa chceli priživovať na ich úspechu. Harappu môžeme preto bez preháňania označiť za jednu z prvých willkommen kultur v dejinách. Ďalším faktorom bola absencia militarizmu. Tým bola táto civilizácia skutočne výnimočná, analógiu by sme našli asi len u starovekých Kréťanov. Harappské mestá neboli opevnené a nenašli sa v nich takmer žiadne zbrane. Harappania tiež nevyužívali koňa, ktorý spôsobil revolúciu vo vojenstve. Keďže ju v období jej vrcholnej existencie neobklopovali žiadni silní nepriatelia, zrejme prišli k záveru, že pripravovať sa na obranu nie je nutné. K tomuto bodu postupne dospeje každá civilizácia, ktorá dosiahne určitý stupeň moci a kultúry.
Stalo sa tak spomínaním Kréťanom, ktorých nádherné paláce (“labyrinty”) neobklopovali žiadne hradby, a tak ich nakoniec zmietla invázia Achájcov. Stalo sa to aj občanom Rímskej ríše v treťom storočí (tzv. Kríza tretieho storočia), kedy trojnásobná invázia Gótov z oblasti dnešného Krymu zastihla ríšske mestá nepripravené, pretože predchádzajúce storočia sa masívne investovalo najmä do výstavby divadiel, kúpeľov a podobných zariadení, pričom hradby a pevnosti sa rozpadali. Obyvatelia si jednoducho mysleli, že ich ochráni rímska armáda, ale tá sa v tej dobe venovala najmä občianskym vojnám, a tak sa slávne a ľudnaté mestá ako Efez, Sparta či Atény zmenili na ruiny. Aj my sa dnes príliš spoliehame na NATO a ani posledné vojenské akvizície našu armádu obranyschopnou neurobia. Ale späť k Harappanom. Ďalšou možnou paralelou medzi našou a ich dobou je akýsi druh rovnostárstva, ktorý tam zrejme panoval. Nenašli sa žiadne paláce či vilové štvrte a domy boli približne rovnako veľké. Nebol tu teda žiadny vládca, ani kniežatá, ktoré by viedli svoj ľud do boja proti votrelcom. Nenachádzame ich ani na reliéfnej výzdobe. Nebolo by pravdaže nič zlé na tom, keby tam vládla aspoň približná majetková rovnosť. Ale tak to nebolo. Harappská civilizácia bola zrejme voľnou federáciou mestských štátov, kde mala hlavné slovo obchodná oligarchia, ktorá spomedzi seba volila vládne špičky. Anglický historik Andrew Robinson vo svojej knihe Indus: Stratené civilizácie dokonca Harappanov obdivuje za tento pokrok v liberálnych hodnotách. K čomu ich to doviedlo však už také hodné obdivu nie je. Rovnostárstvo v podobe gender a iných ideológii podkopáva základy aj našej civilizácie, o tom sa netreba bližšie rozpisovať. A hoci harappaská oligarchia zrejme múdro nevystavovala na obdiv svoje bohatstvo ako tá naša, už tento spôsob vlády bol predpokladom pre ich neskorší úpadok.
Keď potom prišli ich príbuzní zo severných stepí, nedokázala im táto kupecká demokracia čeliť. Vojenská aristokracia árijských kmeňov si s nimi rýchlo poradila. Ďalšou zvláštnosťou je absencia chrámov. Pritom sa nedá povedať, že by to bola civilizácia založená na ateizme. K tomuto “výdobytku” sme dospeli až v modernej dobe. Ich náboženstvo bolo zrejme súkromného charakteru a sústreďovalo sa na uctievanie ženy – matky a všeobecne ženských hodnôt (akýsi staroveký feminizmus), čoho dôkazom je aj absolútna absencia bojového ducha. A posledným faktorom sú klimatické zmeny, ktoré povodie Indu postihli za súmraku ríše. Opakujúce sa suchá zdecimovali populáciu, ktorá sa sťahovala ďalej na juh. Túto klimatickú zmenu pritom neodštartovala žiadna priemyselná revolúcia, ako sa tvrdí o tej našej. Globálne ochladzovanie či otepľovanie je tu s nami už tisícročia, aj keď v našich časoch nemožno vplyv ľudského faktoru vylúčiť. Faktom však je, že klimatické zmeny vždy prinášali masové presuny obyvateľstva. Bolo to tak u Harappanov a bolo to tak v štvrtom až šiestom storočí pri páde Ríma, kedy sa klíma zasa ochladila. Keď si to zhrnieme, za zánikom po všetkých stránkach vynikajúcej Harappskej civilizácie stáli nasledujúce faktory:
  1. usádzanie rasovo cudzieho obyvateľstva, ktoré necítilo k hostiteľskej civilizácii žiadnu lojalitu,
  2. absencia obranných zariadení, takže bohatstvo krajiny sa v potrebnom množstve neinvestovalo do jej ochrany,
  3. oligarchická štruktúra vlády skrývajúca sa za demokraciu,
  4. chýbajúce štátne náboženstvo, ktoré by duchovne zaštítilo vládnucu ideológiu a napokon
  5. klimatické zmeny, postihujúce národné hospodárstvo, ako aj neschopnosť spoločnosti zabezpečiť dostatok potravín všetkým jej členom.

A teraz si to znovu porovnajme s našou realitou. Všetky tieto javy buď už sú jej súčasťou, alebo len začínajú byť problémom. Oligarchia v skrytosti ovláda všetky naše krajiny, výdavky na obranu sú nedostačujúce, domáca populácia klesá, zatiaľ čo príliv cudzích elementov neustáva, strácame dominantné náboženstvo, valcuje nás gender a feminizácia a katastrofy spojené so zmenou klímy nám už klopú na dvere. Naša civilizácia tak doslova detailne kopíruje chyby našich dávnych príbuzných od veľkej rieky Indus.

V sobotu nás čakajú pravdepodobne prelomové voľby. Už sme jedny prehrali a preto dnes v prezidentskom paláci sedí pani Čaputová. Hoci sa nám nemusí páčiť partokracia a skutočne kvalitných kandidátov je tiež ako šafranu, nebolo by dobré, keby sme ich odignorovali. Aj tieto voľby sú totiž súčasťou planetárneho zápasu o budúcnosť najhodnotnejšej časti ľudstva, akokoľvek bezvýznamné sa z globálneho hľadiska môžu zdať. Krajiny európskeho civilizačného okruhu sú totiž ako väčšie či menšie pevnosti a pád každej jednej z nich do osídiel kontrakultúry ovplyvní celú civilizáciu. Minulosť nám jasne ukazuje, aká budúcnosť nás v prípade pasivity čaká. Myslime na to, keď vstúpime do volebnej miestnosti.
Mgr. Miroslav Kuna