Úvod (1)

Na konci 19. storočia, označovanom ako Belle époque, mali mladí myslitelia často odmietavý postoj – k pre nich – zastaranej filozofickej dogme zdiskreditovanej pozitivizmom a materializmom. Práve v  tomto svete dospieval Ludwig Klages.  

Narodil sa roku 1872 v Hannoveri a postupne sa stal najvýznamnejším predstaviteľom „vitalistickej“ školy v nemecky hovoriacom svete.

Bol prevažne samotárskym dieťaťom a skutočné priateľstvo nadviazal iba so spolužiakom Theodorom Lessingom, ktorý sa stal neskôr známy ako teoretik „židovskej sebanenávisti“. V roku 1891 po maturitnej skúške, odchádza mladý Klages na univerzitu do Lipska, študovať chémiu a fyziku. V roku 1893 sa presťahuje do Mníchova a v tomto období sa zoznámi s odborníkom na starovekú rímsku civilizáciu Alfredom Schulerom. Práve prostredníctvom Schulera sa Klages dostáva do kontaktu s priaznivcami tzv. Georgeho kruhu (okruh priaznivcov konzervatívca Stefana Georgeho).

Spája sa s Schulerom a Karlom Wolfshehlom – odborníkom na germanistiku a spoločne zakladajú Kosmische Runde ( Kozmický kruh). Táto skupina sa neskôr rozchádza s Georgeho kruhom, pretože nesúhlasia s jeho prísne patriarchálnym duchom. V tomto období prežíva mladý Klages aj búrlivý vzťah s grófkou Franciskou von Reventhlow. Z jej denníkov sa okrem iného dozvedáme aj o jeho myšlienkach ako napr:“ Neexistuje Boh, existuje veľa Bohov!“ Neskôr tvrdila, že ju Klages desil svojimi mystickými predpoveďami o rotujúcej svastike a neodvratnej skaze.

Začiatkom 20. storočia sa objavili noví filozofi tzv. vitalistickej školy ako napríklad Francúz Henri Bergson, ktorého heslom bolo „Élan vital“ (životný elán). Vo vtedajšom Uhorsku pôsobil filozof a fyzik židovského pôvodu Melchior Pálagyi, ktorý sa zaoberal výskumom mechaniky nebeských telies a vytvoril teóriu vitálneho pohybu. Pálagyi neskôr nielen spolupracuje s Klagesom v oblasti chémie či fyziky, ale určí ho aj za správcu svojej pozostalosti, a to aj napriek jeho kritickým postojom k židovskej otázke či sionizmu.

V roku 1903 Klages vedie psychodiagnostické semináre na Mníchovskej univerzite, ktoré sa stanú mimoriadne populárnymi. Popritom sa intenzívne – vedecky – zaoberá grafológiou. V 1910 publikuje prvú verziu svojho spisu o psychológii: Prinziepen der Charakterologie (Princípy charakterológie). V roku 1913 dokončil Heidnische Feuerzeichen (Pohanské ohňové znamenia), ktorá však bude knižne publikovaná až v roku 1944. Kritizuje v nej asketizmus kresťanstva a tvrdí, že uspokojujúca sexualita je nevyhnutná pre úplné a plnohodnotné kozmické žiarenie.

Klages bol extrémne zhnusený z vojnového šialenstva 1. svetovej vojny, a preto dobrovoľne odišiel do exilu vo Švajčiarsku. V tejto vojne videl za vlasteneckými heslami utrpenie státisícov mladých nemeckých životov a ich skazu pre konečné víťazstvo nie nemeckej otčiny ako takej, ale pre víťazstvo kapitalizmu, jeho tovární a mediálnych kolosov ovládaných nepriateľom nemeckého národa.

V roku 1918 rozčarovaný zo šírenia pre neho zhubných foriem „humanizmu“, publikuje prácu Brief Über Ethik,  (List o etike) v ktorom zdôrazňuje svoju opozíciu voči všetkým individualistickým a pre neho krajne naivným pokusom zlepšiť svet.

Píše tiež, že „zvyšujúce sa miešanie rás v modernom svete vytvorilo hordu miešancov, otrokov a kriminálnikov.“

Práve v tejto krátkej eseji Brief Über Ethik, ktorá bola uverejnená krátko po porážke Nemecka v roku 1918, sa zaujíma o štúdium rasy. Na rozdiel od jeho mnohých optimistických súčasníkov, Klages vnímal katastrofálne kríženie rás, ktoré narúšalo Árijskú rasu, ako neodvratnú záhubu, fatálny a nenapraviteľný zánik života pod divokým útokom víťazného ducha. V diele Brief mu jeho štúdium psychologických aspektov ľudskej evolúcie umožnilo vystopovať rozšírenie „otrockých“ typov dvadsiateho storočia, ľudí bez charakteru, k jedinému otrávenému zdroju, pretože produkcia takýchto úbohých typov, ako sám vyhlasuje: „vznikala, vzniká, a bude vznikať, vždy a všade, ako priamy výsledok rasového miešania a znečisťovania krvi!“

Kozmický kruh

Svoj typický myšlienkový postoj vyjadruje ako: „Len nižší ľudský charakter, v ktorom prebývajú princípy hierarchického poriadku v skutočnej zhode so zákonmi života je schopný opatriť človeka skutočnými hodnotami. Kazatelia morálky môžu len zavraždiť život s ich zakazujúcimi nariadeniami tak dusnými pre vitalitu ducha“. Ďalej pokračuje: „Skutočným symbolom duše je matka s jej milovaným dieťaťom a skutočné vzory pre dušu sú životy básnikov, hrdinov a bohov“.

Je to rozhodne postoj, ktorý je na míle vzdialený od univerzalistického a morálneho postoja, ktorým sa vtedajšia európska vtedy ešte stále kresťanská spoločnosť riadila.

Ďalší stručný filozofický text od Klagesa sa stal jeho najznámejším a najkontroverznejším dielom. V roku 1913 ho pozvali vydavateľ Eugen Diederichs a organizátori jubilejnej oslavy „Boj národov“ aby predniesol prejav predstaviteľom Nemeckého mládežníckeho hnutia.

Odovzdal svoje dielo Mensch und Erde, veľkolepý útok na nepriateľov Matky Zeme, ktorý bol neskôr vydaný v pamätnom zväzku uvádzajúcom význačné výtvarné dielo na obálke od neo-pohanského výtvarníka  Fidusa. Toto dôležité dielo len nedávno znovu získalo ohlas ako prvé vyhlásenie filozofie „hlbokej ekológie“, keď bola publikovaná nová edícia v roku 1980 v koordinácií so vznikom nemeckej strany „Zelených“.

V tejto „prezentácií mŕtvych“ Klages smúti nad ničením divokej zveri a krajiny, zasahovaním do civilizácie a napádaním samotnej idey „pokroku“. Chváli v nej bohov, ktorí boli nahnaní do podsvetia. Žiali nad vyhynutím zvieracích druhov, nad stratou starovekých lesov a vyhladením domorodých obyvateľov. Odsudzuje kapitalizmus, kresťanstvo a prospechárstvo ako zbrane namierené na deštrukciu ekológie.

Treba poznamenať, že Klagesova filozofia má ako metafyzickú dimenziu, tak aj historickú, pretože históriu sveta vidí ako tragický dôsledok katastrof, ktoré vznikli, keď bol človek vylúčený zo strateného prvotného raja, v ktorom si kedysi vychutnával blaho „zlatej éry“. Keď sa človek ocitol vylúčený  z večného toku zrodu a zániku strateného pohanského raja, obdržal výmenou chabú náhradu známu ako vedomie. Raj bol vskutku stratený, keď človek dovolil jeho dočasne stelesnenej životnej bunke, aby bola narušená dočasnou silou, ktorú nazývame duch. Pre Klagesa sa celý tento proces začal mýtickým pádom – vyhnaním z raja, kedy si človek uvedomil svoju smrteľnosť a zrodilo sa jeho Ego.

Za Raj v určitom zmysle pokladá obdobie rannej doby bronzovej v Grécku, ktoré obývalo pôvodné, autochtónne obyvateľstvo nazývané Pelasgovia.

Treba si najprv vysvetliť kto sú títo „Pelasgovia“, a prečo sa tento pelasgiánsky „stav mysle“ tak často objavuje v Klagesových myšlienkach? Podľa tohto filozofa, rozvoj ľudského vedomia, od života po myšlienku, po vôľu, sa odhaľuje v trojfázovej evolúcií od starovekého človeka (Pelasgiána), cez Prométheovské  (do Renesancie), až po Herakleovské (štádium, v ktorom sa práve nachádzame).

Pre Klagesa je Pelasgián ľudská bytosť tak, ako existovala v starovekej „zlatej ére“ minojskej Kréty, mykénského Grécka a v príbuzných kultúrach Egejského sveta. Je pasívnym rojkom, ktorého hlavnou formou existencie je rozjímanie. Zhoduje sa priamo so živým kozmom a jeho symbolmi, ale je odsúdený. „Pelasgiáni“ zapĺňajú strategické miesto v mýte Ludwiga Klagesa, a táto jeho  „Pelasgiánska ríša“ sa presne podobá na mýtickú zlatú éru Atlantídy, ktorá sa tak veľmi rysuje v diele Weltanschauung od E. T. A. Hoffmann.

Ale kto boli naozaj títo Pelasgovia či Pelasgiáni?

Podľa expertov na starovek a mytológov boli Pelasgiáni staroveký ľud, ktorý sídlil na ostrovoch a východných pobrežiach Stredozemného mora v dobe neolitu a v bronzovej dobe. Homér ich v jednej dobre známej pasáži v Odyssey (XIX, 175 ff) umiestňuje na Krétu, ale ďalší autor, Dionysius Halicarnaský nám vie prezradiť len toľko, že Pelasgiáni boli autokhthonoi, alebo „domorodí“ v celom Grécku. Homér takisto odkazuje na “Vládcu Dia z Dodony, Pelasgiána,”Iliade (II, 750). Plutarchos o nich hovorí, že „boli ako dub medzi stromami: prví ľudia prinajmenšom v Achájskom priestore“, kým Plínius verí, že peloponézska Arkádia bola pôvodne nazývaná Pelasgis, že Pelasgos bol šľachtický titul, a že Pelasgiáni pochádzali od dcér Danaosa.

Najslávnejšia pelasgiánska usadlosť či Polis ( mesto) bola na Dodone, a Tukydidés  nás informuje, že všetci Gréci boli pred trójskou vojnou Pelasgovia (približne 1200 p.n.l.): „Pred trójskou vojnou sa nejaví, že by prebehlo nejaké zjednocujúce úsilie Grékov, a podľa mojej domnienky, toto meno samotné ešte nebolo rozšírené na zvyšok helénskeho sveta. V skutočnosti, pred dobou Helléna, syna Deucaliona, bolo pomenovanie pravdepodobne neznáme, a mená rôznych národov prevažovali lokálne, v najširšom rozsahu Pelasgiáni.“

Tento filozof sa tiež zamýšľal nad podstatou hrdinstva a boja medzi dobrom a zlom. Bojom medzi zdravým svetom plným ideálov a sebaobetovania sa pre vyššie ciele a úpadkom spoločnosti. Svoje myšlienky vyjadril takto: „Rodíme sa do bitky, a či už zvíťazíme alebo budeme porazení, tak v bitke zahynieme. Pretože už behom magických hmiel našich školských dní, formuje sa Bojový duch, oblečený v zbroji, s bledou tvárou smrti a krvou postriekanými vlasmi, jeho oči zvyknuté na samotu, keď si cez oblaky dymu všade okolo uvedomujú takmer nebadateľné obrysy prichádzajúceho zápasu. Beda tým, ktorí v hodine bitky sú neozbrojení a úplne nepripravení k boju! Koľko slabých mužov, márniacich svoj čas v hľadaní potešení a frivolnými úvahami, ktorí sebe samých ochotne klamali, ako klamali celý svet, spomenú si na slová princa Hamleta: „Z kĺbov sa vymkol svet; ó, zakliaty cieľ, že narodený som, aby som to napravil!“ Potom z rozpadnutého sa sveta povstane opäť bezprecedentný zápas medzi starým a novým, a vášne súčasnosti, ktoré sa ticho plazia, zistia, že v božom dopustení, ako by na svet prišlo samotné peklo. Spravodlivosť a nespravodlivosť ako by v slepej zúrivosti svojimi podstatami splynuli. Ale konečne bude čas zázrakov, a spravodliví dostanú svoje spravodlivé odmeny, a nové, napriek tomu veľmi staré slnko bude svojim svetlom ožarovať tieto hrozné scény. Hrom sa bude ozývať už iba na vrcholkoch vzdialených hôr a vtedy biela holubica vystúpi hore po čistom modrom nebi, a sama Zem bude žiariť jasnejším svetlom nebies.“

Roku 1932 dostane Klages ako ocenenie prestížnu Goetheho medailu za prínos pre umenie a vedu, ktorú mu osobne odovzdá prezident Paul von Hindenburg.

V roku 1933 sa NSDAP (Národnosocialistická nemecká robotnícka strana) v Nemecku chopí reálnej politickej moci. V tom čase jeden zo žiakov Ludwiga Klagesa zakladá Arbeitkreises für biozentrisches forschung (Pracovnú skupinu pre biocentrický výskum). Spočiatku boli novou vládou Klagesovi žiaci tolerovaní ako výstrední, ale neškodní filozofovia, no čoskoro si Gestapo posvietilo na prispievateľov do periodika Janus, ktoré patrilo členom biocentrického krúžku. V roku 1936 úrady časopis násilne zrušili a okruh priaznivcov Klagesa pravidelne zatýkali a spoločensky šikanovali. Hlavným oponentom Klagesa sa stal ideológ III. ríše Alfred Rosenberg. Rosenberg odsúdil Klagesa a jeho nasledovníkov ako nepriateľov národného socializmu.  Vo vydaní Volkische Beobachter (stranícke noviny NSDAP) z decembra roku 1942,  ostro Klagesa napadnú pri príležitosti jeho 70. narodenín.

Jednou z priorít jeho výskumu bola analýza konfliktu medzi dušou ( Seele) a duchom (Geist).

Aj keď ho mnohí tak chceli vidieť, nebol typickým konzervatívcom, no vždy oponoval práve tomu, čo moderní liberáli dodnes oceňujú. Odmietal Osvietenstvo aj „Veľkú francúzsku revolúciu“. Vysmieval sa z feminizmu, no zároveň ženy neodsúval na pomyselnú vedľajšiu koľaj. Tvrdil, že ženy mali historicky bližšie k Životu a muži k Duchu. Napísal, že inteligencia žien je skôr iná, ako by mala byť menejcenná.

Na záver je treba podotknúť, že Klages napísal podstatne viac diel, či rozsiahlych odborných prác, než sú v článku spomenuté. Je už na každom jednotlivcovi, či sa chce o tomto zaujímavom mysliteľovi minulého storočia dozvedieť viac. Po vojne v roku 1952 sa mu dostáva morálneho uznania, keď mu k jeho 80. narodeninám pošle oficiálnu gratuláciu prezident Nemeckej spolkovej republiky Theodor Heuss. Ludwig Klages sa do rodného Nemecka  nevrátil ani po skončení druhej svetovej vojny a zomrel vo švajčiarskom meste Kilchberg 29. júla 1956.

Ak sa dnes o ňom vôbec hovorí, tak Klages je v dnešnej dobe označovaný za minimálne kontroverzného mysliteľa. Popravde niet sa čomu čudovať. Bol nezmieriteľným kritikom modernej doby a horlivo sa zasadzoval za obnovenie, alebo akýsi reštart civilizácie na základe ideálov starovekého Grécka a nemeckého romantizmu. Venoval sa výskumu vývoju rás. Bol kritikom rasového miešania, no napriek tomu sa dostal do ostrého sporu s mocným mužom III. ríše Alfredom Rosenbergom, ktorý odsúdil jeho prácu a myšlienky a perzekvoval jeho nasledovníkov. Bol jednoznačným zakladateľom charakterológie a vedeckej grafológie. Útočil na bezohľadný kapitalizmus a zároveň bol priekopníkom moderného ekologického hnutia. Poukazoval na negatívny vplyv slobodomurárskych tajných spoločenstiev na svetové dianie ako také. Nepodporoval morálny univerzalizmus či egalitarizmus ako je to vlastné dnešnej dobe. Toto všetko a ešte oveľa viac bol Ludwig Klages, mysliteľ obdivovaný, aj zavrhovaný, za života, aj po smrti.

 

Mgr. Peter Legény

 

 

Zdroj: články zo zaniknutého webu righton.net

http://www.revilo-oliver.com/Writers/Klages/Ludwig_Klages.html