K Vianociam v roku 2013 boli z iniciatívy prezidenta Putina všetkým guvernérom a iným najvyšším štátnym úradníkom zaslané tri knihy. Boli to knihy od Vladimíra Solovjeva, Nikolaja Berďajeva a tretia kniha s názvom Naše úlohy (Naše zadači) bola od polozabudnutého ruského filozofa Ivana Iljina. Kto vlastne bol Ivan Iljin a prečo sú jeho myšlienky pre Putina také blízke? Téma je rozsiahla, a je náročné na ňu dať odpoveď v jednom článku, no ja sa o to aspoň pokúsim v nasledujúcich riadkoch.

Celým menom Ivan Alexandrovič Iljin sa narodil 28. marca 1883 v Moskve. Narodil sa do rodiny vysokej aristokracie. Jeho otec bol etnický Rus a matka bola nemeckého pôvodu. Už jeho pôvod samotný čiastočne udával jeho budúce smerovanie. V jeho krvi sa spájala ruská duša, vedomie imperiálnej veľkosti Ruska, ako aj nemecká precíznosť a disciplína. V rokoch 1901- 1906 vyštudoval na Moskovskej štátnej univerzite. Tu sa pod vplyvom profesora Pavla Novgorodceva zoznamuje s filozofiou, ktorá sa stane jeho životnou náplňou a poslaním. Vo svojom filozofickom štúdiu sa zameral na nemeckých velikánov a študuje Fichteho, no predovšetkým Hegela, na ktorého filozofiu sa stane najväčším odborníkom v Rusku. Konkrétne sa zameriava na Hegelovu filozofiu štátu a práva. Čoskoro sa stal riadnym profesorom filozofie  na moskovskej univerzite. Samotné vypuknutie februárovej revolúcie v roku 1917  považoval Iljin za možnosť oslobodenia národa spod skostnatelého cárskeho režimu. Nasledujúcu bolševickú októbrovú revolúciu však odmietol. Napriek tomu, že v minulosti kritizoval pomery v monarchii, na margo bolševikov sa po rokoch vyjadril: “Nemali by sme jednať so zločincami. Musia byť chytení a potrestaní a musí byť znovu nastolená monarchia.“

Veľmi skoro sa dostáva pre svoje anti-bolševické postoje s novou červenou vládou do sporu, a tak je 4. septembra 1922 už po  niekoľký krát zatknutý tajnou políciou GPU  a neskôr spolu s ostatými špičkovými ruskými intelektuálmi, vyhostený zo sovietskeho „raja“ na známom parníku filozofov do zahraničia. Iljin sa usadí v Nemecku, konkrétne priamo v Berlíne. Bol jeden z mála vyhnaných filozofov, ktorý podporoval bielogvardejské hnutie. Jeho prvou knihou v exile bola práca „ O odporovaní zlu silou“ z roku 1925. Kniha sa stala pre mnohých vyhnaných Rusov inšpiráciou. Iljin veril v Hegelovu teóriu, že myšlienky sú hnacou silou, a nie materiálne podmienky menia svet, ako tvrdil Marx.

V novembri 1922 vzniká v Nemecku s patronátom nemeckej vlády Slobodná nábožensko-filozofická akadémia a tiež Ruský vedecký inštitút (RNI) kde Iljin vedie oddelenie práva. Iljin je činný aj prednášaním, keď reční v Rusko-nemeckom klube založenom emigrantom, generálom von Lampe. Okrem písania kníh prispieva aj do politickej sekcie pravicovo-monarchistického denníku Znovuzrodenie (Vozroždenije) a sám pomáha vydávať časopis Zvon (Kolokol) pre bielu antikomunistickú emigráciu. Iljin sa postupne stáva hlavným ideológom Ruského vševojenského zväzu-organizácie bielogvardejskej emigrácie, ktorú viedol napr generál Piotr Wrangel či veľkovojvoda generál Nikolaj Romanov.

Filozofia Ivana Iljina nie je vôbec jednoduchá či jednostranná. Spája ruský imperializmus, autoritatívny monarchizmus, no zároveň brojí proti totalitarizmu. Odmieta zasahovanie štátu do bežného života občanov. Iljin o tom píše: „ Súdiť a odsudzovať kvôli politickým názorom nie je povolené! To by znamenalo útok na jeho svedomie a prenasledovanie za jeho vieru. Sloboda názorov má byť úplná, predstavitelia vlády si toto nedovolia porušovať.“

Jedným z kľúčových bodov jeho pohľadu na svet a politickú filozofiu bolo rozhodne kresťanstvo. Kresťanstvo úzko spája s politikou a kultúrou Európy a Ruska.  V práci „Základy kresťanskej kultúry“  z roku 1938 píše: „ Súčasné ľudstvo ide za svetským zriadením bez náboženstva a nechápe, že toto zriadenie sa oddelilo od svojho vyššieho cieľa, neslúži mu, nevidí ho, pretože tento cieľ spočíva v tom, aby pripravoval ľudí k prekrásnemu životu (Aristoteles), k životu „v Bohu“ (Augustín). Bezbožné náboženstvo riadi národy tak, ako vedie slepý slepých do jamy. Ľudstvo upadlo do slepej uličky kapitalistickej výroby a našlo z nej iba jeden jasný východ- do priepasti komunizmu. Nechápe, že hrozný nie je kapitalizmus, ale bezbožný kapitalistický poriadok, organizovaný a podporovaný kresťansky zatrpknutými dušami a triedami, a že bezbožný komunizmus je ďaleko horší ako bezbožný kapitalizmus.“

Ohľadom kresťanskej kultúry sa Iljin vyjadruje: „ Nie je pochýb, že nekresťanská kultúra je možná u národov nekresťanskej viery, taká je kultúra islamu, konfuciánstva, budhizmu, šintoizmu. Ale národy, ktoré boli dlho kresťanské, stratili túto vieru a neprijali žiadnu inú, tie sa môžu iba zbytočne pokúšať vytvoriť kultúru bez viery a Boha, tj. bezbožnú kultúru. Tieto pokusy sú vopred odsúdené k nezdaru.“

Aj z tohto úryvku je jasné, že Iljin rešpektuje cudzie kultúry a ich jedinečnosť. Jeho ideálom je kresťanský nacionalizmus, ktorý sa ale ostro ohradzuje proti primitívnemu šovinizmu. Kresťanský nacionalizmus chápe ako: „Národné cítenie nielen neodporuje kresťanstvu, ale získava od neho vyšší zmysel a základ, pretože práve ono zjednocuje ľudí v duchu a láske a viaže srdce k hodnotám na zemi – k darom Ducha svätého, darovaným každému národu a pretváraným po svojom každým z nich v histórii a kultúrnej tvorbe. Preto je teda kresťanská kultúra na zemi realizovaná hlavne ako národná kultúra a nacionalizmus nepodlieha odsúdeniu, ale radostnému a tvorivému prijatiu.“

Jeho ďalšie myšlienky by sme dnes mohli označiť ako prorockú kritiku dnešného multikulturalizmu, ktorý ničí jedinečné kultúry a vytvára len šedú otrockú masu bez identity. Nechajme ale prehovoriť tohto filozofa: „Tráva aj kvetiny sú na poli rôzne. Rôzne sú stromy, vodstvo aj oblaky. Inak svieti slnko, inak žiari mesiac, inak žiaria hviezdy. Bohatá a prekrásna je záhrada Božia, je bohatá na druhy, žiari tvarmi, leskne sa a raduje rozmanitosťami. A každý národ by mal byť a sláviť Boha po svojom. A už v samotnej tejto rôznorodosti sa spieva a vznáša sa chvála Stvoriteľovi. Myšlienka na pohasnutie tejto rôznorodosti chválospevov, na zrušenie tohto bohatstva záhrady Božej, na zvedení všetkého k mŕtvej, jednotvárnej šablóne, k uniformalizmu, k rovnakosti piesku – táto myšlienka by sa mohla zrodiť iba v duši chorej zlobou, alebo v mŕtvom a slepom mozgu. Táto banálna, protikultúrna a všeničiaca myšlienka by bola ozajstným prejavom bezbožnosti.“

Ako protiváhu Iljin stavia práve kresťanský nacionalizmus.

Píše: „Nacionalizmus je teda presvedčivý a vášnivý pocit, pravdivý vo svojej podstate a hodnotný po tvorivej stránke: že môj národ získal dary Ducha svätého, že ich prijal svojim inštinktívnym citom a tvorivo ich zmenil po svojom, že následkom toho bola jeho sila väčšia a bola neskôr vyzvaná k veľkým, tvorivo kultúrnym uskutočneniam. Národné cítenie je láska k historicky duchovnému rysu a k tvorivému aktu svojho národa. Nacionalizmus je viera v Bohom požehnanú silu svojho národa a preto- v jeho poslanie. Nacionalizmus je vôľa k jeho tvorivému rozkvetu v daroch Ducha svätého. Nacionalizmus vníma svoj národ pred tvárou Božou, jeho dušu, jeho talenty, jeho nedostatky, jeho historickú problematiku. Nacionalizmus je systém jednania, ktoré vyvierajú z tejto lásky. Preto teda skutočný nacionalizmus nie je temná, proti kresťanská vášeň, ale duchovný oheň, ktorý povyšuje človeka k obetavému slúženiu a národ k duchovnému rozkvetu. Kresťanský nacionalizmus je nadšenie z vnímania svojho národa v pláne Božom. Nacionalizmus učí aj pokore- vnímaním slabostí a nešťastia svojho národa. Otvára ľuďom oči aj k videniu národného svojrázu iných národov, učí nepodceňovať iné národy, ale vážiť si ich duchovných úspechov a ich národného cítenia. Takto učí premyslený nacionalizmus človeka, že nenacionalizmus je duchovná bezdôvodnosť a neplodnosť, že internacionalizmus je duševná choroba a prameň zvádzania. Ak pochopíme nacionalizmus správne, zistíme, že náboženské cítenie a národné cítenie nie sú odtrhnuté jeden od druhého, ani nestoja proti sebe, ale splývajú a vytvárajú akúsi životne tvorivú jednotu z ktorej a v lone ktorej vyrastá národná kultúra. Národ nie je Boh, ale sily jeho ducha sú od Boha. Cesta jeho historického boja a jeho utrpenia je výstupom k Bohu. A táto cesta je pre nacionalistu drahá a posvätná. A on to cíti a vyznáva, že vlasť je posvätná, že ju človek musí žiť, že stojí za to sa za ňu biť pred tvárou Božou a ak je treba aj umierať.“

Zaujímal sa živo o otázky geopolitiky. Považoval Rusko (ako štát) za „živý organizmus“. Jeho názory sa v tomto smere zhodovali s názormi švédskeho geopolitika Rudolfa Kjellena. O Rusku a jeho národe I. Iľjin napísal toto: „Od samého počiatku svojej existencie sa ruský národ ocitol na odvšadiaľ otvorenej a len podmienečne rozdelenej rovine. Ochranné hranice chýbali, teritórium bolo iba priechodným dvorom, cez ktorý sa valili sťahujúce národy z východu a juhovýchodu na západ. Práve preto bolo Rusko organizmom, večne núteným na samoobranu.“

Iľjin bol z týchto dôvodov zástancom prístupu Ruska k moriam, ktoré sú prirodzenou bariérou a de facto ochranným valom Ruska. Bol presvedčený o tom, že Rusko nie je iba náhodnou „zbierkou“ území a národov, ale je živým organizmom, ktorý je historicky a kultúrne silno spojený.

Ako filozof štátu a práva sa venoval ideálnej podobe štátnosti.

Iljin svoje ponímanie štátu vyjadruje ako: „ Štát je mechanickou rovnováhou súkromných ( osobných aj skupinových) agend, je vybudovaný ako kompromis odstredivých síl vyjadrený v činnosti politických protagonistov. Štát a vláda sú zrkadlom, alebo aritmetickým sčítaním toho, čo je v dušiach ľudskej masy a to je chápaním spravodlivosti.“

Iljin bol dušou monarchista a sympatizoval s autoritatívnymi formami vlády. Bol veľkým kritikom demokracie ale rovnakou mierou tvrdo kritizoval totalitarizmus.

Prírode sa protiví prázdnota. Ako vznešené motívy (náboženské, morálne, vlastenecké a duchovné) oslabili a uvädli v ľudských dušiach, do prázdneho miesta formálnej slobody nevyhnutne nahrnuli smiešne, zlé, perverzné a hrabivé plány podporované totalitárnymi demagógmi lavice aj pravice.

Neustále kritizoval tzv. formálnu slobodu demokracie vzniknutej na ideáloch Veľkej francúzskej revolúcie a jakobínskeho teroru. Túto formálnu slobodu na ktorú Rusko nebolo pripravené a ktorá krajinu v konečnom dôsledku dostala až k občianskej vojne opisuje takto: „Pokiaľ odstredivé sily súhlasili mierniť svoje požiadavky a hľadať kompromis, štát mohol zachovávať rovnováhu nad priepasťou. Ale proroci triedneho boja sa vzbúrili a priviedli nás k chvíli občianskej vojny. Ako im môže formalisticko-mechanické poňatie štátu čeliť? Pripomínaním veľkých presvedčovacích prostriedkov? Nárekom nad našou zanikajúcou slobodou? Alebo ideami sentimentálneho humanizmu, zabudnutého svedomia a pošliapanej cti? Formálna demokracia nedovoľuje žiadne pochybnosti o dobrých úmysloch slobodných občanov“.

V kritike formálnej demokracie pokračuje: „Bolo rozhodnuté, že tento systém je najnepochybnejšia pravda a že v politike sa vyžaduje úcta k slobode, zdvorilý formalizmus a poctivé počítanie hlasov. Dve storočia týchto praktík postavilo súčasných politikov pred najväčšie politické zemetrasenie vo svetových dejinách. Je absurdné posadiť človeka pred šachovnicu ak nerozumie hre a jej pravidlám a nie je schopný vymyslieť plán hry. Suvorov sa pripravoval na každú bitku. Vysvetľoval svojim vojakom priebeh a metódy nadchádzajúcej operácie a presne kvôli tomu vyhrával jednu bitku za druhou. Tak je to aj v politickom živote. Je tvorený žijúcimi ľuďmi, ich vlasteneckou láskou, chápaním zvrchovanosti, zmyslu pre povinnosť, organizačnými schopnosťami a rešpektu k zákonom. Je smiešne uviesť vládnu formu do krajiny bez zváženia úrovne a zvykov ľudového povedomia o spravodlivosti. Vládna forma musí počítať s teritoriálnou veľkosťou krajiny a početnosťou populácie. V Republike San Marino exekutívna sila dodnes patrí dvom kapitánom voleným Veľkou radou na 6 mesiacov. A dodnes niektoré malé švajčiarske kantóny sa schádzajú raz za rok na ich „jednodňovej komore“ na námestí. Vládna forma musí zobrať do úvahy aj klímu a prírodu krajiny. Drsná klíma brzdí organizovanie ľudí, všetky vzťahy a všetku vládu. Príroda ovplyvňuje charakter ľudí a všetky ich vzťahy. Príroda ovplyvňuje charakter ľudí, produkciu krajiny a jej priemysel. Určuje jej geografické a strategické hranice, jej obranu, charakter a frekvenciu vojen. Mnohonárodnostné zloženie populácie sa môže stať faktorom, ktorý spôsobí rozklad a môže viesť k skazonosným občianskym vojnám. Avšak toto nebezpečenstvo môže byť prekonané prírodou krajiny a láskou horalov k slobode medzi ľuďmi solidárnymi k sebe navzájom (Švajčiarsko). Alebo dlhotrvajúcou a slobodnou selekciou emigrantov či komerčno- priemyselným charakterom štátu (USA). Alebo nakoniec nábožensko- kultúrnou prevahou a úspešným politickým vedením početne najsilnejšieho kmeňa, ak je vynikajúci v prispôsobivosti a vľúdnosti (Rusko).“

V dnešnej dobe je známy termín „vývoz demokracie“. Neznámy však nebol ani pred osemdesiatimi rokmi a Iljin sa voči nemu rázne ohradil: „ Zvieratá v zoo majú podľa svojho druhu osobitý režim. Dokonca aj ľuďom sa šijú šaty podľa ich mier. Odkiaľ teda pochádza táto smiešna idea, že systém vlády môže byť prenesený mechanickým osvojením z jednej krajiny do druhej? Odkiaľ sa berie táto naivná predstava, že najosobitejšia anglická forma vlády, ktorá bola vytváraná počas storočí v jedinečnej krajine tými najjedinečnejšími ľuďmi môže byť napodobnená akýmikoľvek ľuďmi s akýmkoľvek zmyslom pre spravodlivosť či vlastnosťami a v ktorejkoľvek krajine s hocijakou veľkosťou a klímou?“

Iljin sa dostal do nútenej emigrácie kvôli svojmu radikálnemu anti- bolševickému respektíve anti- komunistickému postoju. Ak k tomu prirátame jeho intelektuálnu kritiku liberálnej demokracie je len prirodzené, že sa zaujímal o politické alternatívy týchto dvoch politických hegemónov. Nie je preto nič nezvyčajné, že sa tak ako aj iní intelektuáli a popredné osobnosti tej doby zaujímal aj o fašistické hnutie, ktoré v tej dobe vzniklo v Taliansku. Svoje názory a postoje k fašistickej ideológii vyjadril nasledovne: „Fašizmus vznikol ako reakcia na boľševizmus, ako pravicové zoskupenie za účelom ochrany zvrchovanosti.  Vzhľadom k nárastu totalitarizmu a ľavicového chaosu  sa fašizmus javil ako fenomén nielen prirodzený, ale aj nevyhnutný a neodvratný. Ochranné zoskupenie tohto typu sa postupne rozšírilo dokonca aj do tých najdemokratickejších štátov: v časoch fatálneho ohrozenia národa sa totiž vždy nájdu sily, ktoré sa zoskupia v boji za ochranu zvrchovanosti. Bolo tomu tak v starovekom Ríme, modernej Európe a tak tomu bude aj naďalej.

Opozícia fašizmu k ľavicovému totalitarizmu nebola chybná, pretože fašizmus usiloval výhradne o sociálno-politickú reformu. Toto úsilie mohlo viesť k triumfu i k absolútnemu zlyhaniu: reformy tohto typu sú zložité a prvé pokusy nemusia vykazovať žiaden progres. Pre fašizmus bolo kľúčové dosiahnutie socialistickej psychózy, najskôr cestou sociálnych a následne anti- socialistických  prostriedkov. S použitím týchto prostriedkov sa otáľalo už pridlho a ďalšie čakanie nepripadalo do úvahy.

V konečnom dôsledku bol fašizmus opodstatnený, keďže vychádzal z národného vlasteneckého uvedomenia, bez ktorého nemôže národ vzniesť nárok na svoju existenciu, či si vytvoriť svoju jedinečnú a unikátnu kultúru.

Avšak, spolu s týmto sa fašizmus dopustil aj celej škály závažných chýb, ktoré definovali jeho politickú a historickú fyziognómiu. Tieto omyly a chyby pramenia z  nasledujúceho:

• Bezbožnosť: nepriateľský postoj ku kresťanstvu, náboženstvu, viere a cirkvi všeobecne

• Ustálenie pravicového totalitarizmu ako permanentného a domnelo ideálneho systému

• Zriadenie monopolu jednej politickej strany, a z toho vyplývajúca korupcia a demoralizácia

• Uchýlenie sa k extrémnej forme nacionalizmu a militárnemu šovinizmu ( vlastenecká megalománia)

• Prevzatie kontroly nad ekonomikou prevedené skrz totalitarizmus

• Skĺznutie do modlárskeho Cézarizmu (zbožstvenie osoby vodcu), a s ním spojenej demagógie a despotizmu  

Ako je vidno Iljin videl pozitíva aj negatíva na tomto politickom experimente s názvom fašizmus. Po skončení 2. svetovej vojny sa však táto téma zámerne démonizovala a vôbec, nebola to doba naklonená serióznemu skúmaniu tohto politického systému.

Ivan Iljin sa dlho zaoberal myšlienkou ako by malo vyzerať znovuzrodené Rusko po páde komunizmu. Predstavuje si ho ako veľmoc s centrálnou mocou, ktorá dáva neruským oblastiam len nevyhnutné minimum právomocí. Keď ho v roku 1934 vyhostili z národno-socialistického Nemecka kde mal problémy s gestapom, uchýlil sa do susedného Švajčiarska. Po 2. svetovej vojne jeho myšlienky na obnovu Ruska bez komunizmu prevzal Národný zväz práce (Nacionalnyj trudovoj sojuz ) čo bola organizácie mladšej ruskej emigrácie. Ohľadom hospodárskej politiky Iljin presadzoval solidarizmus, teda udržanie spoločenskej súdržnosti- solidarity. Nesúhlasil ani so socialistickým modelom hospodárstva ale ani s kapitalistickým voľným trhom. Presadzoval nadradenú moc, ktorá mala kontrolovať trh a tých, ktorí z neho majú najväčší profit. Iljin rozhodne nebol demokrat no staval sa rozhodne proti totalite, no zároveň požadoval autoritatívnu vládu schopnú riadiť tak obrovský štát akým Rusko nesporne je. Počas svojho exilu napísal 9 kníh a nespočet rozsiahlych článkov. Iljin zomrel 21. decembra 1954 vo Švajčiarskom exile. Po nástupe Putina do prezidentského úradu boli na jeho príkaz prevezené pozostatky tohto filozofa naspäť do Ruska a slávnostne pochované. Je to práve tento filozof, ktorého Putin ako jediného citoval vo svojich prezidentských prejavoch. V jeho myšlienkach sa spája idea Ruska veľmoci, očistenej od komunizmu s pevnou centrálnou vládou. Aby sme si vedeli predstaviť jeho víziu Ruska oslobodeného od komunistickej totality musíme mu dať záverečné slovo.

„ Príde čas obnovy základného zmyslu pre spravodlivosť, návratu k princípom cti a čestnosti, osobnej zodpovednosti a lojality, pocitu dôstojnosti jednotlivca. K nepodplatitelnosti a nezávislému mysleniu, predtým ako budú mať Rusi také podmienky, aby mohli vykonávať rozumné a nie skazonosné politické voľby. A dovtedy môžu byť vedení len národným, vlasteneckým, nie totalitárnym ale autoritatívnym politikom.“

Mgr. Peter Legény

Zdroje:

https://souloftheeast.org/

Lesley Chamberlainová: Parník filozofu

Walter Laqueur: Putin a putinizmus

I.A. Iljin: Základy křesťanské kultury

I.A. Iljin: Hegelova filosofie jako nauka o konkrétnosti Boha a člověka