Olympíjské hry sú predodvermi. Aj keď sa dnes pýšia vyspelou organizáciou, predsalen prešli zdĺhavou cestou vývoja. Vo svojich pamätiach zanechali množstvo úsmevných príbehov. Najlepší komplexný prehľad k počiatkom moderných olympíjskych hier, s ktorými som sa u nás stretol, spracoval Pavol Kršák v diele Novoveké olympiády.
Pred pár dňami aktuality.sk zverejnili článok o OH v Berlíne 1936. Zarazilo ma skôr prečo práve Berlín, prečo nie napr. téma úspešných slovenských športovcov z dávnejších čias. Aj keď autor článku priznáva, že Berlín 1936 patril vo svojej dobe po organizačnej stránke k najlepším. Nedokázal sa vysporiadať s tradičným klišé, keď zdôrazňoval režim, hailovanie či koncentračné tábory na úkor športovej stránky. Avšak pokiaľ by chcel autor poukázať len na rasizmus, totalitu mohol siahnuť aj po iných príkladov z minulosti.
Vezmime si také olympíjske hry v St. Louis 1904, keď v rámci nich usporiadali tzv. antropologické hry, určené pre štart černochov, indiánov, Patagóncov,Syrčanov, Turkov a iných. Tak isto je zaujímavý príbeh amerického atléta Jima Thorpeho indianského pôvodu, ktorý štartoval v Štokholme 1912. Zvíťazil v päťboji aj desaťboji. Neskôr ho členovia národného olympíjskeho výboru USA obvinili z profesionalizmu. Základom bola snímka z roku 1909, na ktorej sa jeden hráč bassebalu mužstva Charles College ponášal na Thorpa. Hoc tu sám Thorpe študoval a aj na jar 1912 za školu odohral zápas, predsa priznal, že vzal za to 60 dolárov. Keďže vo vtedajšej dobe mohli na OH štartovať len amatéri, tak mu v roku 1913 odňali aj obe zlaté medaile. Neskôr sa ukázalo, že 60 dolárov dostávali za cestovné ako náklady a nie ako plat. Jima Thorpa rehabilitovali na tlak prezidenta USA Geralda Forda až v roku 1975. MOV zhodnotil, že komisia, ktorá rozhodovala o diskvalifikácií Thropa v roku 1913 nebola uznášania schopná. Takýchto prípadov by sme našli pri pozornom študovaní v dejinách OH viac než dosť.
Žiadne ilúzie o profesionalizme organizovania OH v počiatkoch.
Samotné prvé hry v Aténach mali mimoriadne veľkú 74 % účasť Grékov (z 311 športovcov ich bolo 230 domácich). Uhrosko v tom čase reprezentoval slovenský rodák z Hronca Alojz Sokol. V behu na 100 m obsadil tretie miesto, ale nezískal bronzovú medailu, kedže tie sa dávali za druhé miesto a prvé bolo odmené striebrom.
Pri druhých hrách v Paríži 1900 panoval informačný chaos, ani samotní športovci sa niekedy nedozvedeli, kde sa koná ich súťaž. Podmienky tu boli jednoduché. Bežeckú trať vyznačenú na lesnej lúke, zakrývali stromy do ktorých, sa občas pri hode zachytil disk či kladivo. Plavci súťažili v tečúcej vode Seiny.
V St. Louis 1904 zas nepoznali dĺžku bežeckej trate, mali ju bez šatni a tribuny.
V Londýne 1908 vybudovali vedľa futbalového ihriska s bežeckou škvarovou traťou plavecký bazén, takže si môžeme predstaviť ako sa športovcom ,,dobre“ plávalo, keď im sem tam do vody padla lopta, alebo sa rozvýril prach z bežeckej dráhy. Na ďalších OH sa už organizátori poučili a dokázali úspešne eliminovať možné nepriaznivé podmienky pre športovcov.
V Aténach 1896 – jeden z najväčších záujmov vzbudzoval 40 km beh z Maratónu na aténsky štadion. Na štart nastúpilo 16 bežcov z toho 12 Grékov. Ako prvý do cieľa dobehol Vélokas, lenže krátko po skončení súťaže ho diskvalifikovali, pretože veľkú časť trasy prešiel autom a skracoval si cestu.
V St.Louis 1904 – v maratónskom behu domáci pretekár Fred Lorz nevládal už po 15 km zviezol sa autom a 9,5 km pred cieľom výstupil. Do cieľa dobehol ako prvý. Po diskvalifikovaní to zahral na žart. Ďalší američan Thomas Hisch počas behu údajne dopoval 11 km pred cieľom tisícinou gramu stychinu zmiešaného v bielku. 2 km pred cieľom ho opäť jeho sprievodcovia dopovali. Tentoraz pridali aj dúšok francúzskeho koňaku. Napokon mechanicky dobehol prvý do cieľa. Jeden z jeho najväčších súperov kubánsky poštár Felix Carbalaj doplatil na žalúdočné ťažkosti, keď sa pri behu prejedol jáblk. Dvaja juhafrický športovci zas nedobehli a ušli z trate, pretože ich napadli psy.
V Londýne 1908 – v maratónskom behu štartoval taliansky cukrár Dorando Pietri. Niekoľko kilometrov pred cieľom sa dostal do vedenia. Asi 500 metrov pred cieľom prekonával prvú väčšiu krízu. Posledných 20 metrov ho opustili sily. Snažil sa urobiť krok, ale nevládal. Premohla ho únava, padol na dráhu. Ani povzbudzovanie divákov nepomáhalo. Na jeho trápenie sa nemohol prizerať talianský fotograf a usporiadateľ, ktorí ho vzali pod pazuchy a spoločne odpratali do ciela v čase, keď dobiehal druhý bežec. Potom, čo Dorando Pietri prešiel cieľom, odpadol do bezvedomia. Po prebratí sa v nemocnici mu oznámili, že ho diskvalifikovali.
Pri mnohých disciplinách museli mať súťažiaci neskutočné fyzické a kondičné dispozície ako napr. v Štokholme 1912, kedy ešte zápasanie nebolo limitované časom. Finálový zápas do 75 kg medzi Asikainenom ( FÍN ) a Kleinom ( RUS ) trval neuveriteľných 11 hodín. Ďalší finálový súboj do 82,5 kg medzi Ahlgrenom ( ŠVE ) a Böhlingom ( FÍN ) po deviatich hodinách rozhodcovia ukončili. Obaja finalisti skončili na druhom mieste a obdržali len strieborné medaile.
Každé OH majú svoj vlastný kuriózny príbeh, škandál, víťaza i porazeného, skrytú propagáciu aj politické záujmy. Tie dnešné nie sú žiadnou výnimkou.
Slovenským športovcom prajem, aby robili dobré meno svojej vlasti a nezabúdali kým sú, koho reprezentujú.
Spracoval Peter Kušnír