Máloktorý ukrajinský intelektuál vyvoláva toľko vášní ako práve Dmytro Doncev. Ako to už často býva a to aj pri hodnotení slovenských dejateľov jedny ho nekriticky vychvaľujú a druhý bez štipky objektivity okamžite zatracujú. História však nebýva čierno biela.
Dmytro Doncev sa narodil 29. augusta 1883 v Melitopole v rodine kozáckeho dôstojníka. Keďže rodina bola pomerne dobre zabezpečená odchádza v roku 1900 študovať do hlavného mesta cárskeho impéria Sankt Peterburgu. Oslovujú ho socialistické a marxistické myšlienky a v revolučnom roku 1905 vstupuje do Ukrajinskej sociálno demokratickej robotníckej strany (USDRP). V roku 1909 študuje vo Viedni. Postupom času v ňom začalo prevládať nacionálne cítenie až v roku 1913 prišiel v jeho živote myšlienkový zvrat. Počas 2. ukrajinského študentského kongresu v Ľvove ostro odsúdil prevládajúcu „Maloruskú“ orientáciu medzi inteligenciou a začal obhajovať protiruský politický program a ukrajinskú politickú separáciu. Úplne oprávnene kritizoval nerovnoprávne postavenie ukrajinského národa v rámci ruského impéria.Jeho reč vyvolala neprijatie medzi socialistickými pohlavármi a aj u samotného Lenina. Nebolo cesty späť a Doncev opúšta rady USDRP a v roku 1914 sa stáva hlavou Únie za oslobodenie Ukrajiny. V rokoch 1914 až 1916 žije striedavo v Berlíne, Viedni a Berne kde pracuje pre informačnú službu a vydáva týždenník Korespondenz. Roku 1917 sa vracia do Ľvova aby si dokončil doktorát z práva, čoskoro sa presťahuje do Kyjeva kde vedie tlačové oddelenie a Ukrajinskú telegrafnú agentúru počas vlády tzv Centrálnej rady. S ukrajinskou vládou sa rozchádza po tom ako schvaľuje federáciu s porevolučným Ruskom. S tým Doncev ako stúpenec ukrajinskej nezávislosti nesúhlasí.
Začiatkom roku 1920 verejne zavrhuje všetky svoje doterajšie socialistické a marxistické názory a stáva sa hlavným ideológom ukrajinského antidemokratického integrálneho nacionalizmu. Jeho názory zhmotnené v integrálnom nacionalizme prechádzali pomerne dlhou evolúciou. Inšpiráciu hľadal v nemeckom romantizme a vitalizme. Doncevov nacionalizmus bol založený na filozofii iracionalizmu, voluntarizmu, večného hrdinstva a morálnych základoch tradicionalizmu a kresťanstva, ktoré v časoch svojich socialistických ideálov odmietal. Mimoriadne rozčarovaný bol práve z debaklu boja za ukrajinskú nezávislosť v rokoch 1917-1920 a vinu zvaľoval na vedúce osobnosti tohto hnutia ako Petľura či Skoropadskij. V rámci týchto skúseností si idealizoval kozácke tradície. Zdôrazňoval potrebu slobody, vládnucej kasty, vojenstva a aktivizmu medzi nastupujúcou ukrajinskou generáciou. Iracionálna vôľa bola v jeho ponímaní hlavnou tvorivou silou v živote jednotlivca ako aj národa a spoločnosti. Uvedomoval si primitivizmu realizmu a deštruktívnosti avantgardného umenia. Krásu naopak hľadal v neoromantizme.
Ako intelektuál bol tvorivým spisovateľom. Svoju ideológiu ukrajinského integrálneho nacionalizmu premietol do niekoľkých svojich kníh. Vo svojej prvej práci Moderná moskvofília z roku 1913 presvedčoval Ukrajincov o potrebe vymedziť sa proti ruskému imperializmu. V roku 1918 vydáva prácu medzinárodné postavenie Ruska a Ukrajiny v ktorej obhajuje ukrajinský boj za nezávislosť. Roku 1926 vydáva svoju najznámejšiu knihu s názvom Nacionalizmus v ktorej sa inšpiruje myšlienkami mysliteľov ako Nietzsche, Maurrace, Spengler a inými. V 1936 nasleduje práca Rusko a Európa.
V reálnom živote bolo cieľom jeho integrálneho nacionalizmu vytvoriť nezávislý ukrajinský štát ako protiváhu k pre neho aziatskému Rusku. Aj keď bol v mnohom ovplyvnený európskou kultúrou rázne odmietal demokraciu, ktorá podľa neho viedla k úpadku Európy. Ukrajinci mali v jeho predstavách viesť zásadnú úlohu v vzkriesení a znovu vybudovaní „starého“ kontinentu. Volal po obnovení „ducha ukrajinského staroveku“ ktorý svojou mystickou vzburou a vôľou ku slobode a boji by dal vzniknúť opozícii proti úpadkovej demokracii, materializmu, judaizmu, bolševizmu či slobodomurárstvu.
Po okupácii Haliče Červenou armádou , ktorá bola dovtedy súčasťou medzivojnového Poľska uteká Doncev do Berlína a neskôr sa presťahuje do Prahy kde publikuje články o východnej Európe pre nemeckú okupačnú tlač. Na konci 2. svetovej vojny uteká cez Anglicko do USA aby sa neskôr usadil v Kanade. V rokoch 1949-1952 učí ukrajinskú literatúru na Montrealskej univerzite a popri tom aktívne publikuje pre emigrantskú tlač predovšetkým pre pobočku Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) vedenou Stepanom Banderom.
Kedže mnohí ukrajinskí činitelia emigranti žijúci na „Západe“ si boli vedomí, že západné demokracie neprijmú tieto myšlienky namierené proti liberálnym a kozmopolitným základom ich spoločnosti snažili sa dokázať, že Doncevove názory boli zastaralé a chybné. Vytvorili teóriu o tzv Pražskej škole ( Praha bola v medzivojnovom období centrum ukrajinskej emigrácie) teda skupine ukrajinských intelektuálov mimo Doncevov okruh. Jedným z hlavných propagátorov tejto teórie bol Viktor Petrov, ktorý bol neskôr odhalený ako sovietsky agent.
Doncev bol až do posledných dní zanieteným propagátorom myšlienky samostatnej Ukrajiny. Zomiera v Montreale 30. marca 1973.
Radikálne myšlienky Dmytra Donceva ovplyvnili generáciu emigrantov nacionalistov v 30. rokoch v rámci štruktúr OUN a neskôr dali ideový základ pre vznik Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) v čase 2. svetovej vojny. Armády, ktorá dodnes vyvoláva búrlivé vášne. Jedny ju hodnotia ako bandu hrdlorezov vraždiacich Rusov, Poliakov, Židov. Druhý ich vnímajú ako spasiteľov Ukrajiny pred desivo brutálnou nadvládou bolševického režimu.
Isté je však to, že ideológia integrálneho nacionalizmu z jeho pera dodnes ovplyvňuje myslenie mnohých ľudí na Ukrajine a je jednou z politicko- filozofických ingrediencií aj toho dnešného konfliktu u našich východných susedov.
Mgr Peter Legény