Aj v 21. storočí sme svedkami kreovania a upevňovania identity mnohých národov. Tieto snahy sú v súčasnosti veľmi ovplyvňované celkovým „ovzduším“ terajšieho sveta. Rozličné kultúry sa navzájom ovplyvňujú a vytvárajú tak stále nové a nové tendencie. Napríklad v takej Veľkej Británii dnes nájdete viac indických občerstvení ako tých tradičných.

Proces národného sebauvedomenia ale prebieha aj v súčasnosti. Niektoré národy sa budujú, iné sa snažia opäť oživiť alebo upevniť. Medzi „národy vo výstavbe“ môžeme dnes rátať určite piatu kolónu Spojených štátov amerických na Balkáne – akýchsi kosovských Albáncov, o ktorých pred pol storočím nik nechyroval. Tendencie oživovanie národného hnutia možno badať napríklad u Moravanov, ktorí sa v súčasnosti snažia vyriešiť dlhotrvajúci heraldický spor o podobe vlajky Moravy. Do tej tretej skupiny spadá drvivá väčšina súčasných národov, medzi nimi aj Slováci. Samozrejme, medzi jednotlivými krajinami vidíme rôzny vývin národného povedomia. Hlavne u našich južných susedov rastú nacionalistické prejavy a militantizmus. Samotná národná hrdosť sa tak môže prejavovať rozličnými spôsobmi. Medzi tie krajšie patrí rozvoj kultúry, jazyka a obrana týchto základných hodnôt pred globalistickými tendenciami. Dupot ťažkých kanád a šovinistické heslá sú, naopak, tými horšími prejavmi. Možno dnes nie je situácia vyhrotená do podobnej miery ako v minulom storočí, ale stále existuje hrozba lokálnych rozporov v ktorejkoľvek časti sveta. Je teda svet schopný zabrániť takýmto regionálnym konfliktom?

Ako univerzálny liek, na tieto boliestky a národné pranice, bola objavená globalizácia. Univerzalizmus v podobe takmer jednotnej kultúry vychádzajúci z krásnej myšlienky, že sme si všetci rovní. Lenže tu je základný kameň úrazu: rovní by sme si mali byť skôr svojou mnohorakosťou a odlišnosťou, nie jednotvárnosťou! Alebo to tak nie je?

Bežným príkladom na globalizačný prvok je snaha o jednotný a všade používaný jazyk. Povedali by ste si, takým je teraz určite angličtina! Avšak tu môžeme spozorovať istý zaujímavý úkaz. Podobne ako ekonomický trh má vstavané stabilizátory, ktoré často bežne nespozorujeme, tak aj jednotlivé národné kultúry sa do istej miery bránia globalizácii. Je angličtina všade rovnaká? Skutočne diskutabilná otázka. Profesor Samuel P. Huntington vo svojej knihe „Stret civilizácií“ tvrdí, že to tak nie je. Každý človek, učiaci sa angličtinu, si do nej pridáva vlastné špecifikum. Mnohí anglicky hovoriaci ľudia vravia, že niektoré výrazy a slovné spojenia sú typické pre určité národy. Spôsobuje to najmä to, že prekladaný text často kopíruje výslovnosť v národnom jazyku. Takto vznikajú, napríklad, problémy s predložkami v slovenčine a v angličtine. Tento nenápadný „stabilizátor“ v jazyku je tak krásnym príkladom, ako si hoci aj nenápadne ukazujeme svoje vlastenectvo, keďže sa čiastočne bránime úplnému vplyvu cudzieho elementu. Aj angličtina medzi národmi Ázie a u nás je rozdielna. Indi napríklad hojne využívajú svoj prízvuk, čo taktiež tvorí istú bariéru. Na všetky tieto aspekty problematiky poukazuje profesor Huntington vo svojej knihe a dochádza k názoru, že „angličtinu nemôžeme pokladať za úplne globalizačnú myšlienku, pretože v nej ostáva aj národný charakter“. Pre lepšie vysvetlenie: máme univerzálny jazyk, no ten je skôr akýmsi medzinárodným kódom, ktorý si aj tak každý tvorí viac-menej ako chce. Jednoducho a jasno – univerzálna angličtina neexistuje.

Medzi výraznejšie prejavy vlastenectva ako takého patrí podpora domácej kultúry. Opäť je tu možno vidieť množstvo univerzálnych kultúr, či už univerzálne telenovely alebo masová kultúra vo všeobecnosti. Ako je na tom Slovensko? Tá malá krajina niekde v strede Európy… Ako si práve my, Slováci, máme potrebu prebrať si to najhoršie z okolia. Pri troche nadhľadu by sme mohli Slovensko charakterizovať ako krajinu švédskych daní, čínskeho pracovného týždňa, poľských kureniec, amerických „fastfoodov“, francúzskej ležérnosti, gréckej lenivosti, ruského alkoholizmu, českého piva, talianskej pizze, kórejských áut, eskimáckych tvárí, tureckých telenoviel, japonských televízorov, ukrajinských cigariet a stavieb a lá babylonská veža. Toto všetko v jednom krásnom obale s pečiatkou „vyrobené na Slovensku“. Originálny mix. Lenže existuje aj kratšie, a o to príhodnejšie, pomenovanie. Pokiaľ Spojené štáty americkú sú krajinou neobmedzených možností, tak Slovensko je krajinou nevyužitých možností. Ako krajina môžeme ponúknuť svetu pomerne veľa. Nie sú to len hory, pekné dievčatá a alkohol. Avšak myslím si, že Slovensko premeškalo svoju dejinnú príležitosť a miesto prosperity tu zavládla korupcia. Katom je aj v tomto prípade politika. Z akého dôvodu je pomaly v každom meste nad 10 000 obyvateľov vysoká škola, keď trh práce hľadá iba robotníkov a čašníkov? Tu niekde naša malá krajina urobila chybu. Výskum má dobrý základ, má potenciál.

Bohužiaľ, kvantá absolventov vychádzajú nazmar, pretože ich jednoducho nepotrebujeme. Stav sa dlhodobo nerieši! Kedy naposledy postavili nové výskumné centrum? A kedy naposledy nalákali zahraničného sponzora na daňové prázdniny a postavili fabriku či veľkoobchod, kde zamestnanci drú za almužnu celé dni? Stačí to spočítať. Do tohto virvaru udalostí zasahuje aj Matica slovenská. Kedysi to bola inštitúcia, ku ktorej sa obracali Slováci v ťažkých časoch a symbolizovala nádej. Dnes? Možno aj trištvrtina obyvateľov ju považuje za zbytočnú, ak nie rovno za príťaž a parazita na krku tohto štátu. Niet sa čo čudovať. Kauza národného pokladu je ešte veľmi čerstvou ranou, ktorá bude ale Maticu hyzdiť už naveky. Avšak rany sa hoja, treba im však trošku dopomôcť. Slovensko má potenciál, Matica by ho mohla využiť. Možno väčšou prácou v turizme, propagácii regiónov a šíreniu dobrého mena by si Matica vybojovala späť svoje miesto. Pretože by mala byť skutočne „top“ organizáciou v rámci národného hnutia a samozrejme jednou z najdôležitejší inštancií v rámci štátu. Napríklad v oblasti turizmu máme v každom meste informačnú kanceláriu. Keby podobnú činnosť vyvíjala Matica, bolo by o nej počuť a možno by si vylepšila svoje postavenie.

Pre správnosť treba spomenúť, že bez Matice slovenskej by dnes chýbalo slovenskej kultúre veľa. Najmä redakčná činnosť Slovenských národných novín či publikácie vydavateľstva udržujú tradície v živote. Aj vďaka vydavateľstvu uzreli svetlo sveta niektoré veľmi zaujímavé knihy. V tejto ušľachtilej činnosti treba určite pokračovať, pretože bez nej by bola slovenská kultúra odsúdená na zánik v kotli lacných telenoviel a populárneho gýču. Slovenská kultúra však nesmie byť umlčaná. Ani žiadna iná. Jednoducho ju potrebujeme, odoberateľov si vždy nájde. Poézia, próza, hudba, film… to všetko by mohlo byť dnes na inej úrovni. Lebo my patríme do Európy aj kultúrne, ale podstatou je efektívne využitie.

Preto nesmie nikto spať na vavrínoch a každý by mal robiť všetko čo vie preto, aby ukázal, že „JA SOM SLOVÁK, TOTO DOKÁŽEM A PATRÍM SEM“. No a Matica keď sa postaví na vrchol a ľudia s ňou budú stotožnení, hoc aj v dvadsiatom ôsmom storočí bude tým, čo bola aj v devätnástom. Ale treba na tom pracovať.

Matúš Krátky, Mea Patria Martin