Ľudia si zaslúžia istoty. A už si ich začínajú i vychutnávať. Konsolidácia verejných financií pokračuje nepretržite od roku 1989 a aj samotní nemeckí projektanti uznávajú, že obyvateľstvo medzi Dunajom a Tatrami (alebo ak chcete „ľud tejto krajiny“) je už pomaly unavené z reforiem.
Nuž bodaj by nie, keď v rámci úsporných opatrení vlády Grécka či Írska zavádzajú dane z nehnuteľností, či poplatky za vodu. Také niečo sa ľudu tejto krajiny ani nesnívalo, keďže takéto dane a poplatky tu existujú už dávno. O platoch radšej pomlčať, aj keď cenovo sme predbehli aj Rakúsko, kam sme po odstrihnutí ostnatých drôtov, chodili neveriacky civieť na ceny vo vyspelých demokraciách, a v kaviarňach sme sa neopovážili dať si ani zákusok za neskutočné sumy. Náš ekonomický zázrak však za 20 rokov dokázal predbehnúť aj západniarske ceny, takže dnes je výhodné do Rakúska chodiť tankovať aj nakupovať – ceny sú porovnateľné, alebo nižšie a navyše o kvalite potravín v porovnaním s hnojom, ktorým nás tunajšie obchodné reťazce kŕmia, sa nedá ani porovnať. Snáď len naše platy sú porovnateľné. S eurozónou však vonkoncom nie. O to cynickejšie vyznievajú výzvy na prijatie spoluzodpovednosti v rámci eurovalu, kedy sa z našich úbohých platov máme skladať na blahobytných Grékov, Portugalcov, Írov a najnovšie Španielov.
Čo ostalo zo Slovenska, pardon, politicky korektne nazývaným aj „táto krajina“? Najprv sa tu odbavili podvodníci typu Koženého a jeho Hardvardských fondov s kupónovou privatizáciou, po nich politickí nominanti a diletanti vytvárajúci slovenskú „kapitálotvornú vrstvu“ bývalých eštebákov, novozbohatlíkov a mafiánov, ktorí rozkradli a zničili celé hospodárstvo, aby nás vzápätí prišiel spasiť spišský mesiáš s cigánstvami o dvojnásobných platoch a následným výpredajom strategického majetku do rúk zahraničných tútorov.
Čo iné ostávalo, ako “túto krajinu” pozbavenú akéhokoľvek majetku – ponúknuť ako bandu paholkov? Je to ako rozhajdákať si celý majetok a potom ísť bývať pod most a nádejníčiť kade-tade. A toto spravili konkrétni ľudia, konkrétne mená, ktorým sa dosiaľ nič nestalo. S veľkou pompou nás prijali medzi seba do EÚ – ako rovných. Veď niekto musí vykonávať aj podradnejšie práce, černosi sú ešte narobení zo stáročného otroctva, tak nech si zamakajú trocha aj stredo a východoeurópania v tom našom Commonwelthe alebo Reichu. Tak sme sa stali kolóniou ani nevieme ako. Montážnou dielňou s lacnou no kvalifikovanou pracovnou silou, s daňovými prázdninami a investičnými stimulmi (ktoré zas len platí zo svojho ľud “tejto krajiny”), a ktorej výšku môžu slovenskí podnikatelia tým zahraničným len závidieť. Že dotácia 1 milión Sk na jedno pracovné miesto je dosť pritiahnutá za vlasy, lebo toľko by na podpore či sociálnych dávkach nevyplatili nezamestnanému za celé roky, do toho nikoho nič. Hlavne, že sa montuje a koncerny bohatnú. Mali by sme byť naopak radi, že sa tu neuplatňujú fyzické tresty, ako sa o to zaujímal jeden ázijský investor.
Zvyšok nezamestnaných sa vyprášil do zvyškovej EÚ a my sme sa mohli hrdiť, ako krásne nám klesla nezamestnanosť. Ukážeme sem tam, ako sa tam našim dobre vodí, ale zväčša ukazujeme tých, ktorí tam pracujú na vysokých pozíciách. Ostatných 90%, čo pracujú ako nekvalifikovaní robotníci, tí nás netrápia, hlavne, že nekazia štatistiky. Paradoxné je, že zarobia viac, ako tunajší dobre postavení zamestnanci. Troška to nášmu výpalníckemu a goriliemu štátu prekazila kríza a trvalé eurovaly, ale nič to. Slučka sa bude uťahovať utešene ďalej. Tak ako v 50.tych rokoch sa nepriateľom stal kulak, tak sa dnes ním stal živnostník (a ešte aby sa nepovedalo, tak aj banky, ktoré schytajú daň, ktorú umne prevedú na svojich klientov). Vládu istôt totiž začalo hrozne trápiť, čo bude so živnostníkmi, ktorí budú mať nízke dôchodky. Netrápi ju ale, že ide na druhej strane rabovať súkromné peniaze z účtov sporiteľov druhého piliera. Nič nové, pri boľševickej demagógii sa nejedná o nič zvláštne. Súkromné peniaze sporiteľov treba znárodniť, napokon súdruhovia s tým majú bohaté skúsenosti a triednym nepriateľom – živnostníkom zas zvýšiť odvody, aby nevládali ani dýchať. Čosi podobné sa udialo s kulakmi, ktorí nechceli vstúpiť do JRD a boli donútení plniť kontingenty. Už nám len chýba menová reforma podobná tej z roku 1953 a história sa možno po gréckych voľbách zopakuje. Lumpenproletariát je zas uchránený. Vládu istôt nezaujíma, čo bude s tými, čo nebudú mať nárok na žiadne dôchodky (ak len už nepoberajú invalidné od narodenia), pretože nikde nepracovali a nepracujú. Maximálne tak pri zakladaní požiarov a vyberaní železných výstuží z panelov.
Tak si to zhrňme. Veľké koncerny ostávajú nedotknuté. Ich zdanenie je smiešne v porovnaní s plánovanou záťažou bežného občana či nebodaj živnostníka. Asociáli či neprispôsobiví budú mať naďalej nárok na sociálny dôchodok, hoci tejto spoločnosti nedali nič, skôr naopak. Znášať to všetko majú zlí zamestnávatelia, živnostníci a v poslednom rade bežní občania (tí sú však šikovne manipulovaní proti zlým zamestnávateľom a živnostníkom). Bežný občan ani nevie, ako funguje sociálny systém na Slovensku a potom je možné ho ľahko manipulovať. Dovolil by som si teda uviesť jeden príklad daňového a odvodového zaťaženia. Zamestnanci sa neraz ponosujú na výšku svojich výplat, či na to, že zamestnávateľ im oficiálne platí minimálnu mzdu, no na ruku dostane ešte ďalšie peniaze. Kritizujú sa tu dohody o vykonaní práce ako „semenisko čiernej práce“, a tí čo to vyhlasujú, si neuvedomujú, že tento štát funguje len preto, že jestvuje čierna práca, dohody a všemožné obchádzania zákonov. Lebo oligarchia si zarába predražovaním zákaziek, ich dohadzovaním spriateleným firmám, podozrivými tendrami a kadečím iným, ale chybou je, ak si Janko z Hornej Dolnej privyrobí pomocnými prácami. Nikoho netrápi, že tu vyrastá armáda neprispôsobivých, ktorí nemajú ani na rozume si vôbec privyrobiť čo i len na „čierno“, ale drzo pýtajú od štátu a štát im drzo dáva.
Živnostníci musia mesačne vynaložiť len na odvody 160,30 €, od budúceho roka to má byť 185,30 €. To sú len odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne, nerátame ešte s platbami za energie, daňou z príjmu, nákupom materiálu, cestnými daňami, platbou za pohonné hmoty, či mzdami pre zamestnancov a mnohými ďalšími položkami. Zamestnanec, ktorí dostáva hrubú mzdu napr. 566 €, dostane na ruku v čistom cca 460 €. To je na Slovensku ešte pomerne slušná mzda (aj keď štatistiky nás presviedčajú, že priemerná mzda je vyše 800 €). Zamestnanec je ale nespokojný, mzda skutočne nie je ktovie ako vysoká. Zamestnanec ale zväčša vie len to, že v hrubom zarába 566 € a v čistom dostane 460 €, teda vyše 100 € mesačne sa mu z platu strháva na sociálne a zdravotné odvody a na daň z príjmu. Nevie už ale, že zamestnávateľ, ktorý mu vyplatil 460 €, musel v skutočnosti zaplatiť až takmer 770 €! To znamená, že na zamestnanca, ktorému vyplatí 460 €, vyplatí na odvodoch a daniach ešte o 310 € viac!!! S narastajúcou mzdou táto čiastka narastá. To je aj odpoveď na otázku, prečo sa na Slovensku neoplatí vytvárať pracovné miesta, prečo veľká časť ľudí pracuje za minimálnu mzdu, prečo zamestnávateľ radšej vypláca oficiálne minimálnu mzdu, prečo radšej dopláca na čierno na ruku, prečo radšej zamestnáva na dohody a prečo niektoré firmy nútia svojich zamestnancov pracovať na živnosť.
Pokým sa táto bezodná studnica odvodov neznormalizuje na normálnu úroveň, pokým sa neprestanú postihovať tí, čo vytvárajú hodnoty – ako živnostníci, a neurobí sa poriadok s prebujneným byrokratickým aparátom, pokým sa rázne nezakročí proti zneužívateľom sociálneho systému a neprispôsobivým, pokým aj u nás nezavrú konečne prvého Ratha (aj keď by sa basa musela stať z NR SR), pokým sa nevykydá tento Augiášov chliev, potom tu už nebude žiť ani „ľud tejto krajiny“ či lepšie povedané kolónie, ale len ľud popolnicových polí.
Slavomír Hromada