SOCIÁLNO – FILOZOFICKÉ ZÁKLADY KOMUNIZMU

1.) Dialektika ekonomických a sociálnych dejín:

Dialektický materializmus sa pri vysvetľovaní užšej prírodovednej problematiky uchyľoval k darwinizmu, od ktorého prebral aj myšlienku evolučného pôvodu človeka z nižších živočíšnych druhov. Keďže vo voľnej prírode sa dajú pozorovať organizované formy stádovej existencie, marxisti sa prirodzene domnievali, že za určitého usporiadania vzťahov v stáde, sa menilo vedomie a schopnosti zvieracích jedincov na ľudské. Keďže marxisti idealizmus zavrhli, museli nájsť iný princíp, ktorý by formoval dejiny od vzniku hmoty, až po víťazstvo komunizmu. Keďže pri vývoji hmoty sa nemohli upriamiť na nejaké vonkajšie vplyvy, ktoré by nutne boli metafyzické (spomínaná transubstanciácia), uspokojili sa s hmlistým konštatovaním, podľa ktorého sa hmota neustále vyvíja od nižších foriem k vyšším preto, lebo je to jej vnútorný zákon.

Marxisti nechali teda hmotu vyvíjať sa bližšie neurčeným samospádom, až do chvíle keď sa už hýbala, vnímala a združovala. Od tej chvíle už vedeli vysvetliť všetko. Ten istý vnútorný zákon, ktorý nútil hmotu aby sa skvalitňovala až po štádium, keď sa hmota stáva uvedomujúcou, ľudskou a spoločenskou; ten používajú aj na vysvetlenie spoločenského vývoja. Marxizmus prišiel s myšlienkou, že ľudské vedomie je len odrazom spoločenských, ekonomických a výrobných vzťahov. Tým bola popretá jeho nezávislosť na hmote a vedomie sa stalo sa len najpremyslenejšou funkciou hmoty. To znamená, že zmena spoločenského a ekonomického usporiadania mení aj ľudské vedomie. Tento vývoj nie je náhodný a zdokonaľovanie ľudstva nie je len šťastným darom dejín. Je to zákonitý proces, ktorému nech by sa do cesty postavili akékoľvek protiklady, vždy bude napredovať až k cieľu. Všetky poznané formy usporiadania spoločnosti od prvotnopospolnej, cez otrokársku, feudálnu až po buržoáznu boli teda nevyhnutné, nedali sa vynechať ani obísť. Keďže sa jednalo o minulé formy, nikto nemohol komunistom dokázať, že to nebolo tak.

2.) Beztriedna spoločnosť a absolútna rovnosť ľudí:

Všetky spoločenské formy, aké sú známe z histórie ľudstva, stoja a padajú na základnom fakte nerovnosti. Nech boli karty udalostí zamiešané počas dejín akokoľvek a kocky hodené čo najnepredvídateľnejšie, vždy sa spoločnosť znova sformovala do hierarchickej štruktúry mapujúcej tento prirodzený zákon. Ako správne poznamenáva francúzsky konzervatívny mysliteľ Blanc de Saint-Bonnet :„Kde je nerovnosť individuálnych schopností, tam je nevyhnutne nerovnosť spoločenských postavení a následkom toho politických výhod. Vy , čo by ste radi zrušili nerovnosť medzi ľuďmi a dali jedným výhody sociálne, intelektuálne a industriálne, ktoré majú druhí, zrušte nerovnosť medzi jednotlivcami a dajte jedným cnosti uchovávajúce, intelektuálnu svižnosť a priemyslovú činorodosť ktorú majú druhí.“ Všetci vieme, že je to nemožné. Komunisti si však mysleli, že to možné je. Na to, aby niekto začal čo i len uvažovať o niečom takom, ako je zrušenie nerovnosti medzi ľuďmi, musí mať motív. Tým motívom a predpokladom je pocit, že nerovnosť je zlá. To je však morálny súd vynesený na základe spomínanej vzbury proti prirodzenému poriadku. Nerovnosť je prezentovaná ako zlo. A ako reakcia na toto zlo, bola následne vytvorená idea beztriednej spoločnosti a absolútnej rovnosti. Nejednalo sa však len o rovnosť sociálnu. O tom svedčí jednak antiintelektuálne ospevovanie robotníckej triedy a tiež plány, ktoré komunisti mali s neprispôsobivou inteligenciou a ktoré čiastočne aj realizovali. Ich utópia predpokladala teda totálnu rovnosť ľudskej spoločnosti, v sociálnej aj intelektuálnej oblasti. V komunistickej utópii to znamená, že individuálne talenty buď slúžia vytváraniu novej spoločnosti a nového človeka, alebo sú odsúdené na zánik. Keďže ale strop požiadaviek komunistickej utópie na intelekt nebol vysoký, zaviazať sa mu službou znamenalo dobrovoľne sa vzdať nadbytku intelektu. Určite sa nájdu ľudia, ktorí budú argumentovať praxou reálneho socializmu, jeho vedcami a umelcami. Na túto námietku sa dá odpovedať dvoma argumentmi:

a) Reálny socializmus bol kompromisom utópie so skutočnosťou. Skutočné snahy komunizmu je lepšie študovať na dobe nie príliš vzdialenej od dokonanej revolúcie, keď nezdar nie je ešte taký očividný a súdruhom neochabla revolučná vášeň. Stačí sa pozrieť na Rusko po roku 1917 a v dvadsiatych rokoch alebo maoistickú Čínu, či najkrajší príklad – Pol Potov režim.

b) Vedci a umelci tvorili v reálnom socializme skôr režimu navzdory. Teda tí skutoční vedci a umelci.

Komunisti však nechápali túto rovnosť vo svojej utópii ako niečo ubíjajúceho. Skôr naopak, pokladali ju za pravý výraz bratstva a solidarity. Nevideli nič zlého na tom, aby sa niektorí zriekli prehnaných požiadaviek na duchovný a aj materiálny život, v prospech svojich ľudských bratov. To však málokto chce robiť dobrovoľne a preto bolo treba ľudí k tomu donútiť. Výsledkom toho malo byť odstránenie negatívnych vlastností z ľudského vedomia a zblíženie protichodných skupín ľudí do jedného bratského kolektívu, v ktorom všetci žijú pre všetkých. Na ceste k tomuto cieľu však stáli aj po zrušení tried a nerovnosti ešte ďalšie prekážky.

3.) Zrušenie súkromného vlastníctva:

Za jednu z hlavných príčin sociálneho zla považujú komunisti súkromné vlastníctvo. Preto považujú jeho zrušenie za nevyhnutnú podmienku vybudovania komunistickej spoločnosti. Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako aj súkromné vlastníctvo vo všeobecnosti spôsobuje vznikanie protichodných vzťahov, ktoré vedú k útlaku a následne k triednej nerovnosti. Je tiež zdrojom negatívnych vlastností starého človeka: egoizmu, hrabivosti, lakomstva a závisti. Komunisti predpokladajú, že po skolektivizovaní výrobných prostriedkov a zrušení súkromného majetku, sa zmení pocit frustrácie vo vzťahu k práci na radosť z práce. Práca tak prestane byť námezdnou drinou a stane sa skutočnou náplňou života. Táto vízia opäť pripomína túžby stredovekých sektárov po prekonaní dedičného hriechu a s ním spojeného trestu – nutnosti pracovať. Myšlienka spoločného vlastníctva v sociálnych doktrínach komunistov nie je nová a originálna. Nachádza sa už u Platóna. V jeho spise Štát je popísaný blahodarný vplyv spoločného vlastníctva na spoločnosť. Voči tomu sa ohradil Platónov žiak Aristoteles vo svojej Politike. Na rozdiel od komunizmu však Platón presadzuje striktne hierarchizovanú spoločnosť. Ten, kto niečo vlastní len pre seba a svoju rodinu, si stavia hniezdo a okolo tohto hniezda hradby z vlastníckych vzťahov. Odcudzuje sa tak kolektívu a vo svojej zaslepenosti si podľa komunistov neuvedomuje, že si stavia bariéru medzi seba a ľudstvo, s ktorým sa má zbratať. Hlavným cieľom komunistického myslenia nebolo len zrušenie súkromného vlastníctva, ale zrušenie súkromia a všetkého čo s ním súvisí, vrátane rodiny. Tá je jedným zo zdrojov zhubného vymedzovania sa. Zhromažďovanie majetku a držba výrobných prostriedkov sa deje tiež na báze rodinnej. Za klasickú v tomto smere možno považovať prácu Friedricha Engelsa: Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Engels vo svojom diele popísal vznik rodiny ako výsledok negatívnych tlakov výrobných vzťahov a považoval ju za štát v malom, v ktorom vládne rovnaký útlak, ako v skutočnom štáte. Despotickí rodičia si privlastňujú deti, tyranizujú ich a zaplietajú ich do osídiel súkromnovlastníckych vzťahov a postojov, čím odovzdávajú ďalej štafetu odcudzenia. Nový človek v novej spoločnosti, nemá čo tajiť pred svojimi ľudskými bratmi, iba ak nekalé úmysly. V komunizme je všetko vecou verejnou. Aj v prípade tohto predpokladu komunizmu je možné pozorovať evidentné paralely medzi moderným komunistickým myslením a stredovekými herézami. Tá istá výzva na zrušenie súkromného vlastníctva a tá istá averzia k rodine. Juhofrancúzski katari napríklad tvrdili, že „sviatosť manželská je prostitúcia a že nikto nemôže byť vo svojom vnútri spasený, ak plodí synov a dcéry.“ Podobne sa k manželstvu a rodine stavali bulharskí bogomili praktizujúci z toho dôvodu sodomiu, alebo manichejci. Ich motívy boli čisto teologické a až komunisti z nich vytvorili bojovníkov za sociálnu spravodlivosť.

4.) Odstránenie štátu:

Dôvody na jeho odstránenie sú rovnaké ako pri súkromnom vlastníctve. Štát je pre komunistov zlo. Marx hovorí: „ Štát nie je ničím iným, ako koncentrovaným a organizovaným násilím.“ Je to nástroj vládnucej triedy na utláčanie tried podrobených. Zatiaľ čo dôvody sú u komunistov jasné, metódy akými sa toto zrušenie uskutoční už tak celkom jasné nie sú. Počas 19. storočia sa vybíjala fantázia ľudí ako Saint-Simon, Fourier alebo Owen na konštruovaní podobných utópii o raji na zemi. Na papieri vytvárali bezkonfliktné komúny nažívajúce spolu v bratstve, v ktorých všetko patrí všetkým a ktoré nepotrebujú žiaden štát. Nemohla ich odradiť ani konfrontácia s krachom pri ojedinelom pokuse o realizáciu. Skrátka si povedali, že spoločnosť ešte nedozrela a verili ďalej, pretože v skutočnosti to bola forma viery. Neskorší komunisti prevezmú od svojich predchodcov, kacírov a utopických socialistov, všetky tieto utopické atribúty raja na zemi. Keď čítame pasáže z Leninovho Štátu a revolúcie, v ktorých sa popisuje zánik štátu, len ťažko sa môžeme ubrániť pocitu, že počúvame nejakého jurodivého ruského mužika posadnutého náboženskou víziou: „ Ľudia oslobodení z kapitalistického otroctva si pomaly navyknú dodržiavať najzákladnejšie, od stáročí známe pravidlá spoločenského súžitia, všímať si ich bez násilia, bez donútenia, bez podriadenia, bez osobitného donucovacieho aparátu, zvaného štát.“ Podobne blúzni August Bebel v Erfurtskom programe sociálnej demokracie: „ V budúcnosti nebude ani politických ani sprostých zločinov a priestupkov; zlodeji vymiznú, pretože zmizlo aj súkromné vlastníctvo.“ Štát ako prekonaná forma sociálneho života mal zaniknúť sám od seba. Žiaden iný popis priebehu tohto procesu u komunistov nenájdeme. Navyše komunisti pripúšťajú, že aj v počiatkoch budovania komunizmu, bude štát nevyhnutný, ako nástroj robotníckej triedy v boji proti starému a za nové. Či sa ho bude chcieť vládnuca robotnícka strana vzdať o tom sa neuvažuje. To sa považuje za samozrejmé. Tento skok od štátu ku komunistickej spoločnosti, je jednou z najslabších stránok komunistického myslenia. Zatiaľ čo pri výklade minulosti sa komunisti utápajú v detailných popisoch aplikácie železnej zákonitosti socio-ekonomických vzťahov, pri popise budúcnosti sa stráca detail v radostných hmlách očakávania.

5.) Vznik nového človeka:

Toto je veľmi dôležitá časť. Bez snahy o pretvorenie človeka by komunistická myšlienka bola dopredu odsúdená na neúspech. Myšlienka na transformáciu ľudského vedomia do kvalitatívne vyššej podoby má taktiež korene v chiliazme. Pokiaľ by si chcel niekto urobiť presný obraz o mentalite chiliastických kacírov, môže nazrieť do tlačovín súčasných siekt a z ich pestrofarebných obrázkov plných kŕčovitých úsmevov a všeľudského zbratania, si urobí predstavu o tom, ako si asi predstavovali raj na zemi chiliasti štverajúci sa v roku 1000 na kopce, páliaci svoje majetky v očakávaní Druhého príchodu. Sekularizovanú verzia tejto premeny hriešneho človeka na mierumilovného baránka predstavuje komunizmus. Eric Voegelin dokumentuje víziu o novom veku na diele Joachima da Fiore: „ Zatiaľ čo Joachim sám chápal nový vek ako rehoľný rád , bola ním v podstate formulovaná idea spoločenstva duchovne dokonalých ľudí, ktorí spolu môžu žiť bez autority akejkoľvek inštitúcie. Táto idea bola rozvíjaná v mnohých variáciách. V tej či onej miere ju nachádzame u rôznych stredovekých a renesančných siekt a taktiež u svätcov puritánskych siekt; v sekularizovanej podobe sa stala imponujúcou súčasťou súčasnej viery v demokraciu a je tiež dynamickým jadrom marxistickej mystiky zaoberajúcej sa kráľovstvom slobody a odumieraním štátu.“ Toto je len jeden zo zdrojov myšlienky o kolektívnom prerodení človeka. K ďalším zdrojom by sme mohli priradiť myšlienky renesančno-humanistických mystikov, ktoré hovoria v duchu panteizmu o schopnosti božského pretvorenia človeka sebou samým, vlastnými silami. O tom svedčí napr. učenie Tomassa Campanellu o užitočnosti mágie. V tomto učení sa dá najlepšie pozorovať krehkosť hraníc medzi princípmi, ktoré dnes vyznáva oficiálna veda a novopohanskou mágiou a alchymizmom. Campanella hovorí: „ Veľký mág musí byť zákonodarcom, ktorý zavádza veci príjemné a užitočné a neveľa ľudí, ktorí sa tomu protivia , presvedčuje že sú dobré. Ak pridáš znalosť fyziky a astrológie , ktoré pôsobia a pohybujú určitými vecami na určitých miestach a v určitej dobe, dosiahneš dokonalosti.“ V skratke tu vidíme načrtnuté spojenie mágie, fyziky a techniky, ktoré má vyústiť do stavu dokonalosti. Táto vnútorná magická sila človeka je základom komunistickej viery v nového, dokonalého človeka. Tieto heretické prúdy sa neskôr zlúčili v slobodomurárskom a osvieteneckom hnutí 18. storočia, aby sa obohatené o materialistický evolucionizmus a ochudobnené o magické prvky vynorili v 19. storočí ako už sformovaný komunizmus. Človek správne pociťuje seba samého ako nedokonalého, jeho pýcha, ktorá je súčasťou tejto nedokonalosti, mu však zabraňuje prijať podriadenú rolu v hierarchii bytia. A tak chce túto hierarchiu rozbiť, aby mohol na jej vrchol dosadiť seba. K tomu ale potrebuje božské vlastnosti a ak ich nemá, musí si ich vymyslieť. V tejto línii pokračovali aj komunisti, ktorí prisúdili ľudstvu schopnosti zmeniť svet a následne zmenou sociálnych vzťahov zmeniť vedomie človeka na dokonalé a bez hriechu. Ani v tomto smere nepodali komunisti detailný popis tohoto psychického procesu. Neuvádzajú, ktorými konkrétnymi úkonmi a postupmi sa zmení tá ktorá konkrétna stránka ľudskej povahy. Z prirodzených dôvodov neuskutočniteľnosti tejto utópie im fantázia zlyhávala. Obmedzovali sa podobne ako stredovekí sektári na konštatovanie, že negatívne ľudské vlastnosti zaniknú.A tak sa nakoniec náš exkurz do komunistického myslenia skončil tam kde sa začal, pri vzbure proti Bohu a snahe nahradiť ho človekom. Nový zbožštený človek mal nakoniec vyletieť ku hviezdam a ovládnuť vesmír. Avšak ako všetky vzbury proti Bohu dopadla aj táto, tak ako sa dalo predpokladať – katastrofou. Bohužiaľ ani tento obludný experiment ľudí nepoučil. Aj dnes sme svedkami pokračovania tej istej revolty, na báze tých istých myšlienok, len inými prostriedkami. Preto je úlohou všetkých ľudí, ktorí nestratili zmysel pre skutočnosť v jej plnosti, aby sa tomuto nebezpečenstvu postavili.

(Spracoval a upravil Peter. B. na základe textu B. Michalku)

Spracované z http://sacrumimperium.blogspot.com/