Nie, nebude to znovu o pandémii aj keď úplne sa tomu vyhnúť nedá. Zameriame sa na ďalšie udalosti, ktoré bezprostredne ovplyvňujú náš život.
Na domácej scéne treba spomenúť hlavne sociálne otázky, napríklad v podobe kolektívnych vyjednávaní.
Tieto vyjednávania u nás neboli jednoduché ani za minulej, tzv. sociálnej vlády. No bolo to práve uplynulý rok, ktorý bol v znamení totálneho úpadku v sociálnom dialógu zo strany vlády. Po lopate povedané – s odborármi sa takmer nediskutovalo. Teda aspoň vo vecnej rovine. Vlajkovou loďou ministra financií a skutočného premiéra sa stala jeho Daňovo-odvodová revolúcia. Na prvé počutie sa niektoré jej body zdajú príťažlivé, no po prerátaní každý zistí, že zamestnanci s menšou ako priemernou mzdou v národnom hospodárstve budú ešte viac stratoví. Hlavne sa ale o ničom nediskutuje v rámci tripartity vláda-zamestnávatelia-zamestnanci. Výrazne priplatiť by si mali živnostníci, aký benefit z toho budú mať je reálne vo hviezdach. Naopak spokojné môžu byť nadnárodné koncerny pôsobiace u nás, ktoré môžu ďalej za smiešny peniaz využívať našu lacnú pracovnú silu. Nemusíte mať ekonomické vzdelanie aby ste denne pri bežnom nákupe pocítili, že za tejto vlády sme sa v rámci kúpnej sily prepadli na dno krajín EÚ. Pokiaľ ste si práve založili rodinu a plánujete zakúpiť či postaviť nehnuteľnosť, ceny všetkého vám vtisnú do očí slzy hnevu. Tieto pocity v populácii umocnili politici koncom roku vyhlásením o očakávanom zdražovaní cien energií. Z ekonomického hľadiska sa teda väčšia časť populácie môže cítiť ako nahý vo víchrici.
Čomu sa naopak u nás venovala zvýšená pozornosť je propaganda. Veľmi radi politici, médiá a podobne v každej tretej vete hovoria o ľudských právach, no zároveň je vedená agresívna psychologická kampaň voči polovici populácie, ktorá má z tých či oných príčin problém s očkovaním. Pokiaľ od súkromných televízií, či rádií sa jednostranné posudzovanie tohto problému dalo očakávať, doslova hanebnú propagandu spustila štátna RTVS od ktorej by sme právom očakávali vyváženejšie spravodajstvo. Minimálne z dôvodu, že je platená všetkými občanmi.
Hneď po sociálne ekonomických témach je najtragickejším výsledkom tejto vlády za minulý rok zahraničná politika.
Ešte v priebehu roka sa národ dozvedel v záplave kovidových aktualít o tom, ako náš problematický južný sused skupuje u nás pôdu a nehnuteľnosti. Odpoveď zo strany Ministerstva zahraničia síce prišla, no ich reakcia do Budapešti bola mimoriadne umiernená až impotentná.
Koniec roku naopak priniesol pikantné prekvapenie v podobe Dohody o obrannej spolupráci s USA. Tých, ktorí trochu politiku sledujú, to neprekvapilo. Jeden pokus tu už bol za minulej vlády a stopol sa až na tlak koaličnej SNS. O tom, ako silno niekto túži po uzavretí tejto zmluvy, hovorí načasovanie. Oficiálne sa ohlásila tesne pred vianočnými sviatkami a na pripomienkovanie bolo doslova pár dní. Extrémne zrýchlené konanie na takto závažný dokument. Tých málo osôb, čo vyjadrilo konkrétne námietky na čele s generálnym prokurátorom, sú dnes pranierovaní médiami ako spiatočníci a podvratné živly.
Vláda môže používať akúkoľvek rétoriku, no podstata tejto dohody sa nemení. Je ňou aktívne využívanie našich základní americkou armádou, ktorej príslušníci by navyše nepodliehali slovenským zákonom. Aj tie úbohé zvyšky štátnej suverenity na aké má krajina našej veľkosti nárok, vyletia hore komínom. Asi už nikoho neprekvapí, že okrem dvíhačov rúk z OĽANO mali najmenší problém s týmto vazalským sľubom liberáli z SaS.
Téma využívania našich základní americkou armádou má niekoľko rovín pohľadu. Ešte nikdy som si nebol tak istý jednou vecou. V prípade, ak by parlament a slovutná pani prezidentka odsúhlasili potenciálne referendum o tejto otázke, bolo by historicky prvé úspešné. Málo čo v súčasnosti totiž tak spája národ ako nechuť k prítomnosti cudzích vojsk na Slovensku. Treba dúfať nielen v referendum, ale aj v to, že občania si uvedomia zásadnú vec. Ak totiž nechceme mať na svojom území cudzie vojská, musíme konečne budovať primerane silnú armádu. To znamená prestať frfľať pri každej tak vzácnej modernizácii armádneho vybavenia. Naopak, morálne podporovať modernizáciu slovenskej armády a zvyšovanie jej schopností.
Čo dodať na záver. Snáď len toľko, že pri pohľade na zloženie a výkony súčasnej vlády (ale aj parlamentu) premýšľam, či by sa v ňom našlo reálne aspoň tridsať maturít. Úprimne, treba ale dodať, čo vravel už náš velikán Ľudovít Štúr, že vlády sú len odrazom kvalít národa. Žiaľ je to tak. Príliš rýchlo sa podriaďujeme nezmyselným nariadeniam a nebránime dostatočne svoje slobody. Kritické myslenie na Slovensku dostáva jednu facku za druhou. Odborníci s iným ako oficiálnym názorom sú mediálne likvidovaní. Cieľavedome sa tu presadzuje epidémia strachu, kultúra udávania, narastá nám chudoba a ľudská zloba. Nie je to žiaden experiment s provokatívnymi myšlienkami, ale zákerný, zakrádajúci sa nástup autoritatívnej moci, ktorá nestrpí žiadne prejavy nesúhlasu. Je tu doba v ktorej tí, ktorí ešte neupadli do občianskej pasivity podobnej kóme, by mali znovu začať čítať knihy od Solženicyna či Orwella a hlavne odísť zo svojej ružovej bubliny.
Mgr. Peter Legény