Podľa starých letopisov sa jedného júlového dňa roku 164 na hore Je-chuang v čínskej provincii Che-nan našli pozostatky obrovského draka. Už sa asi nedozvieme, čo sa to na spomínanej hore vlastne našlo (zrejme kosti dinosaura), ale môžeme si predstaviť, akým šokom to muselo byť pre miestnych obyvateľov, hoci v tej dobe existenciu drakov nikto nespochybňoval. A rovnako sa dnes tvári svet, ktorý síce tiež nespochybňuje potenciál Číny, ale je ohromne prekvapený, keď sa ho snaží pretaviť do superveľmocenského postavenia. A tak ako každá nastupujúca superveľmoc, dobýva si červený drak, ktorý rozhodne ešte nie je mŕtvy, toto postavenie pomerne nevyberavými prostriedkami, a to tak v domácej, ako aj zahraničnej politike.
Jednak sú to tak často omieľané perzekúcie Tibeťanov a Ujgurov, o ktorých prejavuje taký súcitný záujem naša europoslankyňa Lexmann, lebo ako správnu kádeháčku ju práve teraz viac zaujíma utrpenie tamojších moslimov a budhistov, ale už nie kresťanov. Na strane druhej sa aj v zahraničí presadzuje pomerne brutálne, keď má na to príležitosť, čo si mohli na vlastnej koži odžiť Tamilovia zo Srí Lanky. Aj na diplomatickom poli komunikujú jej predstavitelia neobyčajne arogantne, keď Litvu nazvali “blchou” (kvôli snahe prehĺbiť vzťahy s Taiwanom) a austrálskemu premiérovi tiež poslali pomerne nelichotivý odkaz, keď sa postavil proti jej imperializmu. Vyspelý svet je z tohto chovania taký šokovaný, že jeho politické špičky sú pripravené bojkotovať nastávajúce Zimné olympijské hry. Avšak to len dokazuje, ako hlboko nechápu čínske vnútorné pomery.
Čína sa totiž nikdy nevidela ako súčasť svetového spoločenstva a ani sa tak nikdy vidieť nebude. Už na čínskych starých mapách bola zakreslená ako stred sveta (aj preto Ríša stredu), okolo ktorého sa ako planéty okolo Slnka majú otáčať všetky ostatné krajiny. Číňania totiž na rozdiel od nás nepochybujú o vlastnej výnimočnosti a etnomasochizmus je im cudzí. To dokazuje aj príklad z tohto roku, keď sa neďaleko mesta Čchha-pin v severovýchodnej Číne našli pozostatky nového druhu hominida, ktorý má k homo sapiens sapiens veľmi blízko, s najväčšou pravdepodobnosťou dokonca úplne najbližšie. Nový pračlovek dostal meno homo longi. Lebka, ktorej nositeľ dostal prezývku Dračí muž, je mimoriadne robustná a skrývala mozog rovnako veľký ako u moderného človeka. Líši sa však mnohými archaickými znakmi, ako napr. mohutnými nadočnicovými oblúkmi, širokou čeľusťou a nadmerne veľkými zubami. Patrila jedincovi mužského pohlavia, ktorý sa dožil na tie časy úctyhodnej päťdesiatky a žil približne pred 150 tisíc rokmi. To znamená, že sa mohol stretnúť s členmi iných ľudských druhov, vrátane neandertálcov, ako aj našich predkov. V Číne objav homo longi vyvolal doslova nadšenie, pretože je tam považovaný za dôkaz výnimočnosti čínskej rasy a vďaka “dračiemu” vzhľadu jej príslušníka je veľmi vhodný ako jeden zo symbolov nadchádzajúcej expanzie.
A Číňania svoje dejiny skutočne milujú, opäť na rozdiel od Západu! Marxisticko-konfuciánska vláda v Pekingu sa síce odvoláva na Mao Ce-tunga, ale už nezdieľa jeho pohŕdanie históriou vlastnej krajiny, keď chcel okrem iného dovoliť rozobrať Veľký čínsky múr ako symbol jej zaostalosti. Naopak, Čína už raz veľmocou bola a až do 18. storočia aj tou hospodárskou, keď sa v nej produkovalo najviac tovaru na svete. A štáty ako Kórea, Vietnam, Barma či chanáty strednej Ázie (až do ich pohltenia Ruskom) boli dlho jej vazalmi. Čína sa tak snaží nadviazať na tento odkaz, hoci pre svet by bolo momentálne lepšie, keby radšej oživila tradíciu svojho izolacionizmu. A ak sa nám kroky čínskej diplomacie zdajú neokrôchané, môže to byť spôsobené aj tým, že jej už dochádza čas. Má totiž najnižšiu pôrodnosť za posledných štyridsaťtri rokov a to aj napriek tomu, že politika jedného dieťaťa bola zrušená pred piatimi rokmi. Môžu za to aj vyššie náklady na život vo veľkomestách, kam sa hromadne sťahuje najmä mladšia generácia, jednak aj túžba po hmotnom blahobyte, ktorá je v čínskej kultúre hlboko zakorenená.
Starnutie populácie nie je pravdaže vo vyspelom, či aspoň rozvinutom svete žiadnou novinkou, ale Peking má problém s jedným výlučne čínskym špecifikom. Vďaka spomínanej depopulačnej politike v krajine citeľne prevažujú muži nad ženami ako je všeobecne známe, keďže v čínskej patriarchálne spoločnosti boli chlapci vždy cenení viac než dievčatá, ktoré sa takmer výlučne stávajú obeťami umelých potratov. V niektorých odľahlejších častiach krajiny sa preto vracajú k starobylej tradícii unášania neviest. Aj tu je vidieť, že vojna proti rodine a životu aicky vedie k oživeniu barbarstva. A keďže “demografia je osud”, ako správne napísal Pat Buchanan vo svojej neprekonateľnej Smrti západu, aj vládcovia Pekingu si uvedomujú, že musia byť superveľmocou čo najskôr. A spôsob jej komunikácie nás vracia do zlatých čias brežnevovej doktríny a svet už môže čoskoro zistiť, že čínsky opätok tlačí viac ako americká či ruská čižma. Možno sa nám zdá, že je to vlastne jedno, že Čína je taká vzdialená, že nás to nemôže nijako ohroziť. Ale to sa už deje. Veľa sa po tieto dni hovorí o ruských vojskách na hraniciach Ukrajiny. Odhliadnuc od faktu, že tento 170-tisícový kontingent je rozmiestnený aj na hraniciach s Bieloruskom, nemálo politikov, politológov a iných vševedov už prorokuje novoročnú ofenzívu. Existujú však znepokojujúce indície, že kroky Moskvy a Pekingu sú koordinované, že Čína využíva napätie na východnej Ukrajine na odklon záujmu USA od jej politiky v Tichom oceáne, nastávajúcej svetovej aréne.
A Rusko bude musieť raz prejaviť svoju vďačnosť, ak nechce prísť o rozsiahle územia na Ďalekom východe. V Číne totiž ešte nezabudli na Nerčinskú zmluvu (1689), vďaka ktorej museli odstúpiť Petrohradu územia, kde neskôr vznikol Chabarovsk a Vladivostok a dodnes ju považujú za národnú katastrofu. Obe krajiny už dlhodobo spolupracujú (Šanghajská organizácia spolupráce) a predstavujú pre nás bezpečnostné riziko bez ohľadu na to, koľko rusofilov na Slovensku žije, alebo koľko politikov odmieta bojkot zimných hier v Pekingu. Sme pre nich iba figúrky na veľmocenskej šachovnici, tak ako pre Američanov. Blchy. Ale nemuselo by to tak byť. Drak sa totiž nemusí prebudiť len na východe. Ak si na záver a ilustráciu doprajeme trochu romantizmu, naše tradície a poverová história sú tiež plné drakov, rovnako ako našich susedov (viď založenie Krakova). Jedine v tomto regióne a nikde inde vznikol aj Dračí rád (Ordo draconis), založený na ochranu kresťanstva a na boj s islamom. Sami sme a budeme bezvýznamní, ale pevne zomknutý húf malých rýb odradí od útoku aj veľkého dravca. Ak teda nechceme skončiť ako predkrm veľmocí, musíme sa zjednotiť a adekvátne odpovedať na výzvy zajtrajška. Aby vlády vo Washingtone, Bruseli či Moskve raz brali na vedomie nielen čínskeho draka, ale aj toho medzi troma moriami. Je načase ho prebudiť, alebo zostať trčať v bezvýznamnosti, tak ako doteraz!
Mgr. Miroslav Kuna