V tomto článku sa chcem zaoberať pôvodom komunizmu. Nielen z hľadiska novovekej ideológie,ale hlavne tým, čo predchádzalo myšlienke vytvorenia beztriednej spoločnosti so spoločným vlastníctvom výrobných prostriedkov. Vytvorenie komunistickej ideológie bolo totižto výsledkom určitého názorového vývoja v európskej civilizácii.  Niektoré jeho prvky badať už u antických filozofov.Pod pojmom komunizmus nebudem mať väčšinou na mysli len jeho marxisticko – leninistické krídlo. Nejde mi totiž o to, ktorý smer komunizmu sa ukázal v histórii schopnejším a presadil sa na politickej scéne. Ide mi o jeho myšlienkovú podstatu, predpoklady a ciele. Hádky o to, či má k realizácii utópie dôjsť cestou revolučnou alebo evolučnou, pod vedením robotníckej triedy alebo úzkej elity, anarchistickým terorom alebo železnou organizáciou nie sú pre mňa v tomto príspevku dôležité. Nerozlišujem medzi marxizmom, socializmom, anarchizmom, anarcho – komunizmom alebo neomarxizmom. Za dôležitý považujem cieľ komunizmu –  antihierarchickú rovnostársku utópiu, ktorej dôvodom je odmietnutie existencie ľudstva v takej podobe, v akej je stvorené a jeho celková premena. Odmietnutie človeka ako tvora spoločenského, ktorý si prirodzene vytvára spoločenské vzťahy v ktorých sa jeden podriaďuje druhému. Chcel by som sa zaoberať pôvodom komunizmu v troch rovinách: teologickej, metafyzickej a spoločensko-filozofickej. Začnime teda po poriadku.

TEOLOGICKÉ ZÁKLADY KOMUNIZMU

 Hoci moderný stúpenci komunistickej ideológie sú väčšinou materialisti a odmietajú, že by komunizmus mohol mať nejaké základy v teológii, práve teologické dôvody sa stali prvotným podnetom na jeho vznik. Išlo o odmietnutie a prevrátenie niektorých teologických princípov, podľa ktorých je ľudské bytie stvorené.

 1.) Vzbura proti prirodzenému poriadku:

Pri vzniku nenávisti a odmietnutiu hierarchie bytia sa jedná spočiatku len o negatívny pocit voči prirodzenému poriadku. Ten vedie k prvému osudovému kroku, aby sa dostal na myšlienkovú cestu, na konci ktorej sa nachádza komunizmus, ako zaslepená utópia vzdorujúca prirodzenosti. Tým prvotným krokom je popretie vrcholu hierarchie bytia – osobného Boha Stvoriteľa a prirodzeného zákona daného ním človeku. Ide o popretie prirodzeného poriadku, ktorý je meradlom určeným na hodnotenie jednotlivca a za ktorého dodržiavanie je jednotlivec osobne zodpovedný. Toto popretie je motivované ľudskou pýchou, neschopnou uniesť podriadené postavenie v hierarchii bytia. Ide zároveň o odmietnutie stať sa súčasťou nejakého poriadku, v ktorom sa človek môže cítiť nedocenený. Domnieva sa, že slobodný bude len vtedy, ak bude stáť niekde pri vrchole on a on bude môcť rozhodovať. Človeka sa dokonca zmocňuje pocit, že má božské vlastnosti, ktoré ho robia schopným k premeneniu skutočnosti a že dokáže žiť bez Boha, resp. dokáže ho nahradiť. Akonáhle je popreté to na čom je celá hierarchia fixovaná, dochádza k postupnému popretiu všetkých vrstiev hierarchie a ku konečnému popretiu hierarchie ako takej. Vertikálna hierarchia sa mení na horizontálne rovnostárstvo. Na podporu týchto tvrdení si dovolím zacitovať slávneho austromarxistu Ernsta Fischera, ktorý nadšene popisuje vzburu proti Bohu u stredovekých gnostikov: „ Rozličné kacírske hnutia mali spoločný názorový základ. Chudobní, ponížení a urazení nemôžu veriť, že tento svet je dielom dobrého tvorcu; gnostici, manichejci a katari majú spoločnú predstavu, že ho vytvoril tvorca zlý: Ak Boh pánov je v skutočnosti diablom, môže byť teda duch, ktorého nazývajú diablom pravým bohom. Pre vládcov existuje večný a nedotknuteľný poriadok sveta a s ním tiež večný a v sebe spočívajúci Boh; pre chudákov bol takýto Boh neprijateľný. Očistec a peklo netreba hľadať na onom svete, pretože sú tu. Toto peklo a očistec je treba premôcť a na zemi zriadiť ríšu spravodlivosti – a chudobní si ju predstavovali ako komunistické spoločenstvo majetku.“ Alebo Bakunin, ten tiež otvorene priznáva spojenie medzi svojim sociálnym ideálom a vzburou proti Bohu: „ Jedinou a všemocnou autoritou, ktorú by sme dokázali rešpektovať, by bola autorita kolektívneho a verejného ducha spoločnosti, založenej na rovnosti a solidarite. Áno, to nie je autorita božská, ale skrz-naskrz autorita ľudská, pred ktorou by sme sa radi sklonili, pretože by sme si boli istí, že ľudí nezotročí, ale emancipuje. Bude tisíckrát mocnejšia než všetky božské, teologické, metafyzické, politické a právne autority nastolené cirkvou a štátom.“

 2.) Sfalšovanie výkladu Biblie:

Jedná sa o účelové sfalšovanie významu rôznych výrokov. Výklad náboženských textov sa riadi niekoľkými zásadami a na jeho účel bolo vypracovaných niekoľko metód. Pri hodnotení udalostí a výrokov sa skúma jeho pôvod a účel, skúma sa z hľadiska literárneho štýlu, lingvistiky, z historického hľadiska, dobových reálií, zvykov. Pri výklade je dôležité, či ide o ľudovú povesť ktorej účelom je poskytnúť len vzor správania, či ide o alegóriu, alebo má doslovný význam. Je dôležité, či bol výrok prednesený pri určitej príležitosti, určený niekomu konkrétnemu, či ide o univerzálne posolstvo, dôvody konania. Skúma sa význam častí Biblie v pomere k celku. Konečný výklad si nesmie vnútorne protirečiť. Ak sa tieto pravidlá pri výklade nerešpektujú, tak nám vzniká sfalšovaný obraz. Výroky sa vytrhnú z kontextu a dá sa im želaný význam. Iné výroky, ktoré sú rovnocennou súčasťou Biblie a vyvracajú takúto interpretáciu sa zamlčia. Najčastejšie sa s tým stretávame pri  výrokoch o ťave a ihle, blahoslavenstve chudobných, rozdaní majetku, trestoch pre bohatých. Takto sa vytvára obraz Krista ako chudobného, polovzdelaného, potulného askétu, ako nejakého roztancovaného hebrejského guru na čele potulnej komúny. Pritom ostatné časti Biblie jasne tento obraz vyvracajú ( kázanie v synagóge, oslovovanie Rabbi, pomazanie drahým olejom a Judášovo pohoršenie, stolovanie s bohatými a pohoršenie, ktoré to budilo medzi ľudom). Falšovanie však pokračuje ďalej. Rovnosť pred Bohom a zákonom sa mení na rovnosť na zemi, láska k blížnemu na solidaritu, hriech na odmietanie pokroku, dedičný hriech na mamon, kráľovstvo božie na komunistickú spoločnosť, spasiteľ na proletariát  a podobne. Tak vzniká prevrátená teológia. S takýmito falošnými obrazmi kresťanskej viery sa dnes stretávame najčastejšie u siekt patriacich k prúdu New Age.

METAFYZICKÉ ZÁKLADY KOMUNIZMU

 Hore uvedené teologické predpoklady sa podstatným spôsobom podieľajú na tvorbe komunistického myslenia, aj keď samé o sebe nepostačujú k vytvoreniu uceleného komunistického svetonázoru. Aby vzniklo komunistické myslenie, nesmú chýbať metafyzické predpoklady.

 1.) Evolucionizmus:

V prípade evolucionizmu nejde len o nejakú biologickú a materialistickú teóriu. Ten je výsledkom myšlienky, že hmota sa môže transformovať do inej podoby a meniť seba samu v čase dokonca aj v samotnej svojej podstate. Táto myšlienka je základom alchýmie. Z biologického hľadiska to znamená, že jedna forma života sa môže zmeniť na celkom odlišnú, novú formu života v snahe prispôsobiť sa zmeneným podmienkam. Keďže sme genetikou poučení o dedičnosti substancií a určení ich podstaty, nutne dospejeme k záveru, že v procese vzniku novej formy hmoty došlo k transubstanciácii – prepodstatneniu. Každý, kto sa trochu vyzná v teológii však vie, že je len jedna bytosť schopná takejto premeny – a to je Boh. Evolucionizmus popisujúci vývoj hmoty od jej vzniku tvrdí, že  rámci evolúcie prišlo k samovoľnému oživeniu mŕtvej hmoty. Schopnosť oživenie mŕtvej hmoty inou hmotou, pomocou ľudskej sily, alebo spôsobom iným ako je transcendentným zásahom zhora má svoje odzrkadlenie v praktickej kabale. Keď sa pozrieme na človeka nielen z hľadiska hmoty ako je stvorený, ale aj na jeho psychologickú zložku, vnútorné predpoklady, schopnosť uvedomovania si a rozlišovania správneho konania od nesprávneho a vnímania krásy, zistíme, že okrem hmotných zároveň prišlo k výrazným vnútorným zmenám v porovnaní so zvieraťom. Človek je vnútorne úplne inej podstaty ako zviera, schopné cítiť len základné pocity ako strach, radosť, pohodu , aj to vzhľadom na uspokojenie svojich pudov. Svojimi vnútornými schopnosťami je na vrchole vývojovej línie. Tento rozvoj vedomia má tiež podliehať doktríne evolucionizmu. Tak ako sa vedomie vyvinulo zo zvieracieho do ľudskej podoby, z hľadiska evolucionizmu existujú predpoklady ďalšieho rozvoja ľudského vedomia. Človek sa má postupne ďalej zdokonalovať, až príde k určitému prelomu a vzniku nového typu človeka. Takáto premena by siahala až do jeho samotnej podstaty, rovnako ako pri premene hmoty vo svojej podstate. Nový človek by bol zbavený negatívnych vlastností starého človeka. Bol by mravne dokonalý, uvedomelý, oslobodený od rôznych vášní a závislostí. Bol by to v znikčloveka schopného žiť v rovnostárskej spoločnosti, naplno využívať svoje možnosti pre jej rozvoj a brať si len toľko, koľko je potrebné. Snaha vytvoriť tento nový typ človeka je cieľom slobodomurárstva a jeho duchovných praktík. Nie je náhoda, že toto okultné bratstvo vyrástlo na základoch kabaly, alchymistického rozenkruciánstva a gnostickej duchovnosti.

 2.) Odmietnutie metafyziky a materializmus:

Materializmus je filozofický smer, ktorý tvrdí, že jediná vec ktorá existuje je hmota a všetko je len jej funkciou vrátane myslenia, cítenia, vytvárania úsudku … . Neuznáva žiadny duchovný, ani posmrtný život. Vyznavači materializmus sa spoliehajú hlavne na svoje zmysly. Môže sa zdať že materializmus nemá svoj metafyzický základ, pretože práve ten sa snaží poprieť. Slabinou takéhoto názoru je, že materializmus nedokáže vysvetliť odkiaľ sa berú v človeku myšlienky, ktoré nie sú odrazom ničoho, čo je v prírode človekom pozorovateľné a nie sú vnímané ľudskými zmyslami. Mali by mu byť cudzie rovnako ako sú cudzie zvieratám. Ide o myšlienky,ku ktorým človek nedospel na základe priamej skúsenosti (Boh, transcendentalizmus, rôzne formy náboženskej skúsenosti … ) Tieto myšlienky bez nejakého vyššieho zásahu nie sú odvoditeľné. Za materialistickým popretím metafyziky preto treba hľadať nejaký iný motív. Týmto motívom je spomínaná vzbura. Keďže však otvorený prométeovský aspekt vzbury proti Bohu, by v dobe vedy a skepticizmu pôsobil pre aktérov trápne, uchyľujú sa k tejto pseudovedeckej náhrade, vo forme kváziracionálnej myšlienkovej sústavy. Akt vzbury sa tu mení na popieranie toho, voči čomu vzbúrenci bojujú. Táto ignorovanie metafyziky pripomína silácke pózy pred bojom, v ktorých sa nepriateľovi naznačuje pohŕdanie jeho osobou, čo má spôsobiť dodanie odvahy vyzývateľovi a zastrašenie protivníka.

 3.) Dialektický materializmus:

Spojením evolucionizmu s materializmom vzniká dialektický materializmus. Dialektický materializmus predstavuje pre komunistov ucelený svetonázor, nárokujúci si zodpovedať všetky problémy ľudstvom už nadnesené, alebo tie ktoré ešte len v budúcnosti vyvstanú a ktorému nechýba paradoxne v ich očiach platnosť ani po utopickom nastolení beztriednej spoločnosti a odstránení protikladov. To je jeho najväčšou myšlienkovou slabinou, odporujúcou samotnému princípu dialektiky. To je ostatne kameň úrazu všetkých socio-evolucionistických doktrín, keďže završujú vývoj nejakou finálnou sociálnou udalosťou naivne predpokladajúc uzavretie dejín a tým zároveň negujú pôsobenie doterajších hybných síl, ktoré ale túžia naďalej vyznávať.

Spracoval a upravil Peter B. (Mea Patria NZ) na základe textu B. Michalku