Rozhovor: PhDr. Michal Eliáš, CSc.

1. Čo Vás priviedlo k štúdiu histórie? Čo Vás doteraz motivovalo pri práci na kultúrnom a národnom poli ? Máte pocit, že bol rozdiel v podpore a kvalite vedy v socializme a teraz ?

Záujem o národne dejiny som získal už v strednej škole zásluhou profesorov, ktorí nás žiakov vedeli motivovať  a podporovali  náš záujem o čítanie odbornej historickej …literatúry. Táto literatúra ďaleko prevyšovala látku predpísanú vtedajšími učebnými osnovami. Motiváciu pre prácu na kultúrnom a národnom poli som získal po príchode do Matice slovenskej do jej Archívu literatúry a umenia, v ktorom som našiel množstvo nevyužitých a neznámych pamiatok pre národné dejiny a staršiu slovenskú literatúru. V snahe priblížiť ich širšej slovenskej verejnosti sme v tomto pracovisku vydali vyše 40 zväzkov pramennej literatúry – súbory korešpondencie dejateľov a literátov, dovtedy nevydané literárne a historické práce, rukopisné časopisy štúrovcov a podobne. Okrem toho sme vydali vyše sto fotosúborov dejateľov a literátov, ktoré sme zdarma posielali na všetky plnoorganizované školy, osvetové zariadenia, miestne odbory Matice slovenskej i Czemadoku. Matica uskutočnila aj veľký dokumentačný projekt – 6 zväzkový Slovenský biografický slovník, ktorý obsiahol okolo štrnásť tisíc významných slovenských osobností od Veľkej Moravy po súčasnosť. Umožnila to štátna dotácia. Vydávanie odbornej a popularizačnej literatúry umožnilo Matici slovenskej úspešne udržiavať styky s odbornou i širšou slovenskou verejnosťou  aj v časoch, keď nemala svoju členskú základňu – bolo ju v spoločnosti cítiť. Po roku 1989 táto činnosť prestala, nebolo na ňu financií, sčasti to robí odčlenená Slovenská národná knižnica.

2. Myslíte, že Slováci sú hrdý národ, že si vážia kultúru, dejiny? Ako sme na tom v porovnaní so susednými krajinami? Prečo napr. Maďarsko má omnoho väčšiu úctu k pamiatkam? Okrem toho má vraj lepšie podmienky pre výskum. Na ich trhu sú napr. zdigitalizované nielen stredoveké listiny určené pre verejnosť, viažuce sa k dejinám Slovenska.

Otázka národnej hrdosti a záujmu o vlastné dejiny je zložitá. Jej prvoradým  predpokladom je poznanie vlastných dejín. Ich spracovanie a sprístupnenie je podmienené viacerými skutočnosťami. V prvom rade ide o utvorenie  zberateľských, výskumných a popularizačných inštitúcií. V tomto ohľade Slovensko hodne zaostalo za svojimi susedmi. Maďari i Česi mali svoje vedecké a kultúrne inštitúcie (akadémiu a vedecký spolok, múzeá) od prvých desaťročí 19. storočia. Slovákom to len sčasti suplovala Matica slovenská (v r. 1863-1875) a po oživotvorení v roku 1919. Slovenská akadémia vied vznikla až v roku 1953. Tento náskok susedov sa len ťažko doháňa.  Slováci robili len zber dokumentov (ich značná časť je v maďarských a viedenských archívoch), kým susedia ich spracovali a sprístupňovali širšej verejnosti. Objektívnemu spracovaniu národných dejín nepriala ani politická situácia – rozporné hodnotenia osobností i celých úsekov dejín.
Nemrzí ma skutočnosť, že nemáme zdigitalizované stredoveké listiny, ako majú Maďari. Tie sú v latinčine a širšej verejnosti veľa nepovedia. Viacej ma trápia rozporuplné hodnotenia našich vedúcich dejateľov najmä od predstaviteľov laickej verejnosti. Neobjektívne, jednostranné, pristrihnuté pre tú – ktorú záujmovú skupinu. Je to spôsobené skutočnosťou, že chýba komplexné hodnotenie osobností s jej kladmi i zápormi, že sa vyzdvihuje len jedna stránka. Tu vidím široké pole pôsobnosti našich spoločenských vedeckých ústavov. Poznanie dejín a hrdosť na ne nie je len v celonárodnom rozmere. Má aj svoju regionálnu a miestnu platnosť. V tejto sa môžeme pochváliť. Za posledných dvadsať rokov 2800 slovenských miest a obcí si utvorilo alebo obnovilo heraldické znaky – erby a vlajky. Okrem toho vzniklo asi 500 občianskych a vyše 120 inštitucionálnych erbov. Mnohé obce a spoločenstvá vydali monografie. To svedčí o záujme širšej verejnosti o svoje dejiny a hrdosti na ne.  Aj láska k vlasti sa začína láskou k rodičom, rodine, obci, či širšiemu okoliu, až potom dostane celonárodný či štátny rozmer.  Veľká úloha čaká školu, aby nebola len inštitúciou pre získanie vedomosti, ale aj výchovy!

3. V súčasnosti sa chystá odhaľovanie sochy Márie Terézie. V predošlých prípadoch u Svätopluka sa zriadila tzv. odborná komisia a k buste Ferdinanda Ďurčanskeho sa nevedela jednoznačne vyjadriť ani Matica slovenská. Práve ona k tejto osobnosti vydala zaujímavú publikáciu.  Ako vnímate obe postavy? Nemyslite si, že je dnes vlastenectvo resp. národovectvo ako životná filozofia do určitej miery prekážkou pri formovaní zjednotenej Európy?

Mária Terézia bola veľká osvietenská panovníčka, veľa urobila pre uľahčenie života svojich poddaných v habsburskej monarchii (tereziánske reformy, Urbár, školské vzdelanie), ale nie pre slovenský národ, pre jeho konštituovanie. Jej socha z roku 1897 bola produktom doby (po Miléniu), mala demonštrovať maďarské postavenie v ríši (už po rakúsko-maďarskom vyrovnaní 1867), preto sú pri nej dvaja husári v maďarskom kroji. Ak už chcú sochu Márie Terézie, tak treba ukázať jej vzťah aj k Slovákom.. Mária Terézia sa obklopila rozhľadenými ľuďmi – radcami, ktorí jej  pomohli urobiť potrebné reformy. Medzi nich patril aj Adam František Kollár (1718-1783) z Terchovej. Bol riaditeľom cisárskej knižnice, robil reformy školstva a navrhol zdaniť svetskú i cirkevnú šľachtu. Návrh prerokovávali na sneme v Bratislave (1761) a s nepochodil. Šľachta jeho návrh zamietla, návrh spálili, jemu zhrozilo vyhnanstvo a vytlačený spis sa dostal na cirkevný index. (Jediný slovenský autor, ktorého dielu sa dostalo tej cti!) . MT bola krstnou matkou jeho dcéry, udelila mu aj šľachtický titul a dve obce. Mária Terézia môže mať v Bratislave sochu, mala by to byť nová (nie „maďarská“) a umiestnená v nejakom parku (Medická záhrada, Petržalka a pod.). Postavenie  sochy a jej umiestnenie by  mala posúdiť odborná komisia, a nie krikľúni z ulice. Rozhodne si súsošie štúrovcoch svoje umiestnenie na dnešnom mieste zaslúži. Význam Ľ. Štúra a Márie Terézie pre Slovákov a ich dejiny sa nedajú porovnať. Štúr „stvoril“ národ.
Ďurčanský je kontroverzná osobnosť, má svoje klady i zápory. Mestské zastupiteľstvo má právo rozhodnúť o postavení busty,  patrí medzi najvýznamnejších rodákov.
Vlastenectvo – láska k vlasti a hrdosť nad príslušnosťou k národu nie je anachronizmom. Je prirodzenou vlastnosťou človeka. O vlastenectve, či o jeho „škodlivosti“ sa viedli už dávno diskusie vo všetkých režimoch. Je známy výrok Laca Novomeského podľa ktorého „Pokrokárstvo anacionálne.. nie je pokrokom, je proste omylom, ba i nebezpečenstvom“. Posilňovanie národného ducha, rozvíjanie kultúrneho dedičstva každého národa má v zjednocujúcej sa Európe nezastupiteľnú úlohu. Obohacuje celé prostredie kultúrnej Európy, ktoré je založené na rozmanitosti jednotlivých kultúr.

4. Slováci majú viacerých dejateľov, ktorých by sme mohli označiť za vzor. Ktorú z osobnosti považujete za najvýznamnejšiu a prečo?

Ťažko určiť jednu osobnosť. V jednotlivých obdobiach národných dejín dostávali vedúce osobnosti rozdielne úlohy. Pre tvorbu novodobého moderného slovenského národa majú svoj nezastupiteľný význam jazykovedci –„prvolezci“ – Anton Bernolák a Ľudovít Štúr. Títo vyzdvihli  v tom čase hlavný znak národa – osobitnú reč. Pre štátoprávne vyriešenie slovenskej otázky v 19. storočí to boli Ján Francisci, Štefan Marko Daxner a Štefan Moyzes v memorandovom období. V 20. storočí sa o vznik československého štátu zaslúžil Milan Rastislav Štefánik a o zrovnoprávnenie slovenského národa v ňom najmä Andrej Hlinka.

5. Ste aktívnym historikom už dlhú dobu, za ten čas ste  mali možnosť nielen spoznať povedomie a vzťah Slovákov k národným dejinám, ale aj nájsť si tú správnu cestu ku ním. Ako by ste charakterizovali súčasnú ponovembrovú mládež a jej záujem o vlastnú históriu?

Vychádzal som zo zistenia, že Slováci nepoznajú svoje dejiny ani dejiny staršej slovenskej literatúry, preto som sa snažil „odkliať„  neznáme diela i osobnosti, vydávať pramenné dokumenty slovenskej histórie i literárnej histórie, pripravovať pre školy i širšiu verejnosť popularizačné vydania (fotosúbory dejateľov, faksimile dokumentov i celé súbory dejateľov). Matica organizovala vedecké konferencie o živote a diele významných, často aj neznámych osobností.  Venovali sme sa aj propagácii slovenských osobností v zahraničí – ich významné jubileá  sme zaraďovali do kultúrnych výročí UNESCO. – Ľ. Štúr, J. Kráľ, M. Kukučín, M. Bel, H. Gavlovič, J. Hollý,  L. Novomeský, J. Kollár, P. J. Šafárik. Organizovali sme o nich vedecké konferencie a materiály z nich vychádzali aj cudzojazyčnými obsahmi. Pri oslavách mnohých jubileí osobnosti sme spolupracovali so školami, knihovníkmi a osvetovými pracovníkmi. Pri týchto podujatiach som videl u mnohých mladých záujem o národnú históriu a kultúru. Po novembri sa situácia zmenila aj v školách, záujem poklesol, ale nie úplne. Mám skúsenosť, že pri oslave 150. výročia Memoranda slovenského národa toho roku vo viacerých školách žiaci prejavili nevšedný záujem o národné dejiny a udalosti v nich.  Záujem mládeže často súvisí aj so spôsobom podania.

6. Napísali ste vyše 30 publikácií, najnovšie možno zhliadnuť Z cestovných denníkov štúrovcov a Slávni Slováci. Ak sa obzriete do minulosti, ktoré z nich Vám najviac prirástlo k srdcu? Momentálne pracujete na nejakom projekte?

Som  „viacdomá rastlina“, výskumne a publikačné pracujem v oblasti národných dejín, dejín Matice slovenskej a slovanských matíc, dejín slovenskej literatúry a regionálnych dejín – dejín svojej rodnej obce. Z národných dejín si najviac vážim knihu Z prameňov národa – ide o kompletné vydanie dokumentov martinského i viedenského Memoranda slovenského národa. Z matičných dejín je to pramenné vydanie Národná svetlica – výber dokumentov z dejín MS,  stručné dejiny MS v knihe Zlatá kniha Matice slovenskej i časť vedeckých dejín MS. K objasneniu neznámej činnosti slovanských matíc som venoval dve knihy Matice slovanských národov a Z dejín matíc slovanských národov – v tejto som spracoval stručný náčrt účinkovania 31 slovanských matíc. Z literárnej histórie pripomínam aspoň faksimilované vydanie Slovenských veršov Petra Benického (1664),Jána Ignatyho cestopis Vojak v poli z čias napoleonovských vojen a Z cestovných denníkov štúrovcov – texty  ktorých sa zachovali len v rukopisných časopisoch. Širší význam má dvojzväzkové vydanie Listov Jána Francisciho. Z regionálnych dejín sú publikácie – monografie Velčíc a Kúpeľov Bojnice. Popularizačný charakter majú vydania Významné osobnosti národných dejín (1991) a Slávni Slováci (2010) –  sto osobností slovenských dejín od 9. storočia po súčasnosť – historické osobnosti, politikov a štátnikov, spisovateľov, vedcov a vynálezcov, maliarov a sochárov, hudobných skladateľov, pedagógov, športovcov, kultúrnych a osvetových pracovníkov.  V súčasnosti robím na zhodnotení významu Turčianskeho kasína, ktorého 150. výročie vzniku si toho roku pripomíname.