Župné voľby sa nám blížia a médiá, tretí sektor a dokonca aj kandidáti sa spájajú do boja proti fašizmu, rasizmu a ďalším všemožným -izmom. Táto humorná koalícia je samozrejme namierená aj proti tým, ktorí majú iný názor ako vládnuca štátostrana, daňový podvodník v prezidentskom paláci, či gayovia a šľapky v redakciách spravodajstiev TV Narkózy a Hnojky. Snažia sa nám nahovoriť, že je to sebaobranná reakcia občianskej spoločnosti na “zlo v zelených tričkách.” Máločo je tak vzdialené od pravdy.

 Je to dokonale premyslená stratégia politickej korektnosti, najvydarenejšieho potomka neomarxistickej ideológie. Politická korektnosť sa snaží vytvoriť nového človeka, tak ako každá totalitná ideológia. Vedie vojnu najmä proti minulosti, konkrétne proti kresťanským dejinám Západu. Tradicionalistické a ortodoxné náboženské spoločenstvá a hlavne konzervatívne rodiny sú totiž vnímané ako latentne fašistické a potenciálne nacistické skupiny. Preto treba zničiť akúkoľvek pozitívnu pripomienku z predchádzajúcich šovinistických a netolerantných historických epoch.

Ruka v ruke s tým je cielene deštruované aj kultúrne dedičstvo, filozofické systémy, iné chápanie ekonomických vzťahov či alternatívne politické modely. To všetko majú byť totiž relikty rasizmu a bielej nadradenosti. Veď rasizmus je vlastný len bielym, ako o tom svojho času písala vo svojej diplomovej práci aj Michelle Obamová. V USA preto už neoslavujú Washingtonove narodeniny, ale nič nehovoriaci Deň prezidentov. A dôvod? Američania predsa nebudú oslavovať človeka, ktorý vlastnil otrokov! Nahnuté to má aj najslávnejší premiér Veľkej Británie Winston Churchill. Nikdy totiž neprestal byť prudérnym viktoriánom a zarytým imperialistom a vraj ho na ľuďoch zaujímala len farba ich kože, ako o tom vydal svedectvo americký prezident Roosevelt. Človek však predsa len dúfal, že existujú natoľko rýdze osobnosti, že sa na ne špinavé paprče politrukov korektnosti neodvážia siahnuť. Žiaľ, ďalší tragický omyl. Cieľom sa stal aj svetoznámy spisovateľ, oxfordský profesor, brilantný lingvista a tradičný katolík John Ronald Reuel Tolkien.

V roku 2002 anglický literárny vedec Stephen Shapiro “odhalil” rasistické korene v trilógii Pán prsteňov. Dokonca mal tú drzosť, že označil tento mytologický román za prejav autorových zdedených úzkostí. Naopak, vychválil Joanne Rowlingovú a jej úbohé dielo Harry Potter, lebo hoci v ňom rovnako ako Tolkien smúti za stratenou predmodernou spoločnosťou, u nej je aspoň multikultúrna (nájdete tam aj homosexuála). A nielen doma v Anglicku bol Tolkien demaskovaný. Slovenský publicista Ondrej Herec okrem iného útočí aj na autora Kroník Narnie Clive Staplesa Lewisa. Obom vyčíta rasistické narážky, ktoré sú podľa neho zo súčasného “morálneho” hľadiska neprijateľné. Je teda dosť dobre možné, že sa raz na modernom indexe zakázaných kníh ocitne aj skvelý kronikár Stredozeme a tiež ďalší starí autori. Tolkien totiž vo svojom opus magnum Silmarillion vytvoril svet, kde sú jednotlivé rasy hierarchicky usporiadané. Na vrchole stoja skutoční nadľudia, nesmrteľní Elfovia, prvorodení obyvatelia tohto čarovného sveta. Sú nositeľmi krásy a múdrosti a majú bielu pleť, zlaté alebo tmavé vlasy a šedé oči. Aj medzi nimi sa však vyskytuje niekoľko nerovných skupín, akýchsi národov. Najvyššie stoja Calaquendi, čiže Vznešení Elfovia, na druhom konci sú Moriquendi, Temní Elfovia. Potom nasledujú ľudia, po nich trpaslíci a ďaleko na chvoste, na najnižšom stupni pyramídy, sú Orkovia. Tí vznikli pomocou čiernej mágie z elfov, zajatých temnou silou. My by sme dnes povedali, že genetickou manipuláciou. Už na prvý pohľad sú to odporné bytosti s tmavou pokožkou. A ich surové správanie je vrodené, dedičné a nenapraviteľné. V tolkienovskej mytológii však kvalitatívne rozdiely nájdeme aj medzi ľuďmi. Najhodnotnejšie ľudské plemeno sú Númenorejci, rasa zákonodarcov a dobyvateľov, ktorí sú učiteľmi nižších kategórii ľudstva. Žili na ostrove Númenor západne od Stredozeme a Tolkienovi ako predloha poslúžil mýtus o Atlantíde. Podľa Piesne o Númenore boli jeho obyvatelia vyšší ako obyčajní ľudia, žili niekoľko storočí a mali svetlé vlasy a oči. Númenorejský pôvod je zárukou kvality, ako o tom v Spoločenstve prsteňa hovorí aj poloelf-poločlovek Elrond, pán z Imladris. Ten otvorene pochybuje o životaschopnosti ľudí, lebo podľa jeho slov númenorejská krv mizne.

Númenorejci, Králi ľudí, boli totiž ohrozovaní hlavne rasovým miešaním. Ich úpadok začal vtedy, keď si brali za manželky ženy z nižších plemien. Nakoniec nikto z nich nemal dostatočne čistú krv a tak stratili svoju fyzickú a duševnú prevahu a dlhovekosť. Navyše ostrov Númenor zničil pre hriešnosť jeho obyvateľov božský stvoriteľ vesmíru Ilúvatar.

V piesni Húrinove deti je zas vykreslená iná hrdinská rasa ľudí, Dúnadani, potomkovia utečencov z Númenoru. Tí založia v Stredozemi kvitnúce ríše Gondor a Arnor. Sú to spojenci elfských kniežat a nepriatelia ich nazývajú “slamovlasí.” Netreba teda pochybovať o tom, k akej rase patria. Protipól tvoria nájazdníci z východu a čierne plemeno z púští ďalekého Haradu. Títo boli vždy pripravení postaviť sa pod zástavu temných démonických pánov Morghota a Saurona. A samozrejme sú tu dobrácki Hobiti, malý národ, ktorý si usporiadane žije vo svojej roľníckej republike, v malebnom Kraji. Tí boli vytvorení podľa obyvateľov anglického vidieka. Pre Tolkiena je dôležitá aj otázka pôvodu. Frodo s Bilbom patria k starobylým hobitím rodinám a tvoria akési vidiecke panstvo. Dúnadana Aragorna nelegitimujú na trón Gondoru ani tak jeho hrdinské skutky ako fakt, že je potomkom númenorejskej kráľovskej dynastie. Vďaka tomu má aj dar uzdravovania, lebo tak sa vždy poznal právoplatný kráľ.  A ako už bolo spomenuté, národné spoločenstvá Stredozeme nie sú multikultúrne. Elfovia medzi seba cudzincov zásadne neprijímajú, v Gondore žijú len Gondorčania, v kamenných sieňach trpaslíkov len títo vynikajúci spracovatelia kovov a  Kraj obývajú iba Hobiti.

Aby sme boli dôslední, jeden pokus o vytvorenie multikultúrnej spoločnosti predsa len prebehol. Bolo to vtedy, keď černokňažník Saruman a jeho brutálni prisluhovači obsadili Kraj a zmenili ho na industriálnu antiutópiu. Ale aj tento experiment bol rázne ukončený, keď ich vzbúrení Hobiti pod vedením veteránov z Vojny o prsteň Froda, Sama, Pipina a Smelmíra rýchlo pobili. Tolkien teda reflektuje vo svojom mýte svet taký, aký naozaj je. Tak ako v celej prírode, aj medzi ľudskými populáciami existuje prirodzená hierarchia (v doslovnom preklade svätá vláda). Stačí sa len pozrieť na to, čo jednotlivé rasy počas svojho vývinu dosiahli. Ale pre modernistického liberála je svet taký, aký by mal byť podľa neho a odmieta ho vidieť v celej komplexnosti a pestrosti. Snaží sa byť odlivom veľkého prílivu, ako to veľmi výstižne vyjadril nemecký filozof Friedrich  Nietzsche. Pre každého slniečkára by bolo skutočným kultúrnym šokom zistenie, že nielen Tolkien, ale aj väčšina starších, dodnes uznávaných autorov, mala podobné názory a nebála sa ich vo svojich dielach prezentovať. Patria medzi nich dokonca aj otcovia modernej sci-fi literatúry Jules Verne a Herbert George Wells. Tak napríklad v románe Dva roky prázdnin nás Verne oboznamuje s dobrodružstvami skupiny chlapcov, ktorí prežili stroskotanie lode a vďaka pevnej vôli, odvahe a priateľstvu sa im podarí nielen prežiť, ale aj vytvoriť organizované spoločenstvo. Keď si však volia svojho náčelníka, jediný, kto je z hlasovania vylúčený, je čierny plavčík Moko. Wells sa stal známym vďaka vedecko- fantastickým dielam ako Stroj času alebo Ostrov doktora Moreaua. Jeho prvým literárnym počinom bol však úspešný román Tušenie, ktorý je otvorene antisemitský a rasistický. Ten sa určite v slovenských knižniciach nevyskytuje, rovnako ako Prichádzajúca rasa od Edwarda Bulwera-Lyttona, ktorá bola v čase svojho vydania veľmi populárna. Britský spisovateľ a autor Knihy džunglí Rudyard Kipling je zas autorom antisemitskej básne Gehazi. Ďalší autor pochádzajúci z Ostrovov, ultrakonzervatívny katolík Arthur Ewelyn Vaughn, satiricky opísal domorodé pomery v Afrike v románe Čierna neplecha. A podobne sa vo svojich dielach rozpisovali Virginia Woolfová, T. S. Eliot, G. B. Shaw, L. P. Lovecraft, Robert Howard a mnoho ďalších. Títo talentovaní literáti totiž hľadali spôsob, ako vyriešiť úpadok civilizácie spojený s nekontrolovanou industrializáciou, nadmernou koncentráciou chudoby v mestách, devastáciou vidieckej krajiny a jeden zo symptómov tohto negatívneho vývinu videli v miešaní rás. Pri dnešnom stave sveta by sme sa preto nemali hanbiť za myšlienky týchto veľkých duchov Európy, alebo sa tváriť, že boli deformovaní svojim pôvodom a dobou. V čase vydania Pána prsteňov prichádzali do Británie prví prisťahovalci z karibských ostrovov. Tolkien v nich videl ohrozenie vidieckej idyly anglických Midlands, ktoré tak miloval. Dnes už nikto so zdravým rozumom nemôže pochybovať, že jeho obavy neboli opodstatnené. Aj preto by sme sa rozhodne mali obávať prisťahovalcov z Afriky a Ázie, pretože ohrozujú Európu, ktorú tak milujeme. Politická korektnosť sa nezastaví, kým nezničí všetku veľkoleposť a kultúru minulých storočí. Možno ešte zažijeme pálenie diel nevhodných autorov. Potom sa však treba spýtať spolu s poslednými Rimanmi: ak sa vzdáme kníh, čo nás odlíši od barbarov?

Mgr. Miroslav Kuna