Skončením totalitnej samovlády jednej politickej strany v roku 1989 sme sa nazdávali, že skončili aj politické prenasledovania za prejavenie slobodného názoru a vlastných myšlienok. Perzekúcie nepohodlných názorov boli na dennom poriadku potláčané ideologicky, v niektorých prípadoch dokonca fyzicky. Teda pád komunistickej totality mal znamenať pretransformovanie politických a spoločenských štruktúr do formy demokratickej a pluralitnej. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia a na začiatku milénia to tak aj vyzeralo.

Vychádzalo množstvo názorovo odlišných tlačených médií, vznikali a na vývoji spoločnosti pracovali najrozmanitejšie občianske združenia, ktoré otvárali otázky tak budúcnosti, ale aj minulosti Slovenska. Vyvrcholením bolo obnovenie samostatnej Slovenskej republiky (SR). Nasledovali ťažké, ale o to príjemnejšie roky tvrdej práce s vedomím, že všetko robíme už ako slobodní občania samostatnej a slobodnej SR. Prvé náznaky toho, že demokracia je už iba filozofickou či politologickou frázou nastali práve po obnovení slovenskej štátnosti. Mnohí ani dodnes nedokážu prehltnúť túto skutočnosť. Skutočnosť, že SR sa stala životaschopnou, nezávislou a konkurencieschopnou v celosvetovom meradle. Bolo treba začať SR podkopávať takpovediac od zeme.

Deštrukcia poľnohospodárstva a zničenie potravinovej sebestačnosti aj mnohým dodnes dvíha krvný tlak. Nasledoval výpredaj životaschopných podnikov do rúk zahraničných investorov, čiže veľkokapitalistov. Dodnes lacná a vzdelaná pracovná sila na Slovensku je zdarma darovaným bonusom. Keď už bola SR ako tak ekonomicky destabilizovaná závislosťou na rozhodovaní zahraničného investora a vývozom zarobených peňažných prostriedkov do zahraničia, bolo treba začať hľadať nového nepriateľa. Za prvých nepriateľov boli jednoznačne označení tí, ktorí sa svojou prácou pričinili o obnovenie SR. Mediálny hon a masírovanie verejnej mienky prerastali do obludných rozmerov. Popri tom sa však hľadal ďalší nepriateľ a tým sa stal každý, kto mal čo do činenia s vytváraním pravdivého obrazu prvej SR, pretože tí prví by bez druhých takpovediac nemali čo obnovovať. Začalo sa nepohodlnými historikmi, politikmi a nakoniec bežnými občanmi. No ešte vždy to bolo na hrane únosnosti, prednášky či vedecké diskusie sa uskutočňovali bez väčších problémov. No dnešok nám v plnej nahote ukazuje, že na Slovensku sa nenápadne udomácnila postdemokratická, rúškom humanizmu a plurality zahalená ideológia, ktorá nedokáže akceptovať rozdielne politické a spoločenské pohľady na problematiku nielen dnešných dní.

V stručnosti si povedzme, čo je to tá postdemokracia. O zavedenie tohto filozoficko-politologického pojmu v celosvetovom meradle sa zaslúžili britský politológ Colin Crouch a novinár Peter Osborne, na Slovensku politológ Lászlo Ollos. Postdemokracia popisuje štátne zriadenie, ktoré sa riadi demokratickými pravidlami a princípmi, avšak ich aplikácia je postupne obmedzovaná. Čiže je to postupné nahradzovanie právneho štátu a parlamentnej demokracie štruktúrou lobujúcich mocenských skupín, ktorých cieľom je vyjednávaním presadiť také pravidlá hry, ktoré sú výhodné pre najmocnejšie ekonomické skupiny. Základnými znakmi a vlastnosťami postdemokracie sú nerešpektovanie občianskych práv štátom alebo jeho zástupcami, neschopnosťou viesť vyrovnané, alebo proporcionálne vyvážené diskusie o určitých problémoch a posilňovanie vplyvu mimovládnych organizácií na riadení politiky. Z popísaných skutočností jasne vidieť, aká nebezpečná ideológia sa v SR udomácnila. Samozrejme, že sa po slovenskom chotári bude rozliehať kikiríkanie, že to tak nie je, že všetko je v absolútnom súlade s definíciou demokratického usporiadania štátu. No však každý, aj politicky menej zdatný občan jasne vidí, že tomu tak nie je. Že právo verejne vyjadriť svoj názor na politika, politiku, spoločenské otázky sú ostro sledované a každý, mimo hlavný prúd mainstreamu vyslovený či napísaný názor je ihneď ostrakizovaný či trestaný.

Občania upadajú do letargie, prestáva chuť vôbec sa k niečomu vyjadrovať. A práve toto je živnou pôdou postdemokratických politikov, ktorí si začali byť vedomí svojej nedotknuteľnosti. Zastrašovanie a niekoľko prípadov trestnoprávneho pohonu na nepohodlných sú toho živým príkladom. Sledovanie a odpočúvanie pomyselných politických odporcov je na dennom poriadku. Ak komunistická mašinéria likvidovala svojich odporcov fyzicky, postdemokracia ich likviduje ekonomicky a psychicky. Zastrašovanie už prerástlo do obludných rozmerov, rovnako ako cenzúra a vymývanie mozgov podpornými médiami. Každý, čo len odlišný názor, alebo podpora nie toho správneho politického či spoločenského subjektu, je už vopred odsúdená a prívlastkovaná všemožnými izmami. Avšak pozrime sa na postdemokraciu v súčasnej praxi.

Terajší generálny prokurátor SR Jaroslav Čižnár sa rozhodol, že podá podnet na zrušenie politického subjektu Ľudová strana naše Slovensko. Výsledok je pre každého rozumne uvažujúceho vopred známy. Stanovy strany neobsahujú nič, čo by mohlo mať za následok rozpustenie a zrušenie strany, ktorá bola právnym systémom SR po preskúmaní Stanov riadne zaevidovaná MV SR, iba ak by sa jednalo o čisto politickú objednávku pre upevnenie postdemokracie v štáte. Avšak podnet generálneho prokurátora SR je iba pomyselnou čerešničkou na torte, ktorá má veľmi dobrú mediálnu sledovanosť. Na pozadí tohto všetkého sa perzekvujú desiatky, ba stovky občanov SR iba pre to, že si ctia Ústavu SR v ktorej sa píše, že sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Prejavenie slobody prejavu a vlastného názoru v dnešnej postdemokratickej spoločnosti je takmer nemožné. Položme si otázku, prečo sa GP SR rozhodol rušiť politický subjekt práve v čase, keď Ústavný súd SR zrušil takzvané Mečiarove amnestie a Kováčove milosti. Diskusiu o tom, či to bolo v súlade s Ústavou SR necháme na svedomí ústavných sudcov. Čo má zakryť rušenie strany, akú spoločenskú diskusiu má rozpútať aby sa pre smietku nevidelo brvno? Zrušenie Benešových dekrétov, za ktoré vyše dvadsať rokov bojujú bok po boku predsedovia dvoch najväčších maďarských menšinových strán na Slovensku? Revíziu rozdelenia Česko – Slovenskej federácie? Komu alebo čomu prospeje zrušenie amnestií? Nie vyšetrovať sa nebude nič, iba ak, tak pre verejnosť sa pripraví divadelné predstavenie. Ten, kto dodnes nepochopil podstatu zrušenia amnestií, v blízkej dobe precitne.

Rôzne kauzy ktoré nás čakajú, predaj slovenskej pôdy, predaj slovenskej vody, pohon na nepohodlných občanov každého veku, kontrola všetkého a všetkých, nepripustenie pluralitnej diskusie, či v konečnom dôsledku zadlžovanie a ožobračovanie slovenského národa, to všetko priniesla moderná doba, ergo postdemokracia. Na záver si dovolím, vážený čitateľ, upozorniť na snáď najznámejší výrok francúzskeho osvietenca François Marie Arouet-a, ktorým by sa dnešní, takzvaní humanisti a libertariáni mali prinajmenšom riadiť.

Mgr. Miroslav Šuňal

autor je politológ