lenard

V dnešnej dobe je naozaj populárnym športom prenasledovanie významných osobností až za hrob, najmä ak nevyhovujú vládnucemu duchu tolerancie, demoliberalizmu a všemocnej mantre ľudských práv. Tento novodobý ostrakizmus postihol aj jedného z najvýznamnejších fyzikov 20-teho storočia, bratislavského rodáka Filipa Eduarda Antona von Lenarda, ktorého 70-siate výročie úmrtia sme si pripomenuli v sobotu 20-teho mája. S chuťou si na ňom zmlsol aj redaktor Mário Šmýkal z ľavicového denníka Sme v článku nazvanom “Nobelovka, za ktorú by sa mali Slováci hanbiť” (č. 115/2017). Také jedovaté pero nemal myslím ani Goebbels vo svojich najlepších rokoch. 

“Kontroverzný” vedec sa narodil 7. júna 1862 vo vtedajšom Prešporku do šľachtickej, pôvodom tirolskej rodiny. Študoval na reálnom gymnáziu, kde spolupracoval s profesorom Virgilom Klattom. Práve on si všimol jeho záujem o vedu a presvedčil Filipovho otca, obchodníka s vínom, aby sa chlapec mohol venovať ďalším štúdiám. Nadaný mladík navštevoval prednášky na univerzitách v Heidelbergu, v Budapešti, vo Viedni a v Berlíne. Už ako profesor fyziky krátko pôsobil  v Budapešti, Bonne, Breslau a v Aachene, ale natrvalo zostal prednášať v Kiely a Heidelbergu. Vrcholom jeho kariéry boli objavy v oblasti katódových lúčov, za ktoré v roku 1905 získal Nobelovu cenu za fyziku. Pri ďalšom bádaní objavil tzv. Lenardovo okienko, ktoré pomohlo stanoviť hmotnosť elektrónov. Taktiež až do konca života tvrdil, že známe lúče X objavil nezávisle od Wilhelma Röntgena aj on. Ak by sa mu to podarilo presvedčivo dokázať, možno by dnes celý svet hovoril o Lenardovych lúčoch. Získal množstvo ocenení a tiež sa stal čestným občanom mesta Bratislavy. Pri príležitosti jeho 80-tych narodenín mu v roku 1942 Prírodovedecká fakulta Slovenskej univerzity udelila čestný doktorát.

Čo však najviac pána Šmýkala poburuje je fakt, že Lenard nebol typom vedca, ktorý by zavretý vo svojom laboratóriu potichu pracoval na významných objavoch. Mal celkom prirodzenú potrebu vyjadrovať sa aj k politickým a spoločenským témam. A jeho najsmrteľnejším hriechom, ktorého sa podľa cteného novinára dopustil, bolo celoživotné nepriateľstvo s Albertom Einsteinom.

Títo dvaja vedci sa naozaj, jemne povedané, nemuseli. Nezhodovali sa dokonca ani na základnej otázke, čo je vo vede dôležité. Kým Lenard bol experimentátor, Einstein sa hlásil k teoretickej fyzike. Patrili tak k dvom odlišným školám, ktoré sa objavili v Európe počas prvých desaťročí dvadsiateho storočia. Avšak bolo by veľmi skreslené myslieť si, že ich vzťah bol založený na osobnej nenávisti. Bojovali proti svojim názorom, nie proti sebe navzájom. Lenard jednoducho považoval Einsteinovo teoretizovanie za škodlivé pre vedu. Bol praktik, a preto nič čo sa nedalo dokázať experimentom, nepovažoval za vierohodné. Navyše Einsteinova teória relativity sa začala uplatňovať aj vo filozofii a v politike, čo viedlo k relativizácii všetkých vekmi osvedčených hodnôt. Mnoho vedcov a mysliteľov ju preto považovalo za nebezpečnú pre spoločnosť a civilizovaný spôsob života. To ostatne o mnoho rokov neskôr priznal aj Einstein sám, keď často rezignovane hovorieval, že sa mal stať radšej hodinárom. Uvedomujúc si toto nebezpečenstvo, začal v nacistickom Nemecku Lenard pracovať v Programe čistej nemeckej fyziky a stal sa poradcom Adolfa Hitlera. Tento nešťastný projekt mal jednak z Nemecka vyhnať všetkých židovských vedcov, jednak zdiskreditovať “židovskú” vedu. V súvislosti s tým Šmýkal s opovrhnutím spomína Lenardov výrok: “Poznať Adolfa Hitlera a byť blízko pri ňom je dostatočný dôvod, aby som žil.” Tieto prehnane afektované slová však musíme chápať v súvislosti s dobovými reáliami. Že sa tak slávny vedec vyjadril neznamenalo, že automaticky schvaľoval plynové komory. Podobne submisívne sa voči hlavám štátov, korunovaným či bez koruny, vyjadrovali v danom období všetci. Jednoducho to patrilo k vtedajšiemu dobrému tónu. A neplatilo to len voči vládcom. Aj slávny skladateľ Richard Wagner sa podpisoval v listoch svojmu židovskému patrónovi Carlovi Tausigovi (áno, antisemita Wagner!), ako “Váš majetok.” Okrem toho bol Lenard aj literárne činný, a to nielen čo sa vedeckých spisov týka. Za všetky spomeňme aspoň štúdiu Veľkí muži vedy a dejiny vedeckého pokroku. Túto knihu do anglického prostredia uviedol aj profesor  University College of London, Edward Andrade. Napriek tomu, že bol sefardský Žid, nevadilo mu čerpať z diela “antisemitu.” A nevadilo to ani anglickej akademickej obci ako celku, veď na britských stredných školách a univerzitách sa bežne čerpalo z Lenarda aj po druhej svetovej vojne. Vo vyspelom svete bolo totiž dobrým zvykom dôkladne rozlišovať medzi odbornosťou a prínosom daného jednotlivca pre spoločnosť a jeho názormi. A niekde je to tak dodnes.

V roku 2009 po celom Nórsku oslavovali 150-te výročie narodenia ďalšieho nositeľa Nobelovej ceny, spisovateľa Knuta Hamsuna. Oslavy pozostávali z divadelných predstavení, medzinárodnej konferencie, výstav a v mnohých nórskych obciach boli odhalené Hamsunove pomníky. To všetko napriek tomu, že až do svojej smrti v roku 1952 bol zarytým stúpencom kolaborantskej vlády Vidkuna Quislinga a Tretej ríše.

Keď si svojho národného velikána vie takto uctiť liberálne a ľavicové Nórsko, prečo my na Slovensku vieme na svoje osobnosti len kydať? Pretože sa v ich živote vyskytli kontroverzné momenty? Alebo chceme byť zasa pápežskejší ako pápež?

Po druhej svetovej vojne prišiel emeritný profesor Lenard o svoju katedru v Heidelbergu. Zomrel zabudnutý v roku 1947 v nemeckom Messelhausene. Na bratislavskej Kozej ulici už jeho rodný dom nestojí. Poslednou pripomienkou slávneho rodáka je Lenardova ulica v Petržalke, ktorú takto pomenovali v roku 1995. Netreba asi ani hádať, či by sa ju rovnako podarilo pomenovať aj dnes. Skôr mám obavu že ju ešte premenujú. Možno na Ulicu Alberta Einsteina, ak už v hlavnom meste taká nie je. Pánovi Šmýkalovi a jemu podobným by ale určite nevadilo, keby boli hneď aj dve!

Mgr. Miroslav Kuna