Pre pochopenie súčasných udalostí je vždy nevyhnutné pochopiť dejinné súvislosti.

Ukrajinský konflikt vyvoláva na Slovensku značné vášne no len málo ľudí ho vidí v širších súvislostiach a skutočne len minimum sa naň dokáže pozrieť z ukrajinského pohľadu. V minulosti som v skratke načrtol životnú púť a filozofiu Dmytra Donceva (http://meapatria.sk/filozofia/dmytro-doncev/ ) , dnes je načase si predstaviť ďalšiu osobnosť ukrajinského politického myslenia.

Mykola Sciborský sa narodil v roku 1897 v Žitomire vo Volyňskej gubernii vtedy časti Ruského impéria. Jeho otec bol cársky dôstojník a čoskoro sa presťahovali do Kyjeva kde malý Mykola vyrastal. Po páde cárskeho režimu začal proces postupného rozpadu ruského impéria. Ukrajinci pôvodne nežiadali samostatnosť ale federalizáciu tohto štátneho kolosu. Udalosti následnej krvavej občianskej vojny však zamiešali karty smerom k vyhláseniu ukrajinskej nezávislosti. Ukrajinci boli nútení bojovať za svoju samostatnosť s Boľševikmi aj s Bielogvardejcami. Mykola Sciborský vstúpil do armády Ukrajinskej ľudovej republiky a bojoval u jazdectva proti sovietskej Červenej armáde. Ukrajinská nezávislosť mala len krátke trvanie a už v roku 1921 bola kompletne okupovaná na východe sovietskym Ruskom a na západe Poľskom.

Ako bývalý dôstojník ukrajinskej armády bol v rokoch 1920-1922 internovaný v poľskom zajateckom tábore v Kališi.

Po prepustení jeho cesta viedla do ČSR kde aj študoval a získal diplom na Ukrajinskej akadémii ekonómie. Okrem štúdií sa venuje novinárstvu a publikuje v mnohých ukrajinských emigrantských periodikách ako „Rozbudova nacii“ či „Ukrajinske slovo“. Hlavne sa ale venuje politickej činnosti.

Vstupuje do Organizácie ukrajinských nacionalistov ( OUN ) vedenej Jevhenom Konovalcom. Po niekoľko ročnom pobyte v Československu odchádza v roku 1930 do Paríža. V tom čase ho už mnohí videli ako hlavného rečníka a ideológa OUN.

Sciborský sa postupne stal ďalším vplyvným ideológom OUN hneď vedľa Dmytra Donceva a zároveň bol muž číslo dva vo vedení organizácie hneď po Jevhenovi Konovalcovi.

Vypracoval ideológiu „solidarizmu“ a štátneho korporativizmu, ktoré publikoval v oficiálnych tlačovinách OUN.

Sciborský ako mimoriadne inteligentný človek vypracoval v polovici tridsiatych rokov svoj vlastný model etnokratického ukrajinského štátu. Svoju filozofickú pozíciu pretavil do dvoch prác. V roku 1935 vydáva v Paríži najznámejšiu z nich „Naciokracia“. V predvečer sovietsko- nemeckej vojny v nej popisuje svoju víziu  ukrajinskej štátnosti. Popísal v nej túžbu a nutnosť po strategickom ovládnutí trhu s ukrajinským obilím, ktoré je v jeho ponímaní hnacou silou ruského, poľského a nemeckého imperializmu na Ukrajine. Poliaci a Rusi podľa neho nainštalovali na Ukrajine parazitickú triedu veľkostatkárov, ktorí bohatli z výberu obilia na úkor bežného ukrajinského, prevažne stále roľníckeho obyvateľstva. Nemci tento proces napodobnili v roku 1918 keď Ukrajinu okupovali a dosadili vládu Hajtmana Skoropadského. Toto obdobie opisoval ako „ temnú a veľmi tragickú stránku nedávnych dejín“.

Bolo to obdobie, ktoré podľa neho určitým spôsobom zdiskreditovalo ideu Ukrajinskej štátnosti medzi pospolitým ľudom.

Sciborský označil statkárov za kolaborantov s cudzincami a kapitalizmom a nazýval ich „agrárnou aristokraciou“.

Ako alternatívu k zahraničnému vykorisťovaniu preferoval národnú politiku podporujúcu roľníkov, ktorí boli majoritou ukrajinského obyvateľstva. Mali byť štátom podporovaný vo vytváraní družstevných organizácií ktoré mali slúžiť ako ochrana pred spomínaným vykorisťovaním.

Túto teóriu vypracoval v diele „Roľnícka otázka“ z roku 1939.  Takáto politika by mala zabrániť cudzej vládnucej triede vo vyciviavaní Ukrajiny. Cudzích činiteľov by nemilosrdne odsunuli z národného sociálneho organizmu.

V diele „Naciokracia“ Sciborský podrobil ostrej kritike demokraciu, socializmus, komunizmus a monarchistické sociálne systémy. Naopak vyzdvihol určité prvky talianskeho fašizmu. Definuje ho ako „ prvý zo všetkých nacionalizmov, láska jednotlivca k materskej krajine a vlastenecké pocity hnané k sebaobetovaniu v kulte obetného fanatizmu.“

Opisuje ho aj ako: „ Prvú a najprednejšiu tvorbu ideí a duchovnej reakcie na súčasný stav vytvorený demokraciou, socializmom a komunizmom.“ V jeho politickom ponímaní sa demokracia stala „ nasýtenou racionalizmom, kozmopolitizmom a zvrátenými internacionálnymi doktrínami“ a mala postupne stratiť „duchovný a národný základ pre svoju existenciu. Fašizmus naopak rešpektoval duševnú silu vôle a idey a nahradzoval chaos demoliberalizmu hierarchiou kde vládne elita a existuje sociálna disciplína.“

Sciborského postoj k fašizmu však nie je vôbec jednoznačný aj napriek nepopierateľným sympatiám.

Po vypuknutí sovietsko- nemeckej vojny v roku 1941 organizuje spolu s Omelianom Senykom na Ukrajinu skupinu zloženú z nacionalistov Melnykovskej frakcie OUN. Jeho kolega a súčasník Liakovič sa tomu čudoval pretože bol Sciborský pre mnohých známy ako kritik talianskeho fašizmu a hlavne nemeckého národného socializmu. Liakovič píše: „Nemôžem pochopiť prečo má takú principiálnu nenávisť k fašizmu a Hitlerizmu. Je to napokon mocná sila, ktorá dnes znamená svet a my sme práve súčasný politický prúd, ktorý by sa s touto mocnou silou mal zhodovať. Samozrejme nemali by sme byť slepý a opičiť sa ako iný, pretože my máme rozdielne úlohy a žijeme v úplne rozdielnych podmienkach ale v princípe by sme nemali zavrhnúť túto mocnú silu.“

Dnes sa súčasník môže čudovať nad jeho postojom k fašizmu no v tej dobe to bola pre milióny ľudí príťažlivá a v určitých aspektoch fungujúca alternatíva k skorumpovanej demokracii a sympatizovali s ňou mnohí intelektuáli či dokonca demokratickí politici.

Naspäť ale k jeho najdôležitejšiemu dielu „Naciokracii.“

Vysvetľuje ju takto: „Naciokraciou rozumieme režim národa vládnuceho svojej vlastnej krajine, ktorý je vykonávaný silou všetkých spoločensky užitočných vrstiev zjednotených podľa svojich spoločensko- produktívnych funkcií v reprezentatívnych orgánoch verejnej správy.“

Ďalej napísal, že „rozhodujúci je fakt, že nacionalizmus nie je neurčitá fikcia straníckej teórie. Je to vo svojom vnútornom zmysle  univerzálny a nezmieriteľný pohľad na svet. Zmieriť ho s kýmkoľvek spôsobom kongresových diskusií a vyjednávaní je nemožné. Kombinovať ideologické línie nacionalizmu s politickou taktikou celoukrajinských kongresov by sa rovnalo samovražde.“

Naciokratický alebo etnokratický štát mal byť postavený a riadený na základe národného syndikalizmu ktorého základom bola anti materialistická a anti racionalistická teória vypracovaná Francúzom Georgesom Sorelom. Bola to určitá revolučná revízia pôvodného marxizmu upravená pre potreby dynamického národného spoločenstva.

V tomto systéme sa neuvažovalo o účasti politických strán na verejnej správe. Sciborský volal po autoritatívnom až diktátorskom štáte a organizovanom nacionalizme na militantnej báze.  Súčasne zdôrazňoval, že na rozdiel od fašistickej diktatúry bude v etnokratickom štáte diktatúra len prechodnou formou.

Na margo toho napísal: „ V uznaní výnimočných historických úloh diktatúry, v presvedčení, že len ona je ich (historických úloh) schopná naplniť“ a tiež „ nacionalizmus si zároveň uvedomuje nebezpečenstvo, že sa prestane vyvíjať a stane sa prekonaným, keď sa stane cieľom sám sebe. V kontraste k ostatným autoritatívnym konceptom uznávam, že  diktatúra nie je nezmeniteľný princíp a môže byť ospravedlnená len dočasnou prospešnosťou.“

Princíp naciokracie zhrnul sám Sciborský takto: „ ľudové masy majú podiel na spoločenskom a politickom živote až reprezentáciou v orgánoch miestnej samosprávy a v syndikalistických organizáciách. Administratívne musí byť krajina rozdelená na kraje, okresy a komunity riadené miestnymi orgánmi samosprávy. Voľby do nich prebehnú na základe priameho, univerzálneho a rovného hlasovania v tajných voľbách. Majú existovať aj štátne, administratívne, ekonomické a iné inštitúcie, ktoré budú napĺňať svoje úlohy pod priamym dohľadom národnej vlády. Legislatívne funkcie majú byť napĺňané štátnou Radou volenou na rovnakom princípe ako nižšie inštancie z kandidátov nominovaných syndikátmi. Vodcom národa a štátu je Hlava štátu.“

Túžby poľských nacionalistov na získanie Pravobrežnej Ukrajiny boli všeobecne známe. O uznanie týchto územných nárokov sa malo jednať aj v dohode medzi Pilsudským a Petljurom, ktorú ale Petljura odmietal podpísať. Rovnakú politiku razili aj Nemci ešte v roku 1918.

Sciborský vo svojej ďalšej práci „Ukrajina a Rusko“ z roku 1940 napísal: „ Ukrajina sa nemieni stať objektom zahraničných intríg ale bude na miesto toho pokračovať v nezávislom živote a hrať rolu bariéry medzi dvomi veľkými imperializmami a týmto spôsobom chrániť Európu pred zásahom Ruska.“

Tento anti ruský front však v jeho ponímaní  spočiatku nemal byť záležitosťou Nemecka, Talianska a Japonska ale Anglicka, Francúzska a USA, ktoré by podporovali v tomto boji ukrajinských nacionalistov. Vývoj to však zariadil inak a ukrajinský nacionalisti sa dočasne stali spojencami Berlína proti Moskve.

Ohľadom toho Sciborský tvrdil, že „nutnosť získania nemeckej podpory neznamená, že Ukrajinci sú germanofili.“

Je treba uviesť, že Sciborského hlavné dielo „Naciokracia“  v jednej časti kritizuje Hitlerovu diktatúru. Taktiež označovať Sciborského ako rasistu by bolo nesprávne, napokon za ženu si zobral Židovku. Sciborský ako pravá ruka Melnyka a jeho politického krídla v rámci OUN bol nepohodlný mladému, dynamickému krídlu OUN, ktoré viedol Stepan Bandera. Po útoku Nemecka na ZSSR ako som už spomínal organizoval oddiel verný Melnykovej frakcii na vstup na Ukrajinu. On sám sa vrátil do svojho rodiska v Žitomire, kde sa stal starostom. Zasadil sa o budovanie ukrajinských škôl a podporu ukrajinskej kultúry. Z sovietskych vojnových zajatcov ukrajinskej národnosti pomáhal organizovať políciu vernú Melnykovskej frakcii. Dlho tu však nemal šancu politicky pôsobiť.

Dňa 30. augusta 1941 bol pri atentáte Sciborský zavraždený. Najpravdepodobnejšie je, že páchatelia boli vyslaný Banderovou frakciou. Je to pochopiteľné, keď si uvedomíme, že Sciborský ako potenciálny nástupca Melnyka jednoducho stál v ceste. Treba ale uviesť, že sa pracovalo aj s verziou, že atentát vykonali agenti pracujúci pre Sovietov.Na Sciborského živote a diele najlepšie vidno, že história nebýva čierno biela a že túžba Ukrajincov po nezávislosti mala príliš veľa a príliš silných  protivníkov a nikdy nedostali šancu skutočne riadiť sami osud svojho národa.

Mgr. Peter Legény

Zdroje:

Myroslav Shkandrij: Ukrainian nationalism

Bohdan Zylinskij: Dejiny Ukrajiny

http://www.encyclopediaofukraine.com/