Úspech Alternatívy pre Nemecko, Brexit, rast Národného Frontu vo Francúszku či Donalda Trumpa v USA, podobne Jobbiku v Maďarsku, Zlatého úsvitu v Grécku, či narastajúca popularita podobných ideí u nás. Čo majú tieto veci spoločné? Jedná sa o fenomén, ktorý vzbudzuje veľké obavy našich médií, “tradičných” politických strán a vplyvných komentátorov. Až také, že situáciu prirovnávajú k tridsiatym rokom minulého storočia. U ľudí to celkom prirodzene vzbudzuje obavy, keďže si s týmto obdobím spájajú pouličné násilie hnedých košieľ a nástup nacizmu. Je to žiaľ ďalší dôkaz permanentne zlyhávajúcej a zahmlievanej historickej pamäte. Situácia v tridsiatych rokoch minulého storočia totiž nebola výsledkom nejakého náhleho javu, ale dlhodobého kultúrneho boja, ktorý zúril naprieč Európou.
Zjednodušene by sa dal popísať ako konflikt medzi Tradíciou a modernou spoločnosťou. Tradičná spoločnosť utrpela ťažké zranenie už v roku 1789 počas Veľkej francúzskej revolúcie. Spolu s ňou sa začal na celom kontinente presadzovať liberálny modernizmus, takže na začiatku 20-teho storočia sa stával prakticky dominantnou ideológiou. Proces bol načas spochybnený katastrofou prvej svetovej vojny. V jednotlivých európskych krajinách sa preto tento ideologický konflikt rozhorel s novou intenzitou.
V Nemecku mal podobu boja medzi stúpencami tzv. civilizácie a Kultúry. Civilizácia mala svojich zástancov medzi literátmi a novinármi, vo filmovom priemysle a v divadle. Kultúra dominovala medzi aristokraciou, duchovenstvom a na univerzitách. Rozdiely medzi oboma tábormi nemohli byť väčšie. Civilizácia bola kozmopolitická a prozápadná. Oponenti jej vyčítali liberalizmus, materialistické myslenie a nedostatok duchovných kvalít.Kultúra chcela zachovať Nemecko “nedotknuté,” hlavne po porážke vo svetovej vojne. Jej stúpenci pokladali Nemcov za metafyzickú jednotku a obávali sa, že produkty Západu, ako sú parlamentarizmus a liberalizmus, národnú identitu spochybnia. V tomto sa nemýlili. Tlač a zábavný priemysel bol úplne v moci tábora civilizácie. Divadelné hry, romány a tiež programy nočných podnikov propagovali témy ako homosexualita, sadomasochizmus, incest a transvesticizmus. Dominantnou ideou bol pacifizmus a sexuálna sloboda, propaganda v prospech potratov a “zázračné lieky” ako boľševizmus či ľudské práva. Tak sa na začiatku tridsiatych rokov v Nemecku vyvinuli dva druhy spoločenských postojov. Tradičný, zastupovaný Kultúrou, ktorý bol národný, ľudový, vo verejných prejavoch asexuálny a duchovný. Modernizmus, reprezentovaný civilizáciou, bol komerčný, kozmopolitický, erotický (niekedy s homosexuálnym zafarbením), liberálny a materialistický. Po nástupe nacistov k moci bola civilizácia načas zatlačená do podzemia. Avšak aj po tom nemožno Kultúru považovať za víťaza. Medzi predstaviteľov Kultúry totiž skôr patrili filozof práva Carl Schmitt a spisovateľ Ernst Jünger, ako Hitler a Himler.
Analogický zápas vtedy prebiehal vo Francúzsku. Nejednalo sa o konflikt medzi civilizáciou a Kultúrou, pretože v otázke civilizácie boli Francúzi zajedno, vlastnili ju. Išlo tu o konflikt medzi dvoma druhmi vlasteneckého cítenia.Voľnomyšlienkári a republikáni, zavrhujúci Oltár a kráľa, sa hlásili k jakobínskemu patriotizmu. Bol šovinistický a jeho jadro tvorilo 60 000 slobodomurárov. Útočil predovšetkým na Katolícku cirkev a armádu, ktorá sa skladala hlavne z katolíkov a sčasti aj monarchistov. Proti tomuto “vlasteneckému” Francúzsku stálo Francúzsko nacionalistické. Jeho prazáklad sa utvoril z emigrácie počas Revolúcie a predstavovalo kultúrnu reakciu na osvietenstvo. Hlavným ideologickým vodcom bol Charles Maurras, vydavateľ veľmi úspešných nacionalistických novín Action Francaise. Varovali pred ohrozením národnej zvrchovanosti štyrmi dohodnutými skupinami: Židmi, protestantmi, slobodomurármi a cudzincami. Hoci sami boli väčšinou ateisti, Katolícka cirkev horlivo schvaľovala ich názory najmä preto, že ich hlavným programom bola obnova katolíckej monarchie. Na svoju veľkú škodu získali podiel na moci až počas kolaborantského vichystického režimu a tak sa navždy zdiskreditovali. Aj tu sa však dokázali presadiť ako prínos, pretože práve Vichy začalo okrem iného s politikou dotovaných rodinných prídavkov, takže paradoxne v tomto vojnovom období začala francúzska populácia rásť a to po prvýkrát za posledných sto rokov.
Hoci sa nám to môže zdať ironické, boj medzi tradíciou a modernou sa nevyhol ani Spojeným štátom americkým, kolíske liberalizmu. USA vznikli v podstate ako protestantská náboženská civilizácia. Kým po celé devätnáste storočie tu dominovalo neobmedzené prisťahovalectvo, počas prvej svetovej vojny nastal obrat. Do budúcnosti si Američania mali sami vyberať koho si vpustia do krajiny a niektorým menšinám, ktoré boli považované za morálne, nábožensky a politicky neprispôsobivé, bol prístup zakázaný. Hlavným programom sa stala tzv. amerikanizácia. Jej ciele podporila populárna kniha Zánik veľkej rasy od Madisona Granta, pranierujúca neobmedzené prisťahovalectvo, ktoré takmer zničilo výsadné postavenie starých koloniálnych rodín. Ako odstrašujúci príklad uvádzal Mexiko, kde indiánske obyvateľstvo vstrebalo krv španielskych dobyvateľov a vytvorilo nefunkčný štát. Aj tu sa proti postavili liberálni spisovatelia a novinári, ktorí si želali Ameriku pre všetkých, zamilovali si komunizmus a rozhorčene protestovali proti intervenčnej pomoci USA antiboľševickým silám v Rusku. Tábor amerikanizácie nakoniec podľahol, pretože sa snažil presadiť prohibíciu a tento vopred prehraný boj ho nadobro znemožnil.
Vo Veľkej Británii mala kultúrna vojna tiež svoju špecifickú podobu. V podstate bola vecou súperenia dvoch najvýznamnejších univerzít – Oxfordu a Cambridgea. Kým oxfordská Balliol College posielala svoje hviezdy do parlamentu a kolónii, aby zveľaďovali, alebo aspoň zachovali Impérium, v Cambridgiei sa vyvinula trochu iná tradícia. Vznikali tu rôzne tajné spoločnosti, ktoré pôsobili skryto a to skôr svojim vplyvom a nápadmi. Najzhubnejšia z nich bola Bloomsbury, ktorá oproti vládnucej ideológii národnej veľkosti a viktoriánskej povinnosti stavala ako ideál homosexuálne priateľstvá, antiimperializmus a pacifizmus. Na jej čele stál Lytton Strachey, pôsobiaci podľa očitých svedkov dojmom človeka, ktorý sa práve prebral z tranzu.
On a iní členovia skupiny, zvaní Apoštoli, správne načasovanými a provokatívnymi spismi a článkami postupne zmenili správanie britských vládnucich vrstiev a úspešne spochybnili ich dôveru v civilizačné poslanie Británie vo svete. O ich spoločenskej nebezpečnosti svedčí aj fakt, že z ich radov neskôr vzišli traja sovietski agenti. Britské impérium bolo veľké a síl na jeho udržanie málo. Jeho zachovanie si vyžadovalo zložité žonglérske ťahy. Politici a generáli v tomto období ešte verili, že to dokážu, že im vydrží po tisícročia. Boli však veľmi citliví na sabotovanie z vlastných radov. A to bola práve agenda Apoštolov. Možno bez preháňania povedať, že zánik Britského impéria je hlavne ich zásluhou.
Ak sme teda dnes svedkami nového kultúrneho boja, ak sa vracajú tridsiate roky dvadsiateho storočia, treba sa dobre pozrieť na to, čo je naozaj ohrozené. Pretože takzvaná občianska spoločnosť, ktorej vraj hrozí zánik, je v skutočnosti duchovným dedičom nemeckej pornografickej “civilizácie”, francúzskych slobodomurárskych jakobínov, amerických liberálov nenávidiacich vlastnú krajinu a Apoštolov pána Stracheyho.
Je teda veľmi otázne, či práve tieto idey možno považovať za hodné ochrany. Alebo budú predsa len jedinou nádejou národno-konzervatívne hnutia, ktoré rastú v celej Západnej civilizácii? Od správnej odpovede závisí naša budúcnosť.
Mgr. Miroslav Kuna