“Načo sú Jeruzalemu Atény?” horekoval svojho času Tertullianus, rímsky právnik a cirkevný Otec, ktorý týmto výrokom odsudzoval údajne zhubný vplyv gréckej filozofie na mladé kresťanstvo.

Hoci je jeho súd zaiste prehnaný, stojí ním načrtnutá idea – podiel intelektuálov na deformácii náboženstva či civilizácie – minimálne za povšimnutie. Všetky veľké revolučné hnutia totiž vyklíčili z myšlienkového podhubia neveľkej skupiny vzdelancov, ktorí ich inšpirovali či priamo iniciovali. Dejiny nám to pomôžu pochopiť úplne jasne. Už v starom Grécku mali sofisti, potulní “učitelia múdrosti”, povesť skôr zlú ako dobrú. Chodili z mesta do mesta a za úhradu dávali hodiny z rétoriky, filozofie či politiky. A hlavnou zásadou sofistiky bolo podriadiť všetko kritike rozumu, aj náboženstvo, rodinu či vlasť. Najsmutnejšie sa ich pôsobenie prejavilo v Aténach. Sofisti tu podchytili šľachtickú mládež a naučili ju spochybňovať mystické a organické putá komunity. Dokonca založili tajný spolok Kakodaimonistai, v doslovnom preklade uctievači diabla, ktorý parodoval náboženské obrady. Výsledkom bolo, že morálne zrelativizovaní príslušníci aténskej elity zvrhli ku koncu peloponézskej vojny demokraciu, vydali mesto nepriateľskej Sparte a zaviedli nový režim, ktorý vošiel do dejín pod názvom vláda Tridsiatich tyranov. Keď bola po krátkej občianskej vojne ich diktatúra porazená, prijali Aténčania zákon, podľa ktorého každý, kto by spochybňoval existenciu bohov bude usmrtený. Na to doplatil inak hlboko zbožný Sokrates, ktorého obžalovali z toho, že neverí v bohov v ktorých verí mesto a káže mladým ľuďom poslúchať viac učiteľov ako rodičov. Nehovoriac o tom, že niektorí z tyranov boli jeho žiakmi… Podobný pud sebazáchovy vidieť aj v najlepších časoch Rímskej republiky. Keď Atény v roku 155 pred Kristom vyslali diplomatické posolstvo do Ríma, boli v ňom aj zástupcovia troch najvýznamnejších filozofických škôl. To vzbudilo v meste veľkú pozornosť, najmä medzi mladými ľuďmi. Hneď nato Cato starší, najvýznamnejší vtedajší rímsky politik a vidiecky šľachtic presvedčil Senát, aby posolstvu nariadil okamžite opustiť Rím so slovami: “Nech sa vrátia do svojich škôl a vyučujú svoju dialektiku gréckych chlapcov, rímska mládež bude počúvať zákony a (volených) úradníkov tak ako doteraz.” V časoch stredovekej Christianitas sofistika načas úplne zaniká. Vynikajúci filozofi ako Boethius, Augustinus Aurelius, Scotus Eurigena či Tomáš Akvinský naďalej rozvíjali dedičstvo gréckej filozofie a obohatili ju tým, čo tak úporne vo svojom bádaní hľadali ale nemohli nájsť Sokrates, Platón či Aristoteles, o zjavenú Pravdu. Ich pôsobenie na spoločnosť bolo blahodarné, svoj intelekt použili na rozumové zdôvodnenie existencie štátu, práva či náboženstva. Situácia sa zmenila nástupom renesancie a humanizmu.

Prvým filozofom, ktorý sa po stáročiach odvážil poprieť existenciu božstva bol amsterdamský výrobca šošoviek Baruch Spinoza. Jeho učenie bolo natoľko šokujúce, že svoje spisy sa ani neodvažoval podpisovať inak ako iniciálkami a vlastná židovská komunita ho zavrhla. Neskôr štafetu prebrali anglickí myslitelia Isaac Newton a Francis Bacon, ktorí zas prišli s ideou akéhosi bezmocného božstva, ktoré síce stvorilo všetko, ale do stvorenia už nezasahuje. Táto filozofia sa potom stala veľmi populárnou medzi otcami zakladateľmi Spojených štátov amerických, možno ju nazvať dokonca oficiálnou americkou ideológiou. A Friedrich Nietzsche všetkému nasadil korunu svojim ohlásením smrti boha.

Keď bolo takto oslabené náboženstvo, na rade boli rodina a štát. Marx s Engelsom sa poponáhľali vysvetliť antiklerikalizmom obrodenému Európanovi, že oba tieto konštrukty sú rafinovanými nástrojmi vykorisťovateľských tried. Po dvoch svetových vojnách, páde impérií a nástupe ideológii neeurópskeho pôvodu sa už len čakalo na ďalšiu generáciu novodobých sofistov, ktorí by umierajúcu západnú civilizáciu definitívne odpravili. A skutočne prišli štyria noví evanjelisti, ktorí v mysliach západného človeka nahradili tých starých. Boli to talianski komunisti Teodore Adorno a Antonio Gramcsi, vysoký úradník v marxistickej diktatúre Bélu Kuna v Maďarsku György Lukács a nemecký komunista Herbert Marcuse. Títo stúpenci tzv. frankfurtskej školy vytvorili prepracovaný systém ako poraziť kresťanskú civilizáciu “dlhým pochodom inštitúciami” a nahradiť ju kultúrnym marxizmom. Namiesto robotníckej triedy mali byť pod ochrannými krídlami novej revolúcie pretláčaní predstavitelia marginalizovaných skupín spoločnosti, sexuálne alebo národnostné menšiny, či vyznávači “alternatívnych” spôsobov života. A funkciu užitočných idiotov splnila univerzitná mládež, generácia tzv. šesťdesiat osmičkárov, z ktorých mnohí dnes zastávajú kľúčové pozície v národných vládach či Európskej únii. Morálny relativizmus teda nie je vôbec novinkou. Novinkou nie sú ani vzdelanci, ktorí vlastné myšlienkové výkaly vo svojej nekonečnej pýche namyslene predstavujú ako to jediné, skutočné a najlepšie. Na rozdiel od skutočných filozofov, ktorí boli vždy skôr vykladačmi sveta a vôle svojich bohov ako svojho ega. Dejiny sa vraj opakujú. “Učitelia múdrosti” znovu podchytili naše elity a nás čaká nová tyrania. Aj keď nie Tridsiatich. My si vystačíme aj s „dvadsaťosmičkou“. Modlím sa, aby sa v dejinách opakovala aj kapitola o páde tyranov a prijatia zákonov na ochranu civilizácie.

Mgr. Miroslav Kuna