Britská zahraničná politika devätnásteho storočia Splendid isolation (skvelá izolácia, alebo aj osamotenosť) znamenala nie len neviazanie sa Londýna v spojenectvách s inými štátmi, ale aj nezasahovanie do cudzích sporov. V tieni hroziaceho brexitu je nostalgia za týmto obdobím na Ostrovoch znovu veľmi rozšírená. Podobné pocity získavajú na popularite aj na druhom konci sveta, v Japonskom cisárstve.
Obe krajiny sa cítia byť znepokojené z hroziaceho rozpadu svojej pôvodnej kultúry. Tiež sa snažia držať si odstup od prisťahovalcov, či už prostredníctvom kultúrnej segregácie, alebo ich dôsledným odmietaním, ako je to v prípade Tokia. Čím viac sú národy rozpúšťané v novom svetovom poriadku, tým odhodlanejšie sa snažia Briti a Japonci zostať bokom. Ide o závideniahodný prejav národnej ostražitosti.
V Japonsku sa izolacionistické tendencie prejavujú nostalgiou za obdobím Edo, ktoré trvalo od roku 1600 do 1868 a je charakteristické úplnou uzavretosťou voči vonkajšiemu svetu a vládou vojenskej aristokracie, samurajov. Heslo “naspäť k Edu” sa stalo prevládajúcou témou verejných debát, ktoré podporujú spisovatelia, experti a historici. Na rozdiel od Slovenska, ich intelektuálna elita preferuje národnú kultúru. Podľa týchto názorov sa Japonci cítili lepšie vo svojom uzavretom svete, kde boli imúnni voči túžbe po hmotnom prospechu a medzinárodnom postavení. Tento diskurz (opäť, na rozdiel od nás) pôsobí aj na mladých Japoncov, ktorí už necítia potrebu študovať v zahraničí alebo učiť sa cudzie jazyky.
V tejto veci Briti do značnej miery Japoncov napodobňujú. Láska k “malému Anglicku” s jeho malebným vidiekom a viktoriánskou architektúrou je taká rozšírená, že sa nastávajúceho referenda o vystúpení Británie z Európskej únie naľakal aj sám jeho iniciátor, premiér Cameron. Migračná kríza len posilňuje toto odhodlanie. Briti nikdy nemali úniu radi. A po tom, čo prišli o najväčšie Impérium v dejinách, cítia jednoducho potrebu zbaviť sa unavujúcej zodpovednosti za celý svet.
Častou témou predvolebnej kampane u nás bol iracionálny, priam hysterický strach z rozpadu Shengenu, eurozóny či únie samotnej. Takmer všetky politické strany sa snažili navodiť dojem, že bez Bruselu by sme jednoducho prestali existovať. Historická skúsenosť však hovorí niečo iné. Už spomínané Japonsko práve v období Edo zažívalo hospodárske oživenie. Je to logické. Domáci výrobcovia viac nemuseli znášať zahraničnú konkurenciu a snaha o zabezpečenie dostatočnej výživy obyvateľstva viedla k rozširovaniu rozlohy obrábanej pôdy. Slovensko je otvorená a proexportne orientovaná ekonomika. A práve to je kameň úrazu, hocako nelogicky nám to môže znieť. Každý štát by sa mal usilovať predovšetkým o energetickú a potravinovú nezávislosť. Aká je však naša situácia? Spasiteľský komplex európskej integrácie už priniesol svoje trpké plody. Vďaka nej máme v podstate rozvrátené poľnohospodárstvo, domáci priemysel živorí a stali sme sa národom nevoľníkov robotujúcich na cudzích “investorov”. Nie je to pritom tak dávno čo sme boli potravinovo sebestační a vyrábalo sa u nás takmer všetko. Autonómna, na domáci trh orientovaná ekonomika a vlastná mena, to sú lieky na posilnenie imunity proti svetovým hospodárskym krízam. Pretože voľný pohyb osôb, pracovných síl a kapitálu znamená aj voľný pohyb krízových javov v ekonomike a tým aj v politike.
Je tu aj ďalší dôležitý aspekt. Súčasná invázia z tretieho sveta je nebezpečenstvom práve pre našu otvorenosť, pre naše členstvo v Shengene a v Európskej únii. Nebyť toho, netýkala by sa nás. Nemuseli by sme bojovať proti kvótam. Nehrozilo by riziko, že by nám proti našej vôly niekto nanútil takéto ohrozenie vlastnej bezpečnosti. Argument, že mimo únie nemáme budúcnosť, neobstojí. Švajčiari ani Nóri sa do nej nehrnú. V skutočnosti nemáme budúcnosť ako jej súčasť. To platí aj o NATO. Ak sa Slovensko zapletie do nejakého rozsiahleho vojnového konfliktu, tak len ako jeho člen. Aká je teda alternatíva? Dovoľte prosím autorovi, aby teraz vyjadril svoj názor. Kým sa nezmení súčasný stav sveta, je potrebná dôsledná neutralita a uzatvorenie hraníc. Kým sa zásadným spôsobom nezmení globálny ekonomický systém, je najlepší hospodársky separatizmus. A pokým bude pretrvávať nezmyselné zahraničnopolitické súperenie veľmocí na severnej pologuli, jedinou rozumnou možnosťou je skvelá osamotenosť!
Mgr. Miroslav Kuna