Nový londýnskym starostom sa stal Sadik Khan, syn šoféra autobusu, britský moslim, bývalý minister dopravy, ľavičiar a podľa všetkého ešte aj extrémista a radikál! To, že v samosprávach v Západnej Európe stoja na čele imigranti z druhej či tretej generácie, na to sme si (žiaľ) už zvykli. Navyše doteraz šlo väčšinou o menšie provinčné mestá. Teraz však padlo najväčšie mesto Európy a jedna z najväčších svetových metropol. Absolútne symptomatické však je, že to buď nevyvolalo žiadnu reakciu apatických más, alebo to časť verejnosti prijala dokonca so sympatiami. A to už nehovorím o ľavicových a liberálnych xenofiloch typu nášho politického nímanda Ľuboša Blahu, tí sú doslova nadšení. Otázka prečo sa tak stalo už nie je namieste.

Khan porazil svojho vyzývateľa Goldsmitha o viac ako tristotisíc hlasov. Porazil ho teda nahlavu. Odhliadnuc od toho, že miliardár a enviromentalista Goldsmith nebol žiadnou vážnou hrozbou, príčina volebného úspechu moslimského kandidáta tkvie v niečom inom. Polovica obyvateľov Londýna sú prisťahovalci, kto tam bol, nemusí sa priveľmi vyzvedať akého pôvodu. A tu sa naozaj prejavilo čaro imigrácie a absolútny neúspech integrácie. Moslimovia v britskom hlavnom meste volili na základe rasových a náboženských pohnútok. Ich počet im zaistil toto šokujúce víťazstvo. Ďalšou skupinou sú Londýnčania, ktorí sú síce domáceho pôvodu, ale ohlúpení multi-kulti propagandou  hlasovali rovnako. Veľké mestá boli vždy domovom úpadkových ideológii, navyše Londýnu dopomohlo aj úradovanie niektorých starostov, ako “červeného” Kena Livingstona, zaprisahaného marxistu. Ten počas svojho mandátu nechal v meste odstrániť sochy politikov a vojvodcov, ktorí urobili Britské impérium z najmenšieho najväčším, a nahradil ich gentlemanmi ako Nelson Mandela. Podobná politická samovražda a sebanenávisť britských vládnucich kruhov však nie je žiadnou novinkou. Briti opustili svoje kolónie s ochromujúcim pocitom viny  a zároveň túžili zachovať si ilúziu kontinuity. Preto vzniklo impotentné Britské spoločenstvo národov, preto vyhral v Londýne Khan.

Impérium je už minulosťou, avšak niektoré jeho mechanizmy, ako voľný pohyb osôb, zostali. Tento schizofrenický postoj je vysvetlením abnormálnej situácie, keď ľuďom tretieho sveta vadilo žiť v Britskej ríši, ale až tak im nevadilo nasťahovať sa do Británie samotnej. Škoda len, že to neplatí recipročne, lebo asi ťažko by sa starostom pakistanského Islamabádu stal biely Brit a kresťan.  Ignorancia faktov je naozaj zúfalá. Sadik Khan sa preukázateľne stretáva s náboženskými extrémistami a dokonca sa osobne pozná s niektorými predstaviteľmi Islamského štátu, čo inak potvrdil aj premiér Cameron! Napriek tomu takýto človek zvíťazí v demokratických voľbách. Ďalší dôkaz toho, že liberálna demokracia si s islamskou hrozbou nijako neporadí.

Bude zaujímavé sledovať jeho ďalšie kroky. Je takmer isté, že nová administratíva pod jeho vedením začne s plíživou islamizáciou, počnúc úradmi a školskými zariadeniami. Spokojní okrem britských moslimov môže byť jedine Khanov pán a chalífa všetkých veriacich na celom svete, Al – Baghdádí. Po tom, čo jeho divošské hordy zhltli polovicu Sýrie, Iraku, časť Lýbie a Nigérie, môže konečne džihádistická vlajka zaviať aj nad londýnskou radnicou. A katedrále sv. Pavla určite časom ohromne pristanú minarety. Rád by som sa mýlil, ale obávam sa, že práve bol urobený prvý krok k vzniku akéhosi štátu v štáte. Inými slovami, Londýnskemu emirátu.

Mgr. Miroslav Kuna